Fašizmus a nemecký štát I.

Minimálne o jednej krajine, o Taliansku sú dokázané hlboké spojenia medzi štátnym aparátom a miestnymi fašistami, rovnako ako štátna spoluúčasť pri vykonaní teroristických útokov a vrážd. Tieto sa týkajú najmä siete Gladio, ktorá s podporou NATO financovala a organizovala fašistické skupiny, ktoré mali slúžiť ako partizánske oddiely v prípade okupácie tých území východným Blokom. Rovnako existovali značné prepojenia medzi tajnými službami a fašistickými organizáciám, o vraždy a útoky, ktoré boli spoluorganizované štátom a mali byť podsunuté Červeným Brigádam a známe konšpirácie vovnútri talianskeho štátu, ako pokus o puč v roku 1970 a P2 (medzi členov P2 patrili šéfovia tajných služieb a Silvio Berlusconi).

V prípade USA je minimálne známe to, že sa FBI dlhý čas zameriavala len na hrozbu „domáceho komunizmu“, pričom štátnu represiu mierila na každého, ktorého ako „komunistu“ považovala, teda aj Civil Rights hnutie, mierové hnutie a ľudí ako Martina Luthera Kinga. Krajnú pravicu jednoducho ignorovala až do konca 60. rokoch, kedy aj v prípade KKK používala úplne iné metódy ako na ľavicu (proti ktorej používala aj ilegálne metódy až k vraždám).

V prípade inej európskej krajiny, Nemecka zatiaľ nie sú známe preukázané prípady ako v prípade Talianska a USA. Čo však je známe, je hlboká kontinuita v represívnych štátnych aparátoch BRD a bývalých nacistických štruktúr, vrátane vyšších dôstojníkov. Šéfovia troch najvýznamnejších represívnych aparátov po vojne (do rokov 1968, resp. 1972), BND (Bundesnachrichtendienst – informačná služba) Reinhard Gehlen, BfV (Bundesverfassungsschutz – ochrana ústavy, „protiextrémistická“ služba) Hubert Schrübbers a BKA (Bundeskriminalamt – najvyšší kriminálny úrad) Paul Dickopf boli bývalí nacistickí dôstojníci.

Nemecko podobne ako Taliansko zastihol v 70. rokoch terorizmus RAF, resp. Červených Brigád a následne represívna a mediálna kampaň (keďže útoky RAF boli mierené tiež na najväčší mediálny konglomerát v Nemecku, Axela Springera) takmer úplne zameraná na „ľavicový extrémizmus“. Toto zameranie na „ľavicový extrémizmus“ pretrvávalo aj neskôr v čase, keď krajnepravicový terorizmus bol omnoho väčšou, v podstate jedinou hrozbou. Nemecký štát odvtedy až dodnes je preukázateľne miernejší v represii voči nacistom než voči „komunistom“, pričom je nacistické násilie omnoho väčšie a takmer úplne zamerané na ťažké ublíženie na zdraví, lúpeže a prípravu teroristických útokov.

Popri tomu sú známe dve veľké prípady teroristických útokov, resp. sérií útokov nacistov, v ktorých došlo minimálne k úplnému zlyhaniu v prevencii a vyšetrení týchto zločinov a pri ktorých vzniká podozrenie o marení vyšetrenia, ničení dôkazov a spoluúčasti štátu na týchto zločinoch. Jeden z tých prípadov je teroristický útok na Oktoberfeste 26. septembra 1980, ktorý je najkrvavejší útok v dejinách Nemecka a pri ktorom zomrelo 13 ľudí. Druhý z nich je NSU (Nationalsozialistischer Untergrund), skupina, ktorá v rozpätí rokov 2000 až 2007 zabila desať ľudí, z toho deväť z rasistických dôvodov a jednu policajtku.

Útok na Oktoberfeste, ako prezradzuje názov, sa udial v čase a na mieste každoročných slávností a udalosti, ktorá je známa svojim hospodárskym významom a tým, že so sebou prináša zástupy opilcov na verejných priestoroch. Bezprostredné hodiny po tomto útoku a čiastočne aj jeho vyšetrovanie bolo ovplyvnené týmito okolnosťami. V bezprostredných hodinách po útoku, v ktorých bolo pomaly možné zozbierať a doviezť zranených do nemocníc a k lekárskej starostlivosti došlo k pozbieraniu dôkazových materiálov a k uprataniu scény. Aj počas útoku, počas odpovede naňho ako aj na druhý deň pokračovali slávnosti v bezprostrednej blízkosti nevyrušene ďalej. Na druhý deň bola scéna už prázdna od ľudských zbytkov a krvi, aby mohol predaj alkohol a jeho spotreba pokračovať.

Vyšetrovanie útoku bolo poznačené veľmi skorým prezradením hlavného podozrivého na verejnosti, Gundolfa Köhlera. Tento „leak“, ako by sme dnes povedali, sa udial z iniciatívy vtedajšieho šéfa oddelenia ministerstva vnútra pre bavorský Verfassungsschutz (predtým v BND) Hansa Langemanna, ktorý hneď po zistení mena podozrivého, ho podal časopisu Quark a jeho neskoršiemu spísateľovi knihy „Operácia Eva“ Frankovi Heiglovi. Informácia o podozrivom Köhlerovi sa dostala do verejnosti už deň po atentátu, 27. septembra. Langemann, ktorý už dlhší čas zastával politiku pozitívneho Verfassungsschutzu, teda mediálneho vzťahu s verejnosťou, touto správou definitívne koncentroval vyšetrovanie a pozornosť verejnosti na tohto podozrivého ako na jediného páchateľa. Langemann pritom aj predtým, aj potom vypustil so súhlasom bavorského premiéra a vtedajšieho kandidáta na kancelára, Franza Josefa Straussa, iné „leaky“ pre PR Verfassungsschutzu.

Vyšetrovanie sa napokon sústredilo na Gundolfa Köhlera ako jediného páchateľa, ktorého motív bol zostavený bez psychologického posudku ako „frustrácie sexuálnej a životnej“. Keďže Köhler pri útoku zomrel, vyšetrovanie bolo napokon zastavené v roku 1982. Na začiatku vyšetrovania bol hlavný svedkom Frank Lauterjung, ktorý však hovoril o ďalších dvoch ľuďoch, ktorí sa s Gundolfom na scéne hekticky rozprávali a možno predpokladať, že sa s nimi poznal. Gundolf Köhler bol tiež podľa informácií BfV v kontakte s viacerými nacistickými organizáciámi, najmä v kontakte s Wehrsportgruppe Hoffmann, ktorá bola zakázaná v januári roku 1980. To bola typická krajnepravicová organizácia, v ktorej sa jej členovia cvičili vo vojenských praktikách, pripravujúc sa tak na občiansku vojnu. Jej implicitné a nie otvorené spojenia s nacistickou ideológiou (možno) spôsobili, že bola dlhý čas bavorským ministériom nekriminalizovaná. S Hoffmannom sa Köhler stretol podľa svedkov dvakrát, z toho jedenkrát v Libanone. Člen Kampfgruppe Grossdeutschland, Stefan Wagner, ktorý sa zabil pri úteku v roku 1982, tvrdil pred samovraždou, že bol pri akcii na Oktoberfeste.

Vyšetrovanie sa však od novembra 1980 sústredilo na tézu o jedinom páchateľovi Köhlerovi, ktorá bola postavená najmä na svedectve jeho kamaráta a politického sympatizanta Petra Wieganda, od ktorého tiež pochádza teória o tom, že jeho čin bol výsledok „osobnej tragédie“. Peter Wiegand a Max Gärntner svedčili o rozhovoroch s Köhlerom, v ktorých hovoril o možných atentátoch na vysokých politikoch, ktoré by mohli ovplyvniť výsledky volieb (pričom atentát na Oktoberfeste sa odohral počas volebnej kampane a týždeň pred voľbami 5. októbra). K tomu mali patriť jeho „sexuálne neúspechy“, jeho „neúspech na univerzite“ a iné sklamania. Tak známa šablóna pri krajnepravicových útokoch sa tu opakuje, jediný páchateľ, žiadna organizácia, motív frustrácie. Podľa Chaussyho je minimálne neisté, či táto analýza na Gundolfa platí, v prípade jeho sexuálnych vzťahov a v prípade jednej neúspešnej skúšky, na ktoré sa vyšetrovanie odvolalo, o ktorom v čase atentátu pravdepodobne nebol ani informovaný. Ešte predtým, než bolo vyšetrovanie zastavené, zomrel svedok Frank Lauterjung, v roku 1982.

Po skončení vyšetrovania sa však objavovali na verejnosti, u Chaussyho a u právnika Dietricha viaceré svedectvá, ktoré spomínali viaceré osoby prítomné s Köhlerom na Oktoberfeste. Viacerí svedkovia spomínali na auto, v ktorom videli viaceré osoby spolu s Köhlerom, ktoré dorazilo na Oktoberfeste a ako z neho vystupovali. Iný svedok spomínal, ako videl krátko pred výbuchom niekoho mladšieho, pravdepodobne Köhlera kričať „Ja som to nechcel, ja zato nemôžem!“. Tieto svedectvá boli vyšetrovaním ignorované alebo odsúdené ako nedôveryhodné. S vyšetrovaním boli tiež spojené zvláštne vyhodnocovanie dôkazov a ich strata. Pre dnes najdôležitejšie dôkazy, cigaretové zvyšky, ktoré mohli ponúknuť DNA vzorky páchateľov a jedna, alebo dve ruky nájdené na mieste činu, ktoré nepatrili Köhlerovi, ani žiadnej obeti útoku, boli stratené alebo zničené. Podľa jedného svedectva bol pravdepodobný páchateľ bez ruky po útoku ošetrovaný v jednej nemocnici. Iné svedectvá popisovali tiež iného človeka, ktorý stál v čase výbuchu oproti Köhlerovi (od ktorého pravdepodobne pochádzali nájdené ruky), rovnako ako Köhlera, ktorý sa presunul od hádky s druhými osobami pred autom k smetnému košu, kde položil bombu. Iní svedkovia hovorili o ohni pred výbuchom a dokonca o druhom ohni v druhom smere od bomby. Jedna svedkyňa, učiteľka spomína, že na druhý deň po výbuchu našla v skrinke jedného žiaka materiály, ktoré spomínali Köhlera, Oktoberatentát a „hrdinskú smrť“. Nikde v aktoch tieto svedectvá nie sú k nájdeniu.

Ani identifikácia bomby a jej výroby v Köhlerovom byte nie je istá. Podľa informácií o schopnostiach Köhlera nebol schopný postaviť takú bombu, rovnako neboli u neho nájdené stopy po výbušnine a len neisté stopy po kontajneri bomby. Naproti tomu boli v roku 1980 zaznamených neobyčajne veľa bombových útokov, najmä od skupiny Deutsche Aktionstruppen, v Taliansku (kde sa dve mesiace pred Oktoberatentátom odohral historicky najväčší teroristický útok v Bologni). Tým tiež v tom istom roku ponúkal výbušniny určitý Heinz Lembke, emigrant z DDR, u ktorého sa našlo 33 úkrytov výbušnín a zbraní. Vo vyšetrovaní vystupoval tiež ako ako jediný páchateľ. Pritom existujú špekulácie a indície k tomu, že mohol byť súčasťou Gladio štruktúry. Ďalším zdrojom bomby mohol byť Peter Naumann, člen Wiking-Jugend, ktorej členom bol tiež Gundolf Köhler.

V roku 1980 sa pritom tiež odohrala vražda Shloma Lewina a Fridy Poeschke, vykonaná členom Wehrsportgruppe Hoffmann, Uwe Behrendtom, ako reakcia na Hoffmannove teórie o tom, že atentát v Mníchove spáchali „Židia“.

Po tom, čo boli odstránené dve svojvoľne postavené pomníky, ktoré popisovali atentát ako fašistický terorizmus, bol na mieste útoku umiestnený pomník, na ktorom je napísané: „k spomienke obetí bombového útoku 26.9.1980“. V porovnaní s „komunistickým terorizmom“ a terorizmom „islamu“ nenasleduje porovnateľné spomínanie, ani mediálne a spoločenské rozhorčenie, ani reakcia štátu.

Otvorenie aktov v roku 2014 okrem iného ukazuje, že si týchto viacerých stop boli aj vyšetrovatelia vedomí, okrem iného bol jedným spomínaným podozrivým Odfried Hepp, tiež člen Wehrsportgruppe Hoffmann a podľa aktov V-Mann baden-württemberského Verfassungsschutzu. Poskytnúť informácie o V-Männoch odmietajú typicky krajinové aj celoštátny Verfassungsschutz s odvolaním sa na ohrozenie života ich informátorov. Rovnako odmietajú otvoriť akty o atentáte. Aj Klaus Pflieger, autor profilu Köhlera, pochybuje o tom, že bol jediným páchateľom.

V decembri 2014 boli v dôsledku dlhotrvajúcej práce a snahy Ulricha Chaussého o vyriešenie atentátu znovuotvorené vyšetrenia. Táto snaha zahŕňala dve knihy a viaceré filmy, ako Der blinde Fleck a Attentäter – Einzeltäter. Zatiaľ tieto vyšetrenia nepriniesli žiadne známe výsledky. Tieto vyšetrenia prebiehajú paralelne so súdnym procesom proti NSU, ďalším kontroverzným prípadom v nemeckých dejinách, ktoré budú predmetom ďalšieho článku.

Zdroj:

Chaussy, Ulrich: Oktoberfest. Das Attentat. Wie die Verdrängung des Rechtsterrors begann. Ulrich Links Verlag, Berlin, 2014 (1. edícia 1985)