Denník N

Dvojica

Svet patril len im…

Poloprázdny autobus, cestujúci sedia, sú zaujatí sledovaním okolitej prírody. Pani jeseň sa pomaličky hlási o slovo a postupne farbí listy do žlta i červena. Priblížila sa zastávka, spoj zastavil, do otvorených dverí nastúpil mladý muž. Na prvý pohľad vysoký, štíhly, len čo sa posadil jeho tvár upútala pozornosť. Ľudia presmerovali svoje pohľady na mladého muža, niečo ich priťahovalo. Neznalí prihlúplo civeli do jeho tváre a sledovali jeho pohyby, poniektorí nechápavo krútili hlavami. Tí inteligentnejší tušili, alebo sa jednoducho vedeli správať.

Po krátkej chvíli si vedľa mladíka sadla dievčina, trocha silnejšia, nižšieho vzrastu. Nekomunikovali spolu, zdalo sa, že k sebe nepatria. Až o dve zastávky ďalej sa mládenec prudko otočil k dievčine a na líce jej vtisol bozk. Nič viac, len obyčajný bozk, pozrel jej do tváre a milo sa usmial. Pohľady zvedavcov z okolia ho nezaujímali, bol na ne zvyknutý. Detská mozgová obrna je taká diagnóza, človeka poznačí rozličným spôsobom.

Autobus pokračoval v ceste, na ďalšej zastávke chlapec v spoločnosti dievčaťa vystúpil. Zvedavé pohľady ľudí ich nasledovali. Mládenec sa postavil oproti dievčaťu, oboma rukami ju chytil okolo krku a pritisol svoje pery k jej. Nasledoval prúd niekoľkých pusiniek, nič okázalé a vulgárne, skôr jemné vyznanie lásky vyvolenej.

Autobus sa pomaličky pohýnal, ľudia pozerali cez okná na mladú dvojicu. Tí nevnímali nič okolo nich, svet patril len im. Keď sa stratili z dohľadu, staršia pani poznamenala na ich adresu: „Zlatí sú, veď láska je tu aj pre nich.“ Nikto na jej poznámku nereagoval, ale skoro všetci vedeli, že povedala pravdu.

Teraz najčítanejšie