Denník N

Dve vraždy, jediný rozdiel. Jeden vrah je ako my

Zdroj: express.co.uk
Zdroj: express.co.uk

Ako málo stačí, aby sa z jedného vraha stal hrdina?

Hokejista Ladislav Ščurko v januári 2008 zavraždil svojho známeho. Štrnásťkrát bodol hokejového rozhodcu Mareka Liptaja, podľa vlastných slov ho podrezal. Súd ho odsúdil na osem, nakoniec päť rokov, po troch štvrtinách ho podmienečne prepustili.

V minulej sezóne sa vrátil k hokeju; keď nastúpil za Bardejov, médiá o ňom písali ako o výraznej posile. Dnes hrá najvyššiu súťaž. Diváci mu tlieskajú, je z neho hrdina.

Ind so slovenským občianstvom Nishit minulý víkend pri hádke o taxík dvakrát bodol a podrezal náhodného človeka. Zadržali ho o niekoľko minút, na súd čaká v cele.

Tí istí ľudia nenávidia, bulvár udržuje paniku. Fašisti robia všetko preto, aby Inda a jeho čin spojili s multikulturalizmom a/alebo imigrantmi.

Kde je rozdiel?

Vieme, že obaja vrahovia majú rovnaké občianstvo a na Slovensku žijú dlhodobo. Vieme, že ani jeden z nich nebol zo znevýhodného prostredia, ani jeden nebol pre spoločnosť príťažou, naopak: Ladislav je hokejista Nishit pracoval ako IT manažér. Sotva priemerné zamestnania.

Obaja boli plne integrovanými členmi spoločnosti a úplne obyčajnými občanmi krajiny. Ani jeden z nich nebol moslim, ani jeden z nich nebol radikál, ani jeden z nich nebol terorista. Podľa polície bol Nishit kresťan, Ladislav Ščurko zrejme tiež.

A predsa: tí istí ľudia, ktorí jedného nenávidia, druhému tlieskajú. Kde je teda rozdiel? V ľuďoch.

Je štatisticky omnoho pravdepodobnejšie, že vás zavraždí niekto, koho poznáte (Ščurko) ako niekto cudzí (Nishit). Väčšina násilia, väčšina toho, čo pokladáme za zlé, pochádza od najbližších. Aj domáce násilie sa volá domáce preto, že sa odohráva doma.

Často sa o týchto skutkoch nedozvieme, lebo len spadla zo schodov, často o nich tušíme, často o nich však vieme. Slovensko je plné domácností, v ktorých prebiehajú tragédie. Trvajú celé roky, vlečú sa, odohrávajú sa za zatvorenými dverami ale predsa verejne. Susedia vedia. Susedia mlčia.

Susedia hovoria. Týra muž dlhodobo svoju manželku a potom ju opustí? Nejako si to zaslúžila. Znásilní ju? No asi mu nechcela dať. Zmláti ju? Akoby pole pooral. Prinajlepšom mlčíme.

Štatistika je nepríjemná: omnoho vyšším rizikom ako náhodní páchatelia sú pre nás ľudia, ktorým dôverujeme. Logickým riešením by bolo nežiť nikdy a s nikým, neriskovať, ostať navždy sám. Nerobíme to, lebo práve dôvera je najväčším výdobytkom našej civilizácie.

Veríme, že sa to oplatí. Veríme, že ak my nevychádzame na ulicu s úmyslom ublížiť, nerobia to ani ostatní. Nechodíme po uliciach so samopalmi, lebo naším cieľom nie je jeden druhého zabiť. Zabi alebo budeš zabitý už neplatí, náš život už nie je len bojom o prežitie, vražda už nie je bežným spôsobom riešenia problémov, a to je veľké víťazstvo. Možno najväčšie.

Jediný zásadný rozdiel medzi dvoma vrahmi je v tom, že jeden z nich je Slovák. Naozajstný Slovák a teda jeden z nás. Ten druhý Ind. Ak ho nenávidíme, nie je to preto, že je vrah (to by sme museli nenávidieť veľmi veľa ľudí), ale práve preto, že je Ind.

Ind je totiž Ind a je tmavý. Kto ďalší je tmavý? Arabi. A čo sú Arabi? Moslimovia. Čo chcú moslimovia? Chcú nás zabiť. Už sú tu, ak nie sú, tak budú. Do toho sa pripletie pomätený Nishit, ktorý nie je Arab, moslim ani radikál, a všetko sa nám to zleje do jednej strašnej veľkej gule plnej strachu, predsudkov a hlúposti.

Nie je ako my. Schválne, čo si Nemci hovorili, keď u nich vraždil Ondrej Rigo? Ach, on je Cigán. Tiež nie je ako my, bieli heterosexuálni Slováci, ktorí nevraždia. A Ščurko je čo? Potlesk.

Zachraňujeme Slovensko pred nimi, zachraňujeme ho pred úplne každým. Za tými dverami na druhej strane chodby zatiaľ sused mláti ženu a na štadióne ľudia tlieskajú vrahovi.

Páčiť sa vám môžem tu.

Teraz najčítanejšie