Denník N

Ekonómia sebeckosti

Existujú v podstate dve etické pohľady, že ľudia sú egoisti a individualisti alebo že sú nesebeckí anjeli. Ľudia sú sebeckí, ale pre uspokojenie tejto sebeckosti potrebujú druhých, potrebujú byť „nesebeckí“.

Ľudia častokrát hovoria, že chcú vedieť pravdu. Pravda je ale škaredá. Je tomu tak najmä v tých najškaredších udalostiach, ako v neporovnateľnej Shoah. Film od Claude Lanzmanna z 80. rokov ukazuje nepochopiteľnú ambivalenciu týchto udalostí a obyvateľstva, ktoré bolo ich svedkami.

Antisemitizmus je súčasťou tohto sveta už tak dlho, že ho veľká časť Židov berie ako večný a ako údel od Boha. Pri sledovaní antisemitizmu v Poľsku by sme mohli nadobudnúť ten pocit. Pri písaní tohto článku to sú dva týždne od asi najväčšej nacistickej demonštrácie v povojnovom Poľsku, pravdepodobne Európe. 60 tisíc ľudí pochodovalo za čistotu Európy od tentokrát moslimov, môžeme však predpokladať, že Židia im vadia aj v spojitosti so stalinizmom rovnako. Ak aj nie sú ich ústrednou témou. Žijeme v roku 2017 a svet začína opäť pripomínať 30. roky. Akoby sa Shoah vôbec nestala.

Film bol natočený v rokoch 1976 až 1985. Jeho výpovede a to najmä od Poliakov odhaľujú znepokojujúcu realitu, v ktorej je aj u ľudí, ktorí boli priamymi svedkami zničenia Zidov sa našli antisemitské presvedčenia a takmer žiadna ľútosť nad udalosťami z pohľadu ich výhod. V základe možno pozorovať, že buď nechceli priznať svoje uľahčenie zo zmiznutia Židov, alebo sa prezentovali pred dedinou ako jedni z mála, ktorí im dávali jedlo pod hrozbou násilia, alebo im bola táto zmena vcelku jedno. Jediný dôvod, pre ktorý za Židmi smútili, boli pekné Židovky. Pri verejných a kolektívnych stretnutiach je na druhej strane vidno, ako sa ľudia snažia vykresliť samých seba v čo najlepšom svetle, buď ovplyvnení štátnou represiou a líniou alebo tým, že jeden prežívší je prítomný.

Pri popise vtedajších udalostí najviac prekvapuje, že sa stali takmer úplne so spoluprácou alebo pasivitou na strane miestneho obyvateľstva ako aj väčšiny Židov. Povstania v getách a v táboroch možno počítať na jednej ruke. Ľudia sa prizerali a neodvážili niečo spraviť, ak niečo robili, boli to len malé prejavy ľútosti, práve naopak, sťažovali sa na to, že výkriky a obraz utrpenia boli príliš náročné a „liezli na nervy“.

Konanie nacistov na druhej strane ponúka napriek všetkému najlepší popis slovom „zlo“. Toto zlo nebolo také, ako si ho ľudia predstavujú, ale je to zlo ľahostajnosti a racionálneho egoizmu, takého, ktorý spoznáva len svoje záujmy ako platné. Súčasne ale tieto záujmy môže realizovať len alebo najlepšie v skupinách, zatiaľ čo sa svoje obete snaží čo najviac atomizovať a rozdeľovať. Najdiabolickejšie sú scény ako prejavy krátko pred vstupom do plynovej komory, v ktorých velitelia tábora vyhlasujú potrebu kvalifikovaných pracovníkov a pýtajú sa každého na jeho povolanie, čím im dávajú nádej. Židia tak vstupujú do komory takmer vďační. Za tento kúsok podvodu sa nacisti medzi sebou chvália a zabávajú.

Tieto skúsenosti, súčasne s apatickým správaním obetí, ale zdanlivo paradoxnými prejavmi odporu a samovraždami, ktorými sa zachraňujú pred horšou smrťou, hovoria o nezvyčajných vlastnostiach ľudského správania a potrieb. V takmer všetkých prípadoch sa ukazuje, že hrozba straty života, zdravia, či zabezpečenia ďaleko prevyšovala potenciálnu výhodu pre seba a iných v prípade odmietnutia pokračovania tohto konania, na strane svedkov, ako aj obetí. Ľudia tak radšej poslúchali a každý dúfal nato, že vyhrá lotériu šancí, zatiaľ čo takmer nikto neriskoval istú smrť v prípade odporu alebo pomoci. Na strane páchateľov sa ukazovala podobná ekonómia, buď ľudia nechceli riskovať vlastné zabezpečenie alebo život, alebo v prípade mnohých išlo o presvedčených egoistov, resp. nacistov a Shoah brali ako jedinečnú príležitosť realizovať svoje úmysly. Drvivá väčšina z nich ani skutočne neniesla žiadne negatívne dôsledky po vojne. Pár odsúdených nacistov, až na Norimberg, bolo odsúdených na niekoľko rokov väzenia alebo podmienky.

Rozhodnutia týchto ľudí, bez ohľadu na predstavy o etike, možno vysvetliť ako racionálne a ekonomické. Takmer všetci sa riadili vlastnými záujmami a spoliehali na šancu prežitia. Niektorí spoznali, že toto racionálne rozhodnutie bolo iracionálne vzhľadom na iné potenciálne rozhodnutia a spoznali, že lepšie môžu presadiť svoje záujmy v spolupráci s druhými. Boj vyhrala tá skupina, ktorá kolektívne a efektívne presadzovala svoje záujmy. Jedna skupina nemala potrebnú komunikáciu a organizáciu pre kolektívne presadzovanie týchto záujmov. Subjekt je tak paradoxná entita, súčasne je egoistické, ale existuje len preto, že existuje niečo iné než ono.

Na úrovni potrieb však zostáva dôvodom negatívny rozdiel medzi istou stratou a potenciálnym ziskom v prípade tohto rozhodnutia. Problém je tiež v medzeri medzi záujmami jednotlivých osôb a relatívne náročnou a neekonomickou komunikáciou pre prepojenie týchto záujmov. Tieto záujmy sa spravidla spájajú tam, kde majú prirodzene v dôsledku ich spojenia väčší osobný prínos než individuálne. Podobne dochádza k spojeniu záujmov vtedy, keď dochádza ku kolektívnej a neodvratnej strate, ktorá má jasné východisko v kolektívnej obrane. Niektoré potreby môžu byť pritom realizované len kolektívne, ako jedna z najzákladnejších potrieb – sexuálnej. Väčší alebo vôbec nejaký osobný prínos pri kolektívnej realizácii potrieb je základný dôvod vôbec pre existenciu kolektivnej interakcie a života. K narušovaniu tohto kolektívneho jednania dochádza tam, kde zisk z kolektívnej realizácie neprevyšuje potenciálnu stratu alebo individuálnu realizáciu v pomere k nákladom na realizáciu tohto kolektívneho jednania. Kolektívne jednanie je ťažšie najmä kvôli nutnej komunikácii, ktorá naberá na obťažnosti s počtami a s rovnakou metódou komunikácie. Rovnako je sťažené tým, že malo potrieb je nutné realizovať kolektívne.

V obťažnosti komunikácie vo veľkých počtoch, nutnosti centralizácie so stúpajúcim počtom a v rozdieli medzi prínosom a stratou v individuálnej a kolektívnej realizácii potrieb leží základ pre vznik triednej spoločnosti. Pre zvrhnutie triednej spoločnosti, ale aj udržanie jej alternatívy bude preto prospešné až nutné vytvoriť komunikáciu, ktorá bude v kolektíve taká efektívna, že jej náklady nebudú prevyšovať možný zisk pri kolektívnej realizácii potrieb, súčasne vytvoriť podmienky pre kolektívnu realizáciu potrieb, ktoré budú mať vyšší osobný prínos, zabezpečiť väčšiu osobnú stratu v prípade kolektívnej straty a stratu v prípade odporu znížiť v pomere k zisku. Najmä v ére transhumanizmu a biopolitiky môže byť možné aj rozšíriť potreby, ktoré možno realizovať len kolektívne alebo ktoré sú efektívnejšie či prinosnejšie v kolektívnej realizácii.

Väčší osobný prínos v kolektívnej realizácii je dôvod, prečo sa ľudia socializujú, je to dôvod pre smiech, je to dôvod, prečo ešte ľudstvo nevymrelo, ale rozmnožuje sa a je to dôvod, prečo vôbec existuje hospodárstvo a spoločnosť. Vedomý vývoj ľudskej spoločnosti však už dávno predbehol prirodzený revolučný vývoj. Je preto potrebné ho v čase spoznania a možnosti manipulácie tohto materiálu vedome rozvíjať. Táto úprava ma byť v takej podobe, aby podporila kolektívnu, demokratickú a rovnú realizáciu potrieb. V súčasnej spoločnosti smeruje do opačného smeru, do centralizácie komunikácie a individualizácie potrieb. Prejavom toho je individualizácia sexuálnej potreby a potreby komunikácie. Spotreba a práca rovnako skôr ukazuje trend k individualizácii. Táto je sprevádzaná ale s pretrvávajúcim kolektivizmom vo vládnucej triede.

Teraz najčítanejšie