Denník N

Elixír

Ak by som mal vybrať jednu chuť jedla, ktorá mi pripomína detstvo, jednu jedinú spomedzi ostatných, bola by to chuť hovädzieho špiku. Keď otec v nedeľu varieval vývar, vybral z polievky špikovú kosť, jej obsah vyklepal na krajec chleba, rozotrel, posolil a doniesol mi to slávnostne na tanieri. Chuť to bola špecifická, nepripomínala nič iné a ja som ju mal rád tak, ako mávame radi veci, o ktorých si myslíme, že sú tu len pre nás.

Úlohy sa otočili, keď som sa stal hlavou nie úplne tradičnej, zato milej a funkčnej rodiny. I šiel som s krajcom špikového chleba na tanieri za synátorom mojej milej. Niesol som ho vzrušene ako svätý grál, ako tajomstvo vesmíru, ktoré čoskoro pre chlapca objavím. Ale kdeže. Chlapčisko krútilo nosom, mrnčalo, hádzalo po metafyzickej lahôdke pohľady znechutenia a nechcelo si zahryznúť ani po viacnásobnom presviedčaní.

– Práve si prišiel o detstvo, – oznamujem mladému a odchádzam ohrdnuto za jeho mamou, ktorá mala to šťastie, že o detstvo neprišla, pretože jej old school father ju na špikový chlebík naučil odmala.

A potom už len spolu šťastne prežúvame a hútame, z čoho je vlastne ten špik zložený. Je to tuk? Bielkovina?

Bol to inak zvláštny deň. Pár hodín predtým som absolvoval rozhovor s očnou lekárkou o mojej vekom kaziacej sa sietnici. – Viete, – povedala, – nie je na to žiadny liek. To by musel existovať nejaký elixír mladosti. A ten by som potrebovala aj ja.

Neskôr počas dňa som hral zvláštnu hru – predstavoval som si, aké to asi majú nevidiaci a skúšal robiť bežné domáce práce so zavretými očami. Zistil som, že svet, keď sa nedívate, neprestáva existovať. Dáva vám najavo svoju vulgárnu materiálnosť zakaždým, keď doň neskúsene narazíte. Nuž ale čo. Dupačky na šnúru sušiča bielizne poľahky zavesíte aj bez pozerania sa, aj ten pohár umyjete, oheň na sporáku zapálite, vesmírny vývarík navaríte.

– Ibaže mne by chýbalo, keby som sa na vás nemohol pozerať.

– Veď vieš, ako vyzeráme, – robí si milá žarty z mojej domýšľavosti.

Neskôr v rozhovore preberáme, ako sa narodením malého dieťatka do našich bezstarostných životov nenápadne zavŕtal Strach. Ale vraj v tom nie sme sami. Vedci zistili, že existenciálne obavy mávajú aj kravy.

Potom, pri dorábaní kŕmnej dávky pre naše mláďa, naučený na paralelné činnosti, prečítal som si zaujímavý článok o kmeni Pirahaov, čo sú vraj poslední ľudia žijúci v raji. Možno aj preto, že ich jazyk nepozná minulý, ani budúci čas. Nemajú dokonca ani názvy pre matku a otca, rodičmi sú všetci dospelí. Napriek obmedzeniam jazyka, ktorým nevedia vrstviť významy, ani skladať súvetia, ich najobľúbenejšou činnosťou počas dní v amazonskom pralese sú – rozhovory.

Ale tá podstatná informácia, ktorú si z toho dňa odnesiem do dní ďalších je toto: Hovädzí špik je z deväťdesiatich percent tvorený tukom a len z troch percent bielkovinami. Nehovorte o tom, prosím, vášmu výživovému poradcovi.

A ten liek, ten samozrejme existuje. Volá sa Láska. Nech už je diagnóza akákoľvek.

 

Text vyšiel v tlačenej podobe v ročenke Spojenej školy v Poprade na Letnej ulici, kde autor pôsobí ako pedagóg.

Teraz najčítanejšie