Ešteže do volieb ostáva skoro rok

Toto je jeden z najdlhších povzdychov v živote, trvá celé volebné obdobie: pred troma rokmi ostávali ešte tri roky, začiatkom jesene rok a pol, stále dosť. Pred mesiacom rovný rok a teraz jedenásť mesiacov, už nie dosť, už len málo.

Nasleduje výdych: ešteže si teraz vyberať nemusím. To je ten paradox – ponuka je čoraz širšia a pritom stále užšia. Kde nič, tam prázdno. Kde sú všetci? Všetci sú všade, ale kde je niekto? Reku, trochu si zafrustrujem.

Sieť začínala ako seriózny vyzývateľ a po roku sa ustálila na desať plus percentách, čo sa zdá byť málo a najmä stabilne (hoci stabilne málo je lepšie ako nič, spýtajte sa v KDH).

Bolo by to aj v poriadku, veď vo voľbách môže byť všetko inak, volič rozhodne a tak ďalej a tak podobne, problém je však inde. Obočie som totiž prvýkrát zdvihol pri mene Andreja Hrnčiara a to bolo, ak sa nemýlim, na tretí deň. Alebo dokonca druhý? Takto rýchlo to ešte nedokázal nikto. Obočie mám odvtedy v permanentnom pozore.

KDH do úvahy neprichádza nie kvôli tomu K v názve, to ma úprimne zaujíma absolútne najmenej a konkrétne pri KDH aj tak neznamená prakticky nič. Zásadný problém je, že vo svojich rozhodnutiach dokáže byť flexibilné až za hranice mojej neuveriteľnej tolerancie. Hoci často a rado hovorí o pevných hodnotách, jedinou istotou je snaha byť vo vláde.

Ak by ani to nestačilo, raz za čas sa niekto pozabudne, ako pred vyše rokom Jozef Mikloško, pustí sa do matematických operácií a potom mu vyjdú takéto výsledky: „Slovenský štát tu bol, veľa štátov ho uznalo. Keby bol pokračoval, mali by sme už 50 rokov vlastný štát.” Stále málo? V zálohe je ešte argument Pavlom.

Víťazom celého volebného obdobia je Igor Matovič: nie tak dávno nebol nikým, po voľbách som pevne veril, že niečo také rôznorodé a dezorganizované, pôjde po štyroch rokoch cestou SOP. Nerozumiem však ľudskej iracionalite, viem to už dávno. Teraz mu tá SaS, ktorá ho sem vpustila, je vďačná za to, že ju k sebe vôbec priberie. Čo iné, ak nie absolútne víťazstvo, to je?

Celé je to navyše šialené: zúfalstvo musí vrcholiť, ak sa idete spájať s človekom, ktorý každého, s kým spolupracoval, podviedol a zneužil. Ešte aj kamikadze pri Matovičovi vyzerajú ako piloti vetroňov. A ako sa do toho celého priplietla Nova? Jedno spájanie liebrálov s konzervatívcami nestačilo, tak to treba skúšať znova? A pod Matovičou taktovkou? Mandáty, chápeme sa, ale čo od neho čakajú? A necítia sa blbo? No necítia, veď práve.

Pokiaľ ide o Most, nič proti, ale ani nič za, ako vždy. Ostáva ešte SDKÚ a tá sa dá zhrnúť jednou vetou: s úctou a tak ďalej. Stále je to človeku občas akosi ľúto. Ďalej nič, Skokov a Šancí je priveľa a ja stále neviem, čo vlastne chcú, teda okrem toho, že sa chcú dostať do parlamentu, čomu rozumiem. Dostať sa do parlamentu je lepšie ako sa doň nedostať. Nezodpovedá to však základné otázky:

Kto je kto?

Kto je kde?

Prečo sú všetci všade?

A necítia sa blbo?

Je v tom zmätok, priveľa prestupov na jednu sezónu.

Pri voľbách som tvrdý pragmatik, ba až cynik. Dopredu rátam s tým, že nech si vyberiem hocikoho, nesplní to, čo sľúbil a urobí všetko preto, aby ma dokonca oklamal. Viem, že sa bude správať ako pako a ja budem mať dosť príležítostí ľutovať, že som ho volil. (Niežeby sa ostatní ako pakovia nesprávali, veď je to politika, aj od futbalistu čakáte, že bude behať, ale ostatných som nevolil, menej ma to rozčuľuje).

Napriek tomu si vyberiem. Voliť budem toho, kto ma dovtedy najmenej naštve, bude mať program, s ktorým najviac súhlasím a najväčšiu šancu ho presadiť. Tam, kde sa tieto tri množiny pretnú, je strana, ktorú si vyberiem. Len je skvelé, že si nemusím vyberať teraz.