Džezmenov sprievodca po bratislavskej jazzovej galaxii

Hudobník a publicista Marian Jaslovský je autorom úspešných monografií o troch fenoménoch slovenskej hudobnej scény. Po knihách Dežo Ursiny: Pevniny a vrchy, Jaro Filip: Človek hromadného výskytu a Collegium Musicum, bolo teda akosi prirodzené, že publicista do knižnej podoby spracuje aj ďalší slovenský fenomén na hudobnom poli, a to Bratislavské jazzové dni (BJD), familiárne nazývané Džezáky.

Marian Jaslovský do tejto veľkej jazzovej famílie totižto tiež patrí. Festival navštevoval od svojich šestnástich rokov (prvýkrát v roku 1979), pravidelne prostredníctvom recenzií mapoval jeho silné a slabšie momenty, a ako hudobník na Džezákoch niekoľkokrát vystupoval.

Okrem osobných priateľstiev s organizátormi, s určitosťou práve tieto jeho dlhoročné skúsenosti rozhodli, že bol oslovený na spracovanie štyridsaťročnej histórie Bratislavských jazzových dní, pričom spoluautorom knihy sa stal dlhoročný spoluorganizátor jazzového festivalu, sám Peter Lipa.

V tomto tandeme však nevznikla kniha, ktorá by chcela byť iba pamätníčkom pre zainteresovaných a nadšencov. Naopak, práve Jaslovského cit pre popularizačnú publicistiku, zasadením histórie konkrétneho bratislavského festivalu do kontextu a doby, robí z publikácie modernú, graficky a obsahovo príťažlivo-vyváženú knihu.

Autorovo vytváranie kontextu sa začína už v úvodnej kapitole, v ktorej popisuje obdobie normalizácie (obdobie vzniku Džezákov), pričom zároveň je čitateľovi ponúknutá aj stručná charakteristika jazzu, ako žánru populárnej hudby, ktorý svojou povahou komunistických funkcionárov nedráždil tak, ako napríklad rock.

Podľa autora sa pod tento fakt podpisovali viaceré faktory, ako napríklad sociálno-rasový pôvod jazzu, ďalej skutočnosť, že aj v západnej Európe jazz preferovali najmä ľavicoví intelektuáli, no a v neposlednom rade najmä absencia textov, resp. spev, ktorý neiritoval cenzorov. Z diaľky by sa teda mohlo zdať, že československí komunisti s jazzom nemali až taký problém, v skutočnosti však boli jazzoví hudobníci skôr trpení a vytlačovaní na perifériu oficiálnej kultúry.

V celom Československu sa jazzové krúžky, stretnutia a koncerty stali „ostrovčekmi a ostrovmi pozitívnej deviácie“, v prípade Ďezákov to platí dupľovane. Vznikli totižto v „lone normalizácie“ v roku 1975, pričom až do Novembra 1989 sa pre mnohých stali ostrovom slobody v šedi socializmu, uniformity a deformovanej kultúry.

Kniha Džezáky (doba a scéna) veľmi sugestívne mapuje práve túto históriu, popisuje ako sa z pôvodných koncertných stretnutí vysokoškolákov a nadšencov stal festival medzinárodnej úrovne, o ktorý dnes prejavujú záujem agenti najväčších jazzových hviezd. S odstupom času pôsobia mnohé výpovede pamätníkov skutočne romanticky, pričom nezainteresovaného čitateľa očarujú z rozprávania sršiace nadšenie a slobodný duch.

Autentickosť popisovaných udalostí posilňujú výpovede priamych aktérov, citácie z dobových časopisov a recenzií a v neposlednom rade bohatý obrazový materiál (fotografie, plagáty, vstupenky, bulletiny), ktorý vyhrabali, ako píše autor, kultúrni archeológovia, špecializujúci sa na túto medzinárodne významnú kultúrnu lokalitu.

O medzinárodnosti svedčí už 9. ročník (1983), pri ktorom boli organizátori nútení zmeniť aj termín festivalu, z pôvodne prvého decembrového víkendu, na posledný októbrový, a to z toho dôvodu, že do Bratislavy začali lietať skutočné svetové hviezdy aj z USA a december bol z hľadiska leteckej dopravy najviac rizikovým mesiacom v roku.

V knihe sa to inak hemží takýmito „pikoškami“ zo zákulisia, pričom nejde o žiadne bulvarizujúce klebety, ale o skutočný pohľad do kuchyne, miestami dokonca doslovný, pretože BJD boli vždy aj spoločenskou udalosťou, k akej neodmysliteľne patrili aj bufety a stánky s jedlom. Občerstvenie a catering sa okrem toho týka aj samotných umelcov, a hoci jazzmani sú možno oveľa skromnejší ako popové a rockové hviezdy, tiež môžu mať individuálne a špecifické požiadavky.

To, že v skutočnosti však ide často o porovnateľné hviezdy s tými pop-rockovými, dosvedčujú mená, ktoré BJD za jeho štyridsaťročnú históriu navštívili. Napríklad Bobby McFerrin ohúril Bratislavu už v roku 1986, teda dva roky predtým, ako sa stal svetovou superstar vďaka skladbe Don’t Worry, Be Happy.

Svoju virtuozitu (česko)slovenským fanúšikom predstavili aj mnohé iné, možno ešte slávnejšie mená, ako: Herbie Hancock, John Scofield, Joe Zawinul, Maceo Parker, Chick Corea, Jean Luc Ponty, Erik Truffaz a mnohí ďalší. Ďzezáky však aj po týchto hudobných vrcholoch neustále posúvajú svoje vlastné hranice, nad ktorými možno každý ortodoxný fanúšik jazzu prevracia oči.

Pritom už v 70. rokoch minulého storočia Frank Zappa vyhlásil, že „jazz nezomrel, ale už čudne zapácha“, no Jaslovský mu oponuje slovami, že „kto pozorne sleduje návštevníkov BJD, nemá pocit, že by to boli ľudia, čo prišli váhavo povzbudiť ťažko chorého pacienta. Džezáky boli stále v kurze a festival zakaždým objavila nová generácia návštevníkov, ktorým tento zážitok ovplyvnil estetické videnie sveta“, pod čo sa podpísalo aj otváranie sa moderným trendom, dodáva v ďalšom kontexte.

Moderný vzhľad má aj samotná kniha o Džezákoch. Oceňujem ako autor(i) každý ročník jazzového festivalu zasadil do dobového historického kontextu. Zvolil veľmi prehľadnú formu v podobe sumára s najvýznamnejšími politickými svetovými a domácimi udalosťami, doplnené o čriepky z kultúrneho a hudobného života (aj slovenského). Každej kapitole venovanej konkrétnemu ročníku Džezákov dominuje v záhlaví aj trojica svetových popových hitov konkrétneho kalendárneho roka, čo pôsobí ako originálna žánrová paralela.

Zaujímavým spestrením sú tiež vsuvky v podobe výpovedí niektorých slovenských jazzových hudobníkov, ktorí mali možnosť na BJD vystupovať a tiež úplne samostatné kapitoly na záver knihy, ktoré  sú opäť unikátnym pohľadom do zákulisia, pojednávajúcim o náročnosti technického zabezpečenia festivalu, keďže zahraniční interpreti a kapely si kvôli jednému koncertu neprenášajú cez oceán kompletnú aparatúru.

Encyklopedickú rovinu tejto monografie dotvárajú aj definície jednotlivých jazzových subžánrov, ďalej techník hry na niektoré nástroje, či špecifických pojmov, ktoré sú známe len subkultúrnemu publiku. Publikácia však vôbec nemusí byť určená len zainteresovaným a fanúšikom bratislavského jazzového festivalu. Vďaka príťažlivej grafickej úprave a prístupnému textu osloví akéhokoľvek fanúšika hudby, milovníka kultúry a jej edukatívny rozmer ju podľa mňa predurčuje na povinnú literatúru muzikologických katedier.

 

Marian Jaslovský, Peter Lipa: Džezáky (Doba a scéna),  Vydavateľstvo: Slovart, 2015