Denník N

Ešte raz o pokrytectve liberálov

Doterajšia reakcia častí vrstvy profesionálov stredového prúdu a vlastníckej triedy na krajnú pravicu odhaľuje dlho existujúcu stranícku tendenciu v klasickom a modernom liberalizme a jej znepokujujúce sympatie pre „pravicový extrémizmus“.

Keď pred sto rokmi prišli k moci fašisti v Taliansku a neskôr v ďalších koloniálnych a kolonizovaných krajinách, reakcia liberálov v „slobodnom svete“ bola zmiešaná. Niektorí nástup týchto režimov otvorene obhajovali ako nutnú obranu pred „boľševickou hrozbou“, iní ich videli ako umiernené stredové režimy a iní s nimi skryto alebo otvorene sympatizovali. Napriek existujúcej propagande a ich názvom všetky tieto režimy, častokrát podporované západnými mocnosťami, uskutočňovali kapitalistické programy k upevneniu moci vlastníckej triedy nad pracujúcou triedou, zákaz štrajkov, voľnej asociácie, zrušenie zvyčajných liberálnych slobôd a práv a centralizáciu výroby a štátnej moci. Tlač v „slobodnom svete“ sa k týmto režimom stavala podobne ako vlastnícka trieda, neskôr počas Studenej vojny zločiny týchto režimov zatajovali alebo otvorene obhajovali. Rovnako bola tolerancia alebo spolupráca s fašistami štátnymi orgánmi a štruktúrami krajín „slobodného sveta“ prejavom jasnej preferencie pred komunistami v prípade občianskej vojny, ozbrojeného stretu s východom alebo ohrozením moci kapitálu. So zánikom „Sovietskeho“ zväzu táto polooficiálna preferencia pre a spolupráca s krajnou pravicou pokračuje a ukazuje sa v týchto dňoch v postoji niektorých častí stredového spektra, tu zjednodušene nazvaní „liberáli“, k novej vzostupujúcej krajnej pravici.

franco_eisenhower_1959_madrid
Eisenhower (vľavo) a Franco (vpravo) v roku 1959.

Čo začína ako pomerne nevinná snaha o rovnováhu, poskytnutie priestoru pre veľké časti obyvateľstva a vypočutie si druhej strany častokrát prechádza do otvorených sympatií, obhajoby krajnej pravice alebo spolupráce s ňou. Zjavným príkladom pre tento vývoj je v Európe postoj stredu k novej krajnej pravici, na Slovensku známe osobnosti a v Amerike postoj stredu k zástupcom „alt-right“ hnutia a Trumpa. Zatiaľ čo v Európe reakcia stredových politických strán ku krajnej pravici bolo prispôsobovanie sa, spriateľovanie, na Slovensku a v USA dochádza k opakovanej snahe o pochopenie, približovanie, obhajobu a normalizáciu krajnej pravice. Čo môže byť len nevinná slepota alebo neschopnosť, sa efektívne prejavuje v posilňovaní týchto hnutí a uvoľňovaní priestoru pre ne. Zatiaľ čo uvoľňovanie priestoru v základe nie je nesprávne rozhodnutie, morálne či takticky, čo je predmetom diskusie, častokrát s týmto tiež dochádza k preberaniu logiky, argumentácie a myšlienok krajnej pravice. Všeobecne sa tento trend prejavuje v celospoločenskom ovplyvňovaní a preberaní diskurzu krajnepravicovými argumentmi, logikou a konceptami. Diskusie o „islame“, kultúre, hospodárstve a rôznych iných témach odhaľujú, nakoľko krajná pravica začína ovládať mysle a vedomie ľudí. Príkladov a dôkazov tohto fenoménu je až príliš a vyjadrujú sa v dennodennej práci kultúrnych inštitúcií a v konaní a myslení obyvateľstva. Spoznať tento proces je sťažené tým, že mnoho týchto myšlienok mení svojich nositeľov, prenáša sa na nových, alebo ich pôvod je v iných politických hnutiach a prúdoch. Najmä v kultúrnych otázkach a v diskusii o pokroku západnej spoločnosti v posledných desaťročiach v otázkach boja proti útlaku sa najlepšie ukazuje nadvláda krajnepravicových myšlienok a presvedčení. Diskusie o rasizme, feminizme, ochrane utlačovaných skupín dostávajú aj v liberálnych kruhoch nádych výsmechu, umiernenej a eufemistickej obhajoby, ustupovania. Pôvodne neoliberálne argumenty o lenivosti a záťaži nezamestnaných a chudobných na spoločnosti sú buď presmerované alebo doplnené rovnakými argumentami proti ľuďom iného pôvodu, práceneschopným a iným skupinám, ktoré sú videné ako rovnako „parazitujúce“. Základná tendencia liberalizmu k oportunizmu alebo ústretovosti tak naberá efektívne úlohu demontáže svojich vlastných princípov. Väčšina si ani tento proces neuvedomuje a/alebo chce dávať krajnej pravici čo najviac priestoru. Aspoň základným predpokladom k tomu, dať týmto skupinám priestor vo verejnej diskusii, je, si uvedomiť ich subverzívnu taktiku a nenechať sa nimi manipulovať. Asi najlepším príkladom toho je Milo Yiannopoulis, ktorý je jedným zo spoluzakladateľov typickej krajnepravicovej argumentácie proti islamu, feminizmu a „politickej korektnosti“. Základom tejto argumentácie je začať s oprávnenými alebo zdanlivo oprávnenými bodmi, rozšíriť ich, pripísať nesprávnym zdrojom a potom vytvoriť konklúziu nespojenú s predchádzajúcimi bodmi. Tým je vytvorený zdanlivý logický sled argumentov, ktorý vie mnohých, aj vzdelaných liberálov, obalamútiť. Typickými krajnepravicovými argumentmi sú tak veľmi krátke neustále opakované (logicky) negatívne výroky alebo kritiky spojené s logicky nespojiteľnými závermi, ktoré sú v týchto výrokoch väčšinou obsiahnuté implikáciou. Boj s takýmito argumentmi je kvôli ich dĺžke a stavbe sťažený a častokrát nemožný. K absurdite liberáli svoje princípy dovádzajú vo chvíli, keď dávajú spomínanej krajnej pravici viac priestoru a reklamy než hocijakej inej politickej strane či hnutiu či iným udalostiam. Podobné veci je možné konštatovať o osobných či verejných sympatiách u členov týchto kultúrnych a štátnych inštitúcií a vlastníckej triedy. Najmä ak ide o štátne bezpečnostné zložky, tu sa opakuje pre ústavný poriadok nebezpečne vysoký podiel sympatizantov a voličov krajnej pravice u členoch týchto organizácií. Príklady z USA sú postoj policajných odborov k Trumpovi a snahám reformy polície a údajné veľké sympatie pre Trumpa v FBI.

Prečo teda ide o pokrytectvo „liberálov“? Nič podobné sa o postoji stredu ku krajnej ľavici povedať nedá. Kultúrne inštitúcie zostávajú veľmi citlivé na udeľovanie priestoru či len zamestnávanie členov a sympatizantov krajnej ľavice, nikto nevolá po ochrane ich práva na slobodu prejavu, bezpečnostné zložky zostávajú rovnako či ešte viac citlivé na prijímanie či vôbec trpenie členov a sympatizantov z týchto hnutí. Tento fenomén je tiež spôsobený zjavným početným nepomerom medzi krajnou ľavicou a krajnou pravicou, jej praktickou bezvýznamnosťou v parlamentných voľbách a tiež rozdielnou oficiálnou definíciou, ktorá dnešnú krajnú pravicu nedefinuje ako „pravicový extrémizmus“. No z môjho pohľadu a z prípadov, ktoré možno zistiť rešeršami, zostáva tiež jedným faktorom principiálny rozdielny pohľad a prístup stredu k týmto dvom smerom z ideologických, praktických alebo neznámych dôvodov.

Súčasné úspechy krajnej pravice súvisia preto najmä s chybami a neschopnosťou ľavice a stredu a so schopnosťou a úspešnými taktikami krajnej pravice. Zatiaľ čo je krajná ľavica v praktických úspechoch neschopná, no v teórii pokračuje vo svojej dobrej tradícii, stred (ľavý a pravý) je prakticky schopný, no takticky neinteligentný, krajná pravica možno prvýkrát v dejinách spája inteligentnú taktiku so schopnou politickou prácou. Kľúčom k jej zastaveniu bude musieť byť tiež náprava týchto chýb a neschopnosti, a spojenectvo a spolupráca všetkých nekrajnepravicových síl.

Teraz najčítanejšie