Denník N

Fedorov odkaz. Nebáť sa postaviť sa.

Dominik Hewlett
Dominik Hewlett

Čo môžem spomenúť na začiatok a koniec tohto textu? Snáď jedno veľké ďakujem pre iniciatívu Zabudnuté Slovensko. Hostia a protagonisti, ktorí sú v ňom pevne zasadení a o hrôzach, ktoré prežili na vlastnej koži, alebo o temných miestach našej minulosti, dokážu svedčiť živo, otvorene a tvárou v tvár neznášanlivosti. Tá sa tam často zhmotní v podobe sympatizantov strany s fašistickým pozadím. A v neposlednom rade za úsilie vynakladané na osvetu prostredníctvom dialógu. Neraz náročného, na ktorý často rezignujem aj ja. No cítiac, že je potrebný do bodu, kedy sa navzájom neotáčame chrbtom. Niekedy nadľudské úsilie.

Nastoliť si hranice

Hovorí sa, že ak chceš zistiť, či je človek dobrý, alebo zlý, musíš nahliadnuť do jeho srdca. Po vlne otvorenej podpory, ktorá sa zdvihla s príchodom prepudrovaného Kotlebu a jeho ĽSNS, si naivne kladiem za cieľ zistiť, či je to u jeho členov a sympatizantov naozaj tak. Blogy Jána Benčíka mi slúžia ako jeden z hlavných podkladov, na dokreslenie koloritu je potrebná vlastná i sprostredkovaná skúsenosť. Skúsenosť s ich zmýšľaním, vyjadrovaním, prejavmi a skutkami. Často sa analyzujú samotné „mozgy“, členovia tohto extrémistického zoskupenia. Ja sa teraz obraciam na tých, ktorí im prikyvujú, ich nasledujú. Nepochybne oprávnenou nespokojnosťou so stavom vecí verejných sa snažia poukázať na problémy, ktoré nezodpovedné spravovanie prináša. V hrubej analýze príčin a vedomia o nich sa zhodne až prekvapivé percento spoločnosti, čo by malo prirodzene vytvárať väčší tlak na kompetentných. Problém ale nastáva, ak majú rôzne zoskupenia ľudí ponúknuť reálne, čo najviac udržateľné riešenia v hodnotovom rámci, pod ktorý by sa nehanbil podpísať nik z nás. Ale o koho sa jedná, ak odkazujem na „nás“?
Ako mám medzi nimi fungovať?

Už pred niekoľkými desaťročiami sme ako spoločnosť odmietli inštitucionalizovaný rasizmus. Ten sa však nerozplynul v éteri čoraz tolerantnejšej a humánnejšej občianskej spoločnosti. Naopak, jeho jedovatý odkaz kontaminuje ľudské srdcia doteraz. V našom stredoeurópskom priestore sa veľa ľudí pozeralo na človeka iného odtieňa pleti alebo čŕt vždy tak trochu cez prsty. A dnes, pre skúsenosti s migračnou krízou predovšetkým z médií, zámerných internetových dezinformácií a apokalyptických prednášok „poctivých nacionalistov“, sa veľa z nich utieka pod ochranu kotlebovej partaje. Sympatizanti, ktorých stretávam dennodenne, s ktorými som nútený fungovať a zdieľať životný priestor. Tí, s ktorými si dávam bratský pozdrav v kostoloch, ktorí mi vydávajú peniaze v obchodoch, s ktorými vydýchavame vzduch v čakárňach u lekára či na úradoch. Alebo tí, sem tam gániaci, pripití, podávajúci mi ruky v krčmách a baroch. Počúvam od nich, že kotlebovci nie sú zlí, že nie sú rasisti. Oni chcú len dobre im, mne, chcú „pravdu a poriadok“. Situácia sa komplikuje ešte väčšmi, ak sú do tejto množiny zatiahnutí známi, kamoši, rodinní príslušníci. Človek sa pýta sám seba, kedy je vhodná debata, kedy ústup, možno vyhýbanie sa tejto náročnej téme a snaha o hľadanie len tých, ktoré nás spájajú. Ako mám medzi nimi fungovať?

Kým vlastne ste.

Hraničné situácie na seba nenechávajú dlho čakať a stretávajú ma čoraz častejšie. Týmito niekoľkými vetami preto otvorene volám po vašej sebareflexii. Často som sa snažil systematizovať a uhladzovať vlastné „škatule“, z ktorých som plnil iba dve. Rasistov a ostatných, stojacich oproti. Môžete byť hocikto, hocijakí, veď všetci „sme len ľudia“. Ale pamätajte, že toto je jedna zo základných vecí, ktorá vás zapisuje do všeobecnej pamäti európskej civilizácie. Ja, ako aj väčšina z nás, ľudí okolo mňa, ale aj tam vonku, kam na nich možno nedovidím, no sú stále hodnotovo mojimi príbuznými, majú problém s prejavmi rasizmu v akejkoľvek forme. Mám problém s vašim vulgárnym vyjadrovaním na internete aj na verejnosti. Mám problém s vašim odsudzovaním a osočovaním, mám problém s primitívnym výsmechom a urážkami na adresu Rómov, židov, moslimov a černochov. Lebo v každej z týchto skupín ľudí, na ktorých bezmyšlienkovito kydáte, o ktorých sa vyjadrujete vo všeobecnosti, uplatňujete princíp kolektívnej viny a pritom sa považujete za rozumných ľudí, mám priateľov, kamošov alebo obyčajných známych. Ak útočíte na nich, útočíte aj na mňa. A preto sa v mojom vnímaní snažím tie škatule vyprázdniť, hodiť ich za seba a nechať to na vás. Rozhodnite sa sami, kam patríte. Kým vlastne ste. Hranicu medzi zlom v tejto konkrétnej podobe, a jeho opakom určujete vy.

Fedorov odkaz

Ospravedlňujem sa, že som hrdinov a žijúcich pamätníkov fašistických zverstiev, odborníkov na naše dejiny, kultúru, spoločnosť a medziľudské vzťahy, hostí, samotných zakladateľov Zabudnutého Slovenska, ako aj mnohých ľudí účastných na týchto diskusných stretnutiach nespomenul v širších súvislostiach. Oni vedia, že majú môj obdiv a vďaku. Chcem však vyzdvihnúť ich spoločný odkaz a podporu. Stáť si za tým, čo mi dáva zmysel. Za svojimi hodnotami, ktoré sú napojené na odkaz našej Európy. Nebáť sa postaviť sa. Na obranu, a voči zlu, ktoré sa snaží ukryť do zelených košieľ a menčestrového saka… Takto hrdý a vyrovnaný je aj pán Gál, na ktorého som počas dopisovania tohto textu nemohol prestať myslieť. Veď tých niekoľko slov a prianie pripojené k venovaniu v jeho knihe pre mňa si myslím, že môžem dovoliť preložiť nejako takto.

Dominik Hewlett

Fotky sú z osobného archívu autora textu.

Občianska iniciatíva Zabudnuté Slovensko je súčasťou projektu Spoločná krajina.

 

Teraz najčítanejšie

Spoločná krajina a Zabudnuté Slovensko

Občianska iniciatíva "Zabudnuté Slovensko" vznikla po voľbách v marci 2016. Organizátormi sú občiansky aktivista Michal Karako a novinár Andrej Bán. Ich cieľom je diskusia na témy extrémizmu a fašizmu, xenofóbie či intolerancie, ale podujatia sú zároveň vyjadrením spolupatričnosti jednotlivých regiónov Slovenska a podporou regiónov a ľudí v nich žijúcich. Od septembra 2016 Katedra politológie Filozofickej fakulty UK v spolupráci s Denníkom N spustila projekt “Spoločná krajina”, vrámci ktorého osobnosti, členovia Katedry politológie a redakcie Denníka N diskutujú so stredoškolákmi o tom, čo ich hnevá, čoho sa boja, prečo chcú odísť do cudziny a snažia sa pochopiť, prečo by niektorí z nich volili extrémistov. Zabudnuté Slovensko a Spoločná krajina sa spojili, aby vytvorili väčšiu hrádzu voči týmto negatívnym tendenciám v spoločnosti. V blogoch sú prezentované názory organizátorov, hostí podujatí a ich podporovateľov.