Denník N

Fantóm Kotleba sa zrodil únosom Michala Kováča mladšieho.

Dnes iba dospel. Pri Kotlebovej politickej kolíske nestál nik iný, ako „otec zakladateľ“ Mečiar. Zdá sa vám to absurdné a nemysliteľné? Poďme teda pekne po poriadku.

Písal sa rok 1995 a SIS, ktorej šéfoval Ivan Lex, uniesla syna vtedajšieho prezidenta SR Michala Kováča mladšieho. Udial sa tak akt štátneho terorizmu, ktorý nemal a dodnes nemá v civilizovanej časti Európy obdobu. Tajná služba v spolupráci s podsvetím uniesla občana Slovenskej republiky! Vyšetrovatelia, ktorí sa prípadom zaoberali, boli na pokyn samotných páchateľov „kopnutí do gúl“ a na ich miesto nastúpili „verní stredoslováci“ s jedinou úlohou: Nič nevyšetriť! V burácajúcej hale na Pasienkoch „otec národa“ predstavoval pri každej seanse zhypnotizovaným voličom nové a nové teórie o únose, až celé toto morbídne predstavenie skončilo vraždou Roberta Remiáša. Dav šalel, až napokon úplne zošalel.

Mocní ukázali a dokázali, že si môžu robiť čo uznajú za vhodné nielen s osudmi plebsu, ale aj s ich životmi. Únos a vražda boli lakmusovým papierom, na ktorom si otestovali, akej reakcie na akékoľvek ich svinstvo sú (ne)schopní občania. A tak na záver tejto tragédie pridal Mečiar ešte amnestiu pre vrahov a zločincov, zapletených do únosu. Bolo to niečo ako zdvihnutý prostredník divákom, ktorí pri derniére jeho politického horroru skandovali „prac sa“! Snaha o zrušenie Mečiarových amnestií končila vždy na kolaborácii „lavičiarov“ z SDĽ a neskôr zo Smeru s niekdajším „slnkom“ národa, ako keby chceli potvrdiť jeho známy výrok : Keď bude treba, SDĽ zaberie! A celé to zavŕšil Fico svojím nezadudnuteľným spôsobom Mečiarovej obhajoby : Amnestia bola morálny suterén, ale jej zrušenie by bolo suterénom právnym. Takže morálka dostala v súboji s právom pekne po papuli! Potom prišla jachta vo Francúzsku, Gorila, nástenka, garážový predaj emisií, platinové sitká, kompa na Dunaji, cétéčko v Piešťanoch, Foraiova teta Anka, zázračný masér Kostka… A tak ďalej, a tak ďalej, a tak ďalej, atak ďalej… Nekonečný príbeh, nikdy nekončiace perpetum mobile okrádania ľudí, vykrádania zdravotníctva…

Následne už išlo len o to, kedy a kto dokáže využiť postupne narastajúcu frustráciu občanov. Až sa zjavil Marián Kotleba. Splodili a zrodili ho paradoxne „zabehnutí „politici, nefungujúca justícia, polícia, presnejšie jej politicky dosadení neschopní, ale všetkého schopní  šéfovia.

Dnes Kotleba vysiela do vlakov „občianske hliadky na zabezpečovanie práva a poriadku“. Zatiaľ je to v zásade na smiech. Ale pozor, na smiech bol niekomu Kotleba aj pred druhým kolom županských volieb, keď ho malo poraziť vrece zemiakov. Ako to dopadlo, vieme. Vrece krumpieľ pomaly odkličuje svoju politickú kariéru a Kotleba okupuje županské kreslo.

Kotlebove hliadky sú dnes pochopiteľne predovšetkým politickou píár aktivitou.

Doterajšie jeho výroky o parazitoch, ktorých „nebudeme kŕmiť“,  budú však ľahko aj jeho koncom. Ľudí začne zaujímať,  či sa v rámci boja za „právo sa spravodlivosť“ vyberú jeho šuhaji aj do Váhostavu, na návštevu k Pavlovi Paškovi, či sa im ako prvým podarí dopraviť na súd Jozefa Majského, či sa budú od vyšetrovateľa, prokurátora, či sudcu domáhať vysvetlenia, ako sa mohla udiať „procesná chyba“, vďaka ktorej je na slobode niekoľkonásobný vrah, alebo miliardový podvodník.

Pretože skutoční paraziti nežijú na okraji spoločnosti a v chajdách rómskych osád.. Žijú vo vilách, v ktorých len mesačné náklady na údržbu predstavujú ročný príjem bežného človeka, ktorý vastáva o 4 ráno, aby sa po celodennej šichte dopravil o 6 večer domov. A po celoživotnej drine na stavbách, za volantom, či v bani, ich čaká skvelý dôchodok vo výške 500,-€ !

Takže čo myslíte? Zaklopú Kotlebove hliadky na tie dvere?

 

Teraz najčítanejšie