Denník N

Dve ruky

ako katedrála

~

Šťastná vina,
keď sme hľadali slová
a našli…

Môžeme
po čase stúpať
lahodne oblažení.

Skvelý pocit
prenáša
mimo dverí

napoly odraz,
nezlomnú plnosť,
poloprázdnych.

~

Prosíme
v mene dejín.

Stĺpy
kedysi začínali

dvakrát a viac

geometricky
pod nechtami.

~

Žiada sa aj kričať
až do nemoty.

Mohli by sme sa pridávať
suchí pomedzi veci.

Ale

chceš práve z blata,
nech nie je vymýšľaním.

~

Prvojarný bozk

za pár chvíľ
preberie voz.

Opätujeme úsmev

a v lone procesie
vytrhneme hnev

pre to isté

~

Ryhy sú poklad
otvorených dlaní.

Sú iba o tom:
sýtiš alebo nesýtim.

Vnímaním možno zjemniť
pery, ako sme zapísaní

~

Držíme sa v diaľkach.
Nejako tak uhýbame
božským katedrám.

Zarastajú a mach
križuje v telách:
Musíme nastaviť tvár

nielen od seba

~

Teraz najčítanejšie

Eva Sládeková

Už dávnejšie niekto literárne a ešte inak spracoval hľadanie strateného času. V súčasnosti je to tak živá potreba... Ak chceme byť ľudskí alebo dokonca sami sebou, je nutné nájsť si čas, v ktorom sa pravidelnejšie usadíme a budeme sa učiť pustiť všetko z rúk, dopriať aj myšlienkam slobodu plynúť v tom vlastnom kruhu. A takto konečne svoje dýchanie a malé stopy vo svete premeníme na dar, modlitbu a pokoj.