Denník N

Fakt nevieš, kto si?

Je pol druhej popoludní. Austrálske slnko páli ako o život a ja už takmer bežím.

A kam? Do kina, ktoré sa na Google Maps zdalo byť naozaj bližšie.

Doletím do nákupného centra a svižným krokom blúdim medzi výkladmi. Už aj tak meškám, aj keď ma nikto nečaká. Dobehnem k pokladni, kúpim si lístok na The Greatest Showman, ktorý je asi najdrahším filmom na svete (v živote som neplatila za kino 25 dolárov) a bežím dnu.

Konečne. Na plátne ešte bežia úvodné reklamy, nič som nezmeškala.

O chvíľu sálou zaznieva svižná hudba a v okamihu už na plátne krepčí celá skupina s Hughom Jackmanom na čele.

Kútikom oka na sekundu zachytím okolie. Publikum nehybne sedí. Ja tiež povedzme že ešte sedím, deje sa však so mnou čosi úplne iné. Hneď ako začujem prvú úvodnú pieseň, moje telo akosi nevie zachovať stoický pokoj. Akoby každou mojou bunkou prebehla strhujúca elektrina. Keby ma niekto polial vodou, asi by som podľa
zákonov fyziky vybuchla.

Moje telo zrazu pulzuje v rytme hudby akoby tomu nikdy nebolo inak. Cítim každý jeden tón a v mysli sa priam vidím, ako s tou neskutočne zohratou skupinou na pódiu tancujem tiež. Do očí mi vybiehajú slzy a cítim sa nabitá energiou, ktorú odovzdávam divákom vo vzrušujúcom vytržení i obdive. Celou dušou cítim tú sekundu ticha
pred masívnym potleskom, ktorá sa už už zlomí do ohromujúcej ovácie.

Čo sa to so mnou deje? Som budúca nestabilná neurotická žena plná nereálnych predstáv, ktorou pohne hocijaký záchvev emócii či umenia?

Odpoveď však znie: nie. Moja choroba je úplne iná.

Som jednoducho tanečníčka. Dušou i srdcom. Až do morku kostí cítim každý jeden tón aj tej najhoršej odrhovačky, ktorú by mali najlepšie zakázať. A možno práve v tých divných momentoch sa človek nad sebou zamyslí.

Nad tým, že ja vlastne viem, kto som. Umelec. Autor. Zabávač. Tanečník. Viem to už roky. Od toho, aby som si to však uvedomila, ma večne oddeľovala úplne bežná vec – nevenujem sa tomu naozaj. Ani jednému z toho a už vôbec nie profesionálne. A ani som nikdy neuvažovala nad tým živiť sa akýmkoľvek umením na Slovensku.

Nepoznám lepší pocit, ako keď viem ľudí potešiť a odovzdať im energiu, ktorá sa vo mne nezadržateľne generuje pri tanci. Ukázať im pochopenie vo forme textu, v ktorom sa nájdu či úprimne niekoho rozosmiať trefným vtipom. Urobiť niečí svet, možno práve aj ten váš, aspoň na chvíľu krajším, aj keď ho neviem radikálne zmeniť. Otázne však je, či Slováci stoja o naplnenie týchto potrieb a sú ochotní živiť profesie, ktoré toto zastrešujú.

Film končí. Piesne z filmu zaznievajú pri záverečných titulkách znova a moja zapálená duša ešte stále mimovoľne v rytme hýbe celým mojím telom. Ani si neuvedomím, že som už jediná živá bytosť v celej sále.

Rýchlo zbehnem dole vystupňovaným hľadiskom a pozriem nahor. Vidím ich. Vidím tie davy, ktoré prišli, aby som im odovzdala trochu radosti. Napriek tomu, že tam nie sú. Lebo som sa sama rozhodla to nerobiť. Nie preto, lebo neviem, kto som. Preto je potrebné vedieť rozdiel – či naozaj neviete, kto ste, alebo to ste sa iba rozhodli tým z rôznych, a veľakrát rozumných dôvodov, nestať.

Ak ste sa však spoznali a rozhodli napriek tomu  po tom ísť – môj dnešný aplauz patrí práve vám. Uvidíme, či raz dostanem extatický aplauz tiež – pravdepodobne nie však na doskách slovenskej pôdy.

Alebo?

Teraz najčítanejšie