Fašistický teror vraždí ďalej. Nesmieme sa pozerať preč.
Charlottesville je pripomienka pre našu spoločnosť a pre štátne štruktúry, že zatiaľ čo sa pripravujú na deportáciu moslimov kvôli teroristickým útokom od malej časti z nich, zatiaľ čo sa rozčuľujú a pripravujú nárast represie proti „ľavicovému extrémizmu“, ktorý je zodpovedný za zapálené barikády, neprikladajú dostatočnú pozornosť alebo dokonca ignorujú teroristov vovnútri našej rasistickej spoločnosti.
Je pokrok, že sa konečne začína nazývať aj terorizmus páchaný belochmi a fašistami terorizmom. Je to pokrok oproti 90. rokom alebo skôr, keď odmietali štát a médiá používať toto slovo a stále čakali na štvrtú generáciu RAF. Je to aspoň niečo, aspoň minimálna zmena od čias, keď sa o nacistických teroristoch hovorilo ako o „pomätencoch“, psychicky chorých, ľudí so zlým detstvom, o zločincoch, ktorí nemajú ideologické dôvody, osamelých vlkoch alebo sa ich zločiny nevyšetrili či prisudzovali cudzincom a obetiam. Je to ale súčasne svedectvo o tom, ako bol a ešte stále je podceňovaný a relatívne ignorovaný teror sprava. Toto nie sú len propagandistické kecy komunistu. Je to časť dlhých dejín západného sveta.
Štátne represívne štruktúry v USA a v západnej Európe, ktoré sa zaoberali politickým násilím, boli od svojho počiatku strategicky orientované na krajnú ľavicu. FBI pod vedením Hoovera od 20. až do 70. rokoch 20. storočia sústredilo veľkú časť svojich prostriedkov na sledovanie, infiltráciu, represiu až vraždu všetkých tých, ktorých považovali za komunistov. Krajnú pravicu si začali všímať až v 60. rokoch a aj vtedy proti nim používali iné, miernejšie metódy. Vtedy bola, ako aj dnes je, krajná pravica omnoho „mainstreamovejšia“ a bližšia spoločenskému stredu. Rasizmus a nacionalizmus je niečo, s čím človek vyrastá a je dennodenne ládovaný, inak to je s triednym vedomím, na ktoré musí náhodou naraziť. Podobne to bolo v Nemecku a v Taliansku. V Nemecku po Druhej svetovej vojne, keď došlo k provizórnej denacifikácii a vysoko postavení bývalí nacisti riadili štát až do 60. rokov (kanclér Kurt Georg Kiesinger bol bývalý člen NSDAP od roku 1933). Podobne hlavné organizácie bojujúce proti „extrémizmu“, BfV (Bundesverfassungsschutz – spolková ochrana ústavy) a BKA (Bundeskriminalamt – spolkový kriminálny úrad) boli založené a dlhý čas vedené bývalými aktívnimi nacistami. Hubert Schrübbers, šéf BfV od roku 1955 do 1972, bol napríklad bývalý člen SA a SS. Paul Dickopf, šéf BKA od roku 1966 do roku 1971, bol bývalý dôstojník SS a nemeckého Abwehru. Rovnako BND, nemeckú tajnú službu založil Reinhard Gehlen, bývalý generál Wehrmachtu a zakladateľ povojnovej organizácie Gehlen, v ktorej veľkú časť tvorili rovnako bývalí nacisti. Spolupráca s nacistami pokračovala aj neskôr, napríklad v Taliansku bola po Studenej vojne odhalená tajná organizácia Gladio, ktorá mala v prípade sovietskej invázie viesť partizánske boje za frontovou líniou. Táto organizácia bola z veľkej časti tvorená nacistami a fašistami, ktorí podľa jedného vtedajšieho vyšetrovania zodpovední za tri vraždy, ktoré boli so spoluprácou so štátnymi orgánmi ututlané a pripísané Červeným Brigádam.
Spolupráca s fašistami bola v Studenej vojne normálna aj na medzinárodnej úrovni. USA a jej spojenecké štáty podporili a podieľali sa na vytvorení mnohých fašistických diktatúr ako cesta k zábrane „komunistickej diktatúry“. Boli to režimy v Južnej Kórei, v Indonézii, ktorá spáchala počas diktatúry Suharta dve genocídy, ktoré si vyžiadali minimálne milión obetí, vo Filipínach, Grécku, Španielsku a viacerých diktatúrach v Latinskej Amerike. Tam tiež viedli štátne organizácie USA tzv. Operáciu Kondor, program, pri ktorom cvičili, zbrojili a organizovali zabíjanie ľavicových aktivistov po celom kontinente, najmä v Čile a Argentíne.
Neprekvapí preto, že táto strategická orientácia na krajnú ľavicu pretrváva dodnes. Môžeme špekulovať o tom, či dodnes nepretrváva spolupráca s fašistami. Jasné je prinajmenšom zo správania nemeckého štátu v posledných dvadsiatich rokoch, že najmä BfV hral a hrá aktívnu úlohu pri podporovaní a budovaní fašistických organizácií cez „agentov“. Mnohí z týchto tzv. V-Männer, ak nie všetci sa podieľali rovnako na páchaní trestných činov. Možno toto považovať ako dobrú stratégiu štátu (infiltráciu), alebo nie. Sú prípady aj toho, keď sa štátne štruktúry podieľali na zbieraní osobných informácií ľavičiarov, ktorých nacisti typicky vyhľadávajú a napádajú. Veľká časť „agentov“ BfV, ktorí sú najčastejšie naverbovaní v scéne, nie policajti v utajení, pritom hrajú na dve strany a využívajú štát ako finančný zdroj (každý V-Mann alebo Frau dostáva pravidelný mesačný príjem). Ak sa človek správaním nemeckého štátu k nacistom zaoberá dlhšie, vidí permanentnú nechuť, alebo neochota používať represívne metódy až na prípady verejne známeho násilia. Existujú prípady vrážd, podpaľačských útokov a teroristických útokov, keď polícia trávila celé vyšetrovanie tým, aby našla vinníkov v rodinnom okruhu a podozrievala mafiu a drogový obchod (z jasne rasistických predsudkov), zatiaľ čo vôbec nevyšetrovala miestnu nacistickú scénu. Rovnako existujú prípady, keď vraždy alebo vážne poškodenia na zdraví mali za následok minimálne tresty, buď tresty na podmienke alebo štyri roky vo väzení. Iné trestné činy nacistov, ako pre nich úplne normálne napádanie a bitie ľudí veľmi zriedkavo majú za následok trestné stíhanie a odsúdenie. Veľká časť týchto činov nie je ani nahlásená, či vyšetrená ako nacistické násilie. Iná časť sa potom neobjavuje v štatistikách. Aj napriek tomu všetkému štatistiky o nacistickom násilí každý rok presahujú očakávania. Ročne sa pohybujú na úrovni 15 až 20 tisíc trestných činov. Z tohto, aj z miestnych štúdií je pritom jasné, že každý priemerný nacista priemerne spácha aspoň jeden trestný čin každý rok. Možno teda pozorovať pravidelné a takmer beztrestné páchanie trestných činov. Tieto trestné činy sú pritom najmä z kategórií poškodzovania zdravia a prepadnutí. Na konci roka potom štát tieto štatistiky porovnáva s ľavicovým extrémizmom, kde sú trestné činy obmedzené na poškodzovanie majetku a napádanie polície, za ktoré potom ide rovnako dlho do väzenia, ako keď nacista niekoho zabije.
Ďalej môžete čítať o postoji nemeckého štátu k nacistickému teroru v 90. rokoch tu: Keď je hádzanie kameňov horšie ako vražda utečencov/
Aj popri tom všetkom je správanie štátu častokrát prísnejšie na „ľavicových extrémistov“ než na pravicových. Na ľavicových demonštráciách dochádza v Nemecku pravidelne k používaniu slzného plynu, k bitiu a inému štátnemu násiliu, proti čomu sa demonštranti pod hrozbou väzenia nesmú brániť (Napadnúť policajta je trestný čin, rovnako urazenie polície, zahalenie na ochranu pred plynom je zakázané). Pri nacistických demonštráciách polícia hrá takmer vždy úlohu ochrancu pred protidemonštrantami a ak niekedy použije chemické a iné zbrane, nie je to ani zďaleka s rovnakou brutalitou a nasadením. Toto možno sledovať nielen v Nemecku, ale aj v USA. Tu najmä zaráža kontrast medzi tým, ako polícia zakročila proti anarchistom pri inaugurácii, ako zakročila proti demonštrantom vo Fergusone, v Standing Rock a ako v porovnaní zakročila proti nacistom v Charlottesville. Očividný je divoký kontrast: Proti ľavičiarom a černochom polícia používa celý arzenál, ktorý má k dispozícii, akékoľvek prostriedky k rozpusteniu demonštrácií, nebojí sa používať aj brutálne násilie, zatiaľ čo proti nacistom sa bojí aj len zakročiť, keď napádajú ľudí. Zatknutí nie je takmer nikto z tých, ktorí zranili ľudí. Proti G20 zakročila protiteroristická jednotka, proti nacistom som to ešte nevidel. Ak to je správa, rozumieme jej. Lenže aj brániť nám zakazujete, keď už nás nebránite vy.
V Charlottesville zomrela zbytočne mladá žena, členka IWW, Medzinárodných pracujúcich sveta, anarchosyndikalistickej skupiny. Krajná ľavica bola jednoznačným terčom tohto útoku, tak ako je vždy. Je terčom súčasne s inými etnickými a náboženskými skupinami, najmä židovským národom, pretože to je jediná sila okrem napádaných etnických a náboženských skupín, ktoré kladú fašistom aktívny odpor. Potenciálne je ale terčom hocijaký odporca fašizmu. Keby sa polícia inak správala k fašistom, možno by nemusela zbytočne umrieť. Rovnako ako mnohí ľudia v Nemecku, ktorí štátnou stratégiou a ignoranciou boli častokrát dvojitými obeťami.
Môžete hovoriť, že to je predsa len jeden človek. Ale fašistický teror nemal včera prvú obeť. Nie je tak viditeľný ako ten islamistický, ale na Slovensku je to v podstate jediný politický terorizmus, ktorý zabíjal. V Nemecku si vyžiadal v posledných tridsiatich rokoch minimálne tridsať obetí. Aj v čase ošiaľu okolo RAF, v roku 1980 došlo k najkrvavejšiemu teroristickému útoku v Nemecku na Oktoberfestu, ktorý si vyžiadal 19 ľudských životov. Vo Francúzsku až do roku 2015 boli rovnako fašisti najväčší teroristi. A v USA bol až do roku 2001 najkrvavejším teroristickým útokom bomba v Oklahoma City z roku 1995. Až dodnes sa v nacistickej scéne vychvaľujú toutou výhrou, ktorú zobrazujú ako 168 – 1 (páchateľ bol odsúdený na smrť). Aby jej smrť nebola úplne zbytočná, mohla by priniesť potrebné zmeny, ktoré zabránia ďalším podobným udalostiam (zvýšenie represie, sebaobrany a vedomia v obyvateľstve). Ak bude vinník odsúdený, nemal by byť odsúdený na smrť, aby nebol zabudnutý, ale bol pri živote, kým je fašizmus pri živote.
Nenechajte sa rovnako zmiesť manipulačnými technikami krajnej pravice. Nie je to dielo šialeného jednotlivca. Je to útok plne v súlade s nacistickou logikou a kultúrou. Je to čin, ktorý je nacistami plne podporovaný, len nie v centristickej verejnosti. Chcete vedieť, ako na túto udalosť nacisti reagovali? Okamžite po jej smrti sa snažili začať revizionizmus a tvrdili, že to bol útok pod „falošnou vlajkou“, že Antifa zabila vlastných. Potom sa snažili tvrdiť, že predsa Antifa je rovnaká. Alebo nakoniec za to môžu sami, pretože oni to celé nejak spôsobili. Nemali prísť proti nim demonštrovať. To by chceli fašisti, aby mali voľné ulice. Potom sa môžete rozlúčiť s vašimi synagógami a mešitami. A nakoniec tu máme z nacistickej stránky Daily Stormer titulok: „Heather Heyer bola tučná, bezdetná 32-ročná k***a.“ Potrebujete viac, aby ste pochopili, že to sú ľudia, ktorí nielenže podporujú, ale aj sa vyžívajú v najbrutálnejšom násilí proti hocikomu, koho vidia ako nepriateľa? Myslíte si, že sa ich dá presvedčiť racionálnou diskusiou a láskou?
V tomto kontexte ma však najviac zo všetkého rozčuľuje, keď štát a médiá tvrdia, že radikálna ľavica je rovnaká, alebo horšia než nacisti. Povedzte mi, kedy naposledy zabil ľavicový extrémista človeka? 1980? Kedy naposledy čo len zbil niekoho do bezvedomia a tak, že mal ťažké trvalé následky? Naozaj chcete porovnávať rozbíjanie okien a zapaľovanie dreva s vraždou bez najmenšieho kusu ľútosti, ba naopak s tým, že obeti ešte po smrti nadávajú? Sme horší než to? Je naozaj žiadať koniec vykorisťovania horšie než to? Tento incident nemohol najlepšie ilustrovať, aká sprostosť a urážka je koncept extrémizmu. Na jednej ulici ste mali typickú vzorku krajnej ľavice a krajnej pravice. Krajná ľavica sú ľudia, ktorí dovtedy nikdy nikomu neublížili a pravdepodobne nezažili žiadne násilie. Krajná pravica žije násilím a uctieva ho. Nazvete oboch extrémistov? Dokedy nás budete k nim prirovnávať a hádzať do rovnakej kategórie?
Keď chcete ochraňovať slobodu prejavu takých ľudí, len do toho. Keď nechcete hajlujúcich ľudí nijako trestať, fajn (alebo ľudí, ktorí spáchali desiatky iných trestných činov). Ale potom sa nedivte, keď sa niečo také stane.
Jasné je okrem iného, že s nacistami sa napriek všetkej ich odpornej ideológii a postoji k životu zaobchádza úplne inak ako s hocijakými moslimskými teroristami. Keby pán nebol beloch, pravdepodobne by už ani nežil, ale bol zastrelený pri zatýkaní. A predstavte si to vzrušenie krajnej pravice a iných častí spoločnosti, keby to bol moslim. Krajná pravica a bohužiaľ už aj stred žiada už nejaký ten čas vysťahovanie „radikálnych“ moslimov. Aj keď neviem, čo tým myslia, teda ľudí s reakčnými názormi, obvinených z trestných činov, občanov, neobčanov, prečo nič podobné nežiadame pri nacistoch? Prečo je zrazu sloboda prejavu a ľudské práva nacistov to najsvätejšie, zatiaľ čo sme ochotní celej náboženskej skupine ich odobrať len preto, že niektorí z nich páchajú teroristické útoky? Áno, zjavne to nemá nič spoločné s rasizmom. Poviem to jednoducho: Islam je náboženstvo, z ktorých príslušníkov marginálna časť pácha trestné činy s ideologickým motívom. Podľa prieskumov asi 10 až 40 percent podporuje určitú časť šárie a podobnú percentá majú reakčné postoje k sociálnym otázkam (čo je omnoho menej ako napríklad Slováci a Česi). Nacisti pritom stopercentne alebo takmer stopercentne páchajú trestné činy s ideologickým motívom. Ich ideológia a príslušníci sú stopercentne reakční a extrémni pri predstavovaných riešeniach. Kto je ale dnešnou spoločnosťou ostrakizovaný a utlačovaný? Nie, nie sú to nacisti. Moslimovia. Nacisti takmer beztrestne páchajú brutálne násilie a hanobenie rás a etnických skupín (nočná demonštrácia kričala „Jews will not replace us“), ktoré narazí na štátnu represiu až v prípadoch, ako tomto. Moslimovia tu nesmú pomaly ani len žiť a ani len slobodne podnikať, to skvelé jadro nášho systému. Dokedy to tak bude?
Aby sme dodali zbytočnej smrti našej súdružky trochu dôstojnosti, prikladám pieseň The Red Flag. Červená vlajka je symbolom preliatej krvi utlačovaných a tých, ktorí boli ochotní za boj proti útlaku a vykorisťovaniu položiť svoj život. Je to symbol krvilačnosti triednej spoločnosti. Táto udalosť nás nezastraší. Nebude nás menej. Bude nás viac. Červená vlajka bude viať, alebo nebude nič viať. Až kým budú všetci ľudia slobodní a všetci ľudia šťastne žiť bez vykorisťovania, vojen a hladu, až vtedy bude naša práca pri konci. Dovtedy, poďte fašisti.
