Denník N

Je ruská realita len koncept?

Konceptualizmus sa začal v Rusku usadzovať v 70. rokoch 20. storočia a v súčasnosti je hlavnou „zbraňou“ undergroundovej literatúry a najmarkantnejšie ho využíva vo svojich prózach V. Sorokin. Čo má spoločné so socialistickým realizmom a s Ruskom ako takým?

Ruská postmoderna

Keď hovoríme o literárnej postmoderne, len sotva máme na mysli ruskú literatúru. Automaticky sa nám spája najmä s autormi západnej kultúry. Samozrejme, aj Rusi majú svoju postmodernu, aj keď porovnávať ju so západnou by bolo možno trochu problematické. Teóriu postmoderny (ak samotné slovne spojenie nie je protichodné) si totiž prispôsobili svojej kultúre, mentalite a aj literárnej tradícii. Kým západná postmoderna sa nám (zväčša) spája predovšetkým s literárnou hrou, s odkazmi na všemožné diela, so zmesou žánrov či s prúdom vedomia, len málokedy v nej nájdeme politické témy.

Práve politickosť je však v ruskej postmoderne a hlavne v konceptualizme hlavnou hnacou silou. Martin C. Putna na debate o ruskej literatúre poznamenal, že Rusko je aj v tomto prípade akousi krajinou protikladov. V čase Sovietskeho zväzu ste mohli byť komunista a katolík a v súčasnosti nie je problém byť postmoderným autorom, a zároveň politicky angažovaným.

Konceptualizmus ako životný štýl

Ak niečo takmer dokonale zosobňuje konceptualizmus, tak je to Potemkinova dedina. Dajme tomu, že si vymyslíte koncept, ktorý sa síce vymyká skutočnosti, ale neustále ho presadzujete až zakrýva samotnú realitu hyperrealitou, ako ju popisuje Baudrillard. Michail Epštein, pôvodom ruský literárny teoretik žijúci v USA, v eseji The Origins and Meaning of Russian Postmodernism píše, že samotná realita sa v Rusku prekrýva konceptmi , ktoré sa stávajú hyperrealitou, už od čias kniežaťa Vladimíra I. Ten si v čase pohanskej Kyjevskej Rusi povedal, že celé Rusko prevezme pravoslávne kresťanstvo a basta. Prakticky to nariadil.

Epštein obdobne uvádza aj príklady Petra Veľkého, ktorý opäť nariadil Rusku vzdelanie a prišiel s termínmi ako „noviny“ či „akadémia,“ ktoré v tom čase prakticky nemali hmotné ukotvenie. Celú skutočnosť cárskeho Ruska zase zvrhol Lenin a jeho boľševici, ktorí opäť prijali prakticky pre Rusko absolútne cudzie koncepty a nasilu ich presadili. Sovietska realita sa zase zosunula pod Gorbačovom a Jeľcinom. Samotnú realitu v Rusku vždy ohromnou silou presadzovali vládnuce elity.

Astolphe de Custine v 1839 napísal: „Rusi majú len názvy pre všetko, ale hmotné ukotvenie neexistuje. Rusko je krajinou masiek. Nájdete názvy ako „spoločnosť,“ „civilizácia,“ „literatúra,“ „umenie,“ „veda,“ ale veď ani nemajú riadnych doktorov. Ak si v Rusku zavoláte doktora z blízkeho okolia, rovno si kúpte rakvu.(…) Koľko ciest a miest sú len projekty na papieroch.  Celý štát je, vo svojej podstate, len informačná tabuľa nalepená na Európu.“

I keď sú Custinove slová sčasti prehnané, nič to nemení na fakte, že skôr ako vznikne v Rusku hmotný predmet, realita (ak vôbec), existuje samotný koncept, ktorý sa akoby snaží realitu vyvolať. O niečo podobné sa viac-menej pokúšal socialistický realizmus. Podporoval národné mravy, ideológiu, ktorú chcela súdobá elita dosiahnuť, opisoval domnelý ideálny stav v Rusku, čím prakticky opäť schovával realitu pod rúško hyperreality. Socialistická ideológia si len jednoducho pretvorila svet podľa svojho obrazu, ako mnohé elity predtým.

Ruský konceptuálny umelec, Iľja Kabakov, popisuje rozdiel medzi západným a ruským konceptualizmom tým, že na západe konceptualizmus vymieňa „jedno za druhé“, hmotný objekt za slovný opis, ale v Rusku onen hmotný objekt ani neexistuje.

Súčasní literárni konceptualisti prakticky využívajú črty socialistického realizmu. Zveličujú ich. Parodizujú a ironizujú. To, čo v minulosti malo slúžiť ako morálny kompas, sa snažia ukázať v čistej forme a tým dokladujú banálnosť spomínaných konceptov.

Sorokin a konceptualizmus

Asi najznámejším výtvorom Sorokinovej plodnej mysle je Opričníkov deň, ktorý vyšiel aj u nás v preklade Jána Štrassera. Príbeh netreba veľmi predstavovať, podstatou je, že tu Sorokin realizuje niektoré koncepty vládnucich elít, ktoré zrejme v čase písania (2006) pociťoval ako prevládajúce. Okrem toho, že v románe popisuje Krym ako „náš Krym“, vyrástla v jeho vízii Moskvy z roku 2028 medzi Európou a Ruskom nová železná opona  a samotné Rusko sa orientuje len na východ. Ukázalo sa, že v niečom mal pravdu. Skazka o ruskom Kryme je založená na tých istých historických „faktoch“ ako bájka o neexistencii Ukrajiny.

Okrem tém kolektívnej duše, podriadenia sa autorite, Cézaropapizmu je zaujímavé aj prepojenie cirkevnej slovančiny s rôznymi neologizmami. Sorokin sa podľa vlastných slov snažil povedať, že v Rusku niet prítomnosti, je len budúcnosť a minulosť, prostredníctvom ktorých sa snažia vytvoriť súčasnosť, ale keďže sú obe hyperrealitami, súčasnosť sa zákonite taktiež stáva hyperrealitou.

Tento antiutopický román možno vnímať ako vizionársky. Sorokin cíti koncepty, ktoré sa opäť vládna elita snaží vtĺcť do hláv bežných ľudí a zveličovaním poukazuje na ich absurdnosť . K podobným témam sa vrátil aj v románoch Sacharnyj KremľTelúrsko.

A čo my?

Podobné prevažovanie konceptov nad realitou je zreteľné aj v iných sférach. Andrej Bitov v románe Puškinov dom kritizuje postoj Rusov k Puškinovi. Nepáči sa mu, že ho postavili mimo realitu, do nejakého múzea, kde ho môžeme chodiť obdivovať, ale nič viac. Sústavným opakovaním veľkosti Puškina sa z neho stal len akýsi prázdny symbol veľkosti ruskej literatúry, ale mŕtvy. Z Puškina urobili nedotknuteľný znak dokonalosti, ktorý sa nemá študovať, ale len obdivovať, stala sa z neho fotka v učebniciach s nápisom „Puškin – éto naše vsjo.“ Ako človek prestal existovať.

Bohužiaľ, tento neduh – akási imunita historických osôb – je pomerne obľúbený aj u nás. Matica slovenská má očividne taktiež vlastný koncept reality, ktorý sa snaží pretlačiť a akékoľvek snahy o iný  pohľad sa nestretáva s vrúcnosťou.

Napokon, treba sa zamyslieť, či sme z tej demokracie neprebrali tiež len koncept, ktorým sa snažíme schovať realitu. Domnelá slovenská pohostinnosť zažíva v poslednej dobe tiež tvrdú skúšku. Skúsme však pomenovať realitu a nie si z všakovakých termínov a klišé presadiť vlastnú. Ak sa to vôbec dá.

Zdroje:
Mikhail Epstein, After the Future: The Paradoxes of Postmodernims and Contemporary Russian Culture
Diskusia s Martinom C. Putnom: https://www.youtube.com/watch?v=irUYSI6HBzo

Obrázok: Vladimír Sorokin, zdroj: internet

Teraz najčítanejšie