Denník N

Emócie v dennom živote

Veľmi často sa stretávam s tým, že keď sa rodičia učia reflektovať emócie, nevedia si predstaviť ako by reflektovanie využili v rôznych situáciách. Ako som už písala…. Som presvedčená, že je to jedna z najúžasnejších rodičovských zručností. Dá sa využiť takmer vždy ako možnosť prvej voľby v rôznych situáciách. Tak napríklad

Hnev v autobuse

Cestujeme autobusom. Ja v ruke batoh, lístky, balóniky. Jeden potomok neisto kráča vpredu, druhý potomok neisto kráča vzadu. Všade milión ľudí. Šofér sa pripravuje vyraziť a potomok si našiel sedadlo na úplnom konci autobusu. Moja trpezlivosť práve narazila na svoj limit. Potomka chytím za plece a posuniem k najbližšiemu sedadlu. Druhého potomka ťahám k nemu, skladám batoh, schovávam peňaženku, lístky a samozrejme dávam pozor na balóniky. (No dobre, muselo to byť trochu inak. Mám len dve ruky, ale  prisahám toto všetko som spravila… Nejak). Keď si chcem v duchu pogratulovať za výborný výkon, potomok začne.
„Álé, mamá. Ja som chcel ísť tam. Ja tu nebudem sedieť.“ Každú slabiku natiahne a strunky na mojich nervoch zaihrajú Osudovú od Beethovena.
Zatvorím oči a predstavím si ako vravím. „Seď! Nikam už nejdeme!“
Potomok sa nevzdáva: „Mamá, ja tu nechcem byť.“
„Ani slovo už! A seď!“
Asi si viete predstaviť ako to môže pokračovať. Potomok začne plakať, potomok začne búchať do okna či kopať do sedadla pred sebou alebo…  No fantázii sa medze nekladú.
Tam teda nechcem ísť a preladím na Ódu pre radosť.
Vylovím z päty posledné zvyšky materskej empatie a skúsim:  „Ja viem, že si chcel ísť ďalej. Ale ja som sa bála, že neudržím veci v rukách, tak sme si sadli sem.“ alebo „Viem, že by si chcel sedieť inde. Je tu veľa ľudí a autobus sa už hýbal. Ale vieš čo? Nabudúce, vyberieš miesto ty“. Vtedy sa tieto situácie končia o dosť lepšie.

Nespokojnosť pri maľovaní

Potomok sedí a usilovne pracuje pri stole. Vyfarbuje omaľovánku. Maľbu dokončí a na jeho tvári sa zračí nespokojnosť. „Aha , mami. Pekné?“, hlas mu znie neisto.
Otáčam sa a rozmýšľam ako odpovedať.
Skúsim ho povzbudiť?
„Áno miláčik, je to veľmi pekné.“ 
„Naozaj?“, neveriacky sa pozerá potomok.
„Áno, miláčik.“
Ani ja, ani potomok sa v tom necítime dobre.
Druhýkrát v podobnej situácii vytiahnem z talóna reflektovanie.
„Hm, zdá sa mi, že s tým nie si spokojný.“
„Nó, vieš, tu sa mi to nepodarilo“, skrúšene ukazuje na jedno miesto na papieri.
„Aha, vidím to. Tu si vyšiel“
„No,“ stále na mňa pozerá.
„Vyzerá to, že ti záleží na tom, aby si to mal presne.“
„Ja som chcel, aby sa ti to páčilo“.
„Je pre teba dôležité, aby sa mi to páčilo. Ak chceš, poviem ti, čo sa mi na tom páči. Chceš?“
„Áno,“ hovorí a nespokojnosť mizne.
„Mne sa páčia farby, ktoré si použil. Páči sa mi táto zelená. A páči sa mi….“ 
Už si to asi viete predstaviť ďalej. Poviem vám, potomok i ja, sa pri tom cítime výborne.

Strach z príšer

Je tma a potomkovia ležia v posteli. Zrazu sa ozve tichý hlások.
„Mami?“
„Hm?,“ hmknem s nádejou, že to bude stačiť. Nestačilo.
„Ja sa bojím.“ 
„Čoho?“ 
„Stjašidla“
No áno. Mohla by som skúsiť niečo na štýl “ strašidlá neexistujú“ alebo „pozri nič tam nie je.“ Ale keďže som fanúšička Terryho Pratchetta viem, kam by nás fantázia mohla doviesť. Tak skúsim odplatiť rovnakou mincou „Máš strach zo strašidla. Vieš čo, začarujem ho, chceš?“
Úplne počujem ako potomok zvažuje svoju odpoveď. V hlave sa mu rozvíjajú scenáre, ako to môže dopadnúť. So všetkou serióznosťou a odvahou sa ozve: „Dobje.“ 
Nastáva moja veľká chvíľa. „Čáry máry brašidlo, odíď od nás strašidlo.“ 
Toto sa u nás ujalo.
Takže často čarujeme. Hrdzu z knižky Mimi a Líza. Zlú lampu svietiacu do okien. A čokoľvek, čo sa pritrafí. Niekedy aj pokrivený obuvák.

Čisté šialenstvo

Neznášam výbuchy hnevu a scény, najmä na verejnosti. Všetky tie pohľady a múdre rady, ktoré sa na mňa hrnú. V mojom prípade i vety typu: „Ja viem, že máš na to školu, ale mala by si to robiť inak.“ 
Ako každého, aj mňa výbuchy hnevu zastihnú nepripravenú. Ako keď sme v materskom centre na dielničkách a moji potomkovia nie sú schopní poslúchať. Pobehujú a smejú sa mi do tváre. A dosť! Vstávame a odchádzame preč. Ja netuším, čo ma ešte čaká. Obe deti spustia hrozný plač. To vtedy, keď sa vlna vzdoru premení na ľútosť. Plačú na celé centrum. Všetko, čo poviem a spravím, vyvolá len ďalšiu vlnu plaču. Medzi vzlykmi padajú vety ako „Mamička, my už budeme dobjíí.“ „Mamička nehnevaj sa na nás.“ Poprípade potomkova obľúbená „Mamička, kedy sa už ukľudníš?“
Ja v čistom zúfalstve. V hlave mi ide. „Deti nie!  Nie tu! Veď sa mi už nikto nikdy neprihlási na kurz! Stratím živobytie! Budem musieť svoje centrum zatvoriť! Nikto ma v tomto meste ako špeciálnu pedagogičku nezamestná! STOP!
Rýchlo sa ukľudním a snažím sa sústrediť len na potomkov. Objímem ich a neisto skúšam. „Ja viem, že je vám to teraz ľúto. No vtedy, keď ste sa rozhodli, že nebudete poslúchať na dielničkách, ste sa rozhodli, že pôjdeme domov skôr.“
Potomok so slzami ako hrachy: „A nebudeš sa už na nás hnevať?“
„Ty sa veľmi bojíš, že sa hnevám. Ja sa už nehnevám, ja vás ľúbim.“ Takto nejako, slovo po slove, sa situácia ukľudňuje. My odchádzame domov a kým tam prídeme, tak sme vysmiati a všetko je zabudnuté.

Večerné frflanie

Je večer. Posledné minúty, ba priam sekundy ma delia od pokoja. Pokoja od všetkých a všetkého. Potomok kráča do detskej izby, ja zatváram okno. V izbe je krásny svieži vzduch. Potomok zatiahne podráždeným hlasom: „Neznášam studené pejiny.“
Ja sa zhlboka nadýchnem a prehltnem všetko. Vety typu: „Za chvíľku sa ohrejú, tak šup šup do postele.“ Alebo povzdych „Už nevládzem. Aspoň ľahnúť by si si mohol bez rečí.“ Či filozofický komentár v podobe “ Taký je už život.“
Z posledných síl vyslovím: „Hm, nemáš rád studené periny.“
Potomok nenachádza nič v mojom výroku, čo by mohol napadnúť a so nesúhlasným hmkaním a ochkaním si ľahne do postele. Ticho.
A ja vychádzam z izby, oproti pokojnému večeru. Do pokoja od všetkých a všetkého.
Spokojné reflektovanie i vám.

Teraz najčítanejšie

Soňa Pekarovičová

Som mama, mama dvojičiek. Žijem v Novom Meste nad Váhom. Výchova mojich detí je pre mňa zmysluplnou činnosťou, ktorá ma veľa učí o sebe, o vzťahoch i o svete. Som špeciálna pedagogička so súkromnou praxou. Dlho som pracovala a stále pracujem na vlastnom koncepte pomoci pre detí s ADHD/ADD a poruchami učenia. Baví ma objavovanie nových možností. Baví ma pomáhať riešiť emočné problémy detí a problémy v správaní.