Denník N

Epilóg príbehu Evita

Po článku Písal som pre Evitu sa na hlavu známej autorky strhol vodopád tekutých internetových exkrementov. Písal som o tom, že jej štýl podnikania v knižnom biznise mal väčšie trhliny ako defenzíva slovenských hokejistov.

Niečo z toho vodopádu jej patrilo, pretože to bola kultivovaná a férová kritika. Niečo z toho bolo vtipné, pretože vtipné koláže sú vtipné vždy. Veľké množstvo reakcii však išlo cez tú nepísanú hranicu ľudskej normality a vyplývalo z čírej zloby slovenského internetového diskutujúceho, ktorý na podobné príležitosti čaká pred monitorom deň čo deň.

Autor článku tak trochu dúfal v otvorenie konštruktívnej debaty. Dúfal, že sa začnú hľadať odpovede na otázky typu: Ako dostať na tento trh adekvátnu transparentnosť? Prečo je autor až na poslednom mieste celého výplatného reťazca a ako v budúcnosti autora (bez ktorého by si distribútori a vydavatelia nemali čím mastiť vrecká) ochrániť? Ako motivovať nových domácich autorov, aby v takýchto podmienkach tvorili?

Ničoho takého sme sa nedočkali. O ten zvyšok reakcií sa postarali „profesionálni“ žurnalisti, ktorí dokázali akurát tak kopírovať, preberať, citovať a dojiť zistenia obyčajných ľudí. Namiesto konštruktívnej debaty sa živila senzácia, pretože senzácie sa živiť musia. Slávna Evita sa topí a každý si chcel jej hlavu chvíľu podržať pod vodou. Opäť celé zle.

Ubehli takmer dva týždne, takže to už môžem zhodnotiť: prvá ambícia sa môjmu článku naplniť nepodarila. Telefón mi síce zvonil, no novinári chceli písať skôr o policajnej lenivosti, o ktorej to fakt že nebolo. Pozícia slovenského spisovateľa ostala stále v rovnakej kotlebe, v akej bola pred aférou. Akýkoľvek iný vydavateľ to môže dať na Evitu pokojne hneď zajtra.

Ale nevadí, článku ostávala ešte jeho druhá ambícia – vyrovnať aspoň Evitiných autorov. Samotná Eva sa mi ozvala hneď na druhý deň. Uznala s plnou pokorou, že jej isté veci patria, no blog riešiť neprišla. Bola úprimne presvedčená, že sme k danému dátumu na nule. Nezrovnalosti som jej vysvetlil, pomerne rýchlo sme sa dohodli, kde mi tých niekoľko stoviek od nej ešte chýba.

O niekoľko minút sa ozval výkonný riaditeľ vydavateľstva Mafra, Vladimír Mužík, ktorý bol takisto odhodlaný podlžnosti vyrovnať, nezávisle od Evy. Problém, ktorý bol dva roky zaseknutý v slepej uličke, sa zrazu vyriešil v priebehu 24 hodín. Odrazu sa ľudia predbiehali v tom, kto chýbajúce peniaze doplatí.

Musím povedať, že sme si s pánom Mužíkom chvíľu nerozumeli. On rozprával hlavne o tom, že sa kvôli pár stovkám eur zaplavili internety textom, kvôli ktorému teraz vyzerá Eva ako nový Bašternák, aj keď je v skutočnosti iba nešikovná podnikateľka.

Ja som hovoril hlavne o tom, že o tých pár stoviek mi rozhodne nešlo a že šlo v prvom rade o principiálnu záležitosť, ktorá je dosť podrobne opísaná v mojom článku. A najmä, že je tu ešte kopec ďalších autorov, ktorí majú podobné problémy a bolo by fajn, keby dali do poriadku každého, nielen mňa.

Sľúbil mi do telefónu, že to urobí. Sám dal výzvu, ktorú cez rôzne prostriedky zverejnil. Pre istotu ju sem formulujem aj ja, ak náhodou niekoho z poškodených doteraz minula:

Ktokoľvek z autorov vie doložiť, že mu od firmy Evitapress (alebo Evitastore) chýbajú honoráre, Vladimír Mužík z Mafry je stále pripravený viesť diskusiu, ktorá povedie k ich vyrovnaniu.

S Vladimírom som na druhý deň znovu telefonoval; údajne mu žiaden zástup poškodených na dvere neklope, no z Evity je napriek tomu štvaná zver. Snažil som sa mu vysvetliť, že Evita má v skrini ešte jedno hovno: menšie nezrovnalosti ohľadom skutočného počtu predaných kníh. Mnohí autori teda ani sami netušia, koľko im chýba peňazí (a nevedia to doložiť, čo bola podmienka vyrovnania), pretože v tureckom hospodárstve oboch Evitafiriem je pekný Augiášov chliev.

Pán Mužík si trúfol dať to na Herakla, ktorý spomínaný chliev vyčistí a pokúsi sa nájsť účet aj za to posledné nezaplatené ružové guličkové pero. Jeho interný audit bude chvíľu trvať a ako to nakoniec dopadne, to nevie ani jeden z nás, no minimálne snaha tam je. Držím mu palce.

Vlajkonosička problému s predajnosťou je Denisa Ogino, ktorá si dlžobu musela vypočítať na základe vlastného pátrania. Podklady na svoje nároky predložila a pokiaľ mám do tohto momentu aktuálne informácie, s Evitou aj Vladimírom Mužíkom je dohodnutá, že dostane, na čo má nárok.

Každému je zrejme jasné, že Mafra má v značke Evita svoje investičné pohnútky, no ich prístup napriek tomu považujem za asi jediný pozitívny moment celého príbehu. Mužík o Eviných problémoch nevedel a keď vyšli na povrch, postavil sa k nim čelom – tak, ako sa k nim dalo postaviť od samého začiatku.

Ja som svojich pár sto euro držal v ruke pár hodín po tom, čo som o probléme napísal. Ostatní autori dostali rovnakú možnosť, stačí, aby konečne otvorili ústa. Skutočný počet predaných kníh sa zrejme nikdy nedozviem, no s tým som sa zmieril už dávno.

Úplný happyend z toho určite nebude. Vidieť ovcu celú a sýteho vlka ako spoločne obedujú vegetariánske kari, to by sme chceli asi veľa. Nevyšlo to úplne podľa predstáv, ale taký je už raz život na Slovensku. Ak má z tohto príbehu vyplynúť aspoň niečo konštruktívne, tak zrejme to, že otvoriť ústa sa oplatí.

Teraz najčítanejšie