Espresso lásky

Zvyčajne hľadáme v iných to, čo sami postrádame. Niektorí lásku, iní kamarátstvo. Tí zvyšní len ľudskú blízkosť, sex, bozky. Ocenenie. Je ťažké, nájsť v sebe to, čo sama nedokážeš pomenovať alebo o to bojovať. Alebo to vytvoriť, zhmotniť z čistého vzduchu. Vždy je prirodzenejšie skúsiť to nájsť inde. Nájsť silu a chuť vytvoriť sám to, čo ti chýba, poraziť ničotu – to je najtažšie. Preto nás okúzli iná žena či iný muž. Je to ľahšie. A oni to naozaj dokážu, lebo nové je už samotnou definícou lepšie než to staré. Je to jedna cesta ako sa vzdať a zbaviť zodpovednosti. Mnohí po nej šli. Vždy je len otázkou výdrže (a kedysi by som povedal – lásky) vybrať si smer kam nasmerovať kroky dneška.

Veľa z nás však skončí tam, kde je, lebo je to najľahšie. Je to známa zem, bez rizika ale aj bez vášne či prekvapenia. Postupne sa s tým zmieria, prijmú to ako to najlepšie, čo im malo byť na tomto svete nadelené. A tak možno vzniknú survivori, ktorí mávnu rukou a o mesiac už patria inému či inej, a tí na druhej strane tábora – mäkkí a empatickí „sráči“, čo nechcú sklamať. Nechcú rozbíjať srdcia, keď už tak pekne spolu zrástli – časom, pohodlnosťou alebo možno len tou praobyčajnou a pravzácnou láskou. Ak v ňu ešte veria.

Kam patríš ty?

Možno ti v hlave pri čítaní mojich slov bežia slová „ten je príliš meta, príliš nekonkrétny. Emócie sa však nedajú zaškatuľkovať.

Ak vieš milovať naozaj veľmi hlboko, potom hĺbka tvojej lásky je pre teba v konečnom dôsledku aj hĺbkou tvojho trápenia. Akurát na lásku sú dvaja – a na trápenie len jeden, trpiaci za dvoch.

Kto ti vráti pocit normálnosti a zmysluplnej existencie, kto preloží význam vecí a momentov? Nik – len ty. Alternatíva je koexistovať bez lásky či dotykov. Ale časom to rozožerie zvnútra, ako hnijúci nádor. Až sa jedného dňa zmeníš na rastlinu, vegetujúc medzi deťmi, školskými úlohami a smradľavými ponožkami v práčke. A možno si úplne iný ako ja, a som v tom svojom svete šialenstva len sám. Môže byť.

Občas by som si prial vypnúť kortex, odstaviť jadro a fungovať na autopilota. Aby som sa samo rozhodlo, pekne v tretej osobe, dištancujúc sa sám od svojho ja. Kašľať celé Íd. Nech mi dá na chvíľu svätý pokoj, mohutného šlofíka, aby som z toho trápenia a rozkoše nezačal fabulovať tancujúcich škriatkov. Ale, ako je v živote zlatým pravidlom existencie, hovno hovno zlatá rybka. Musíš si to pekne vyžrať. Všetky tvoje nedostatky sa znásobia do šíkov, aby ti chrstli do tváre čo si to za nulu. Tých pár (či viac) kladov im bude klásť zúfalý odpor, ako pár posledných obrancov ruiny hradu. A budú do teba búšit kým z teba nevypadne životné rozhodnutie alebo kým nevypadneš ty sám. Odkiaľ, je otázne. Z okna, z rytmu alebo z konceptu. V podstate záleží len na tebe ktorej strane pošleš posily.

Ostatní si budú v pohode variť ďalej svoju rannú kávu, zohrievať si na nej dlane a v pokoji čítať kúsky špinavej cukrovej vaty v novinách, budu sa milovať a nenávidieť, kresliť prstom do piesku a skúšať, či sa už pred pusou tvoria chumáče pary, lebo prišla jeseň. Tvoja existencia im bude existenčne ukradnutá.

Sme v tom sami. Tak bojuj, lebo ak to vzdáš, už sa nepozbieraš.

Dopraj si ranný bozk espressa. Vznes sa na tej vôni k nebesiam.