Felix Dzeržinskij – červený rytier októbrovej revolúcie

Felix Edmundovič Dzeržinskij nepatrí k všeobecne známym historickým osobnostiam. Pri veľkých menách októbrovej revolúcie, ako Vladimír Lenin, Lev Trockij, či Josif Stalin jeho meno a historický odkaz ešte viac blednú. Zakladateľ a prvý veliteľ Čeky, obávanej sovietskej tajnej polície, si zaslúži väčšiu pozornosť, obzvlášť v časoch blížiaceho sa stého výročia októbrovej revolúcie. Policajné, politické a hospodárske aktivity Felixa Dzeržinského sa veľkými písmenami podpísali na podobe Sovietskeho zväzu.

Felix Dzeržinskij sa narodil 11. októbra 1877 v poľskej časti ruskej cárskej ríše do rodiny menšieho poľského šľachtického rodu. Vďaka finančnému a materiálnemu zabezpečeniu plynúceho z tohto postavenia a starostlivej opatery jeho matky a sestier (mimoriadne blízky vzťah má k staršej sestre Aldone) patrilo jeho detstvo k tým menej náročným. Dve prelomové životné udalosti jeho detstva však nastanú v úmrtí jeho otca Edmunda a tragickej smrti jeho mladšej sestry Wandy. Tú podľa dostupných informácií nedopatrením zastrelil loveckou puškou sám Felix.
Felixovi predpovedali budúcnosť v kňazskom rúchu, na čo mal predpoklady minimálne z pohľadu jeho silného náboženského cítenia. Po bližšom stretnutí s myšlienkami socialistov a agitácii proti ruskému samoderžaviu sa začína odkláňať od cirkvi, ktorá v jeho očiach plnila funkciu legitimizujúceho prvku ruských panovníkov. Aj napriek jeho novoobjavenému resentimentu voči cirkvi sa však nikdy nevzdal viery v Ježiša Krista. V jeho myšlienkach zachádza k presvedčeniu, že Ježiš Nazaretský bol prvým socialistom a vzorom pre všetkých komunistov. Medzi socialistami nešlo o ojedinelý myšlienkový prúd, no nie zásadne formulujúci socialistické hnutie.

Jeho boj proti cárskemu samoderžaviu a neférovým praktikám raných kapitalistov sa intenzívne začal prejavovať koncom 19. storočia v niekoľkých mestách ruského impéria, v častiach dnešnej Litvy a Poľska, hlavne v súčasnom Vilniuse. Konšpiračný charakter týchto politických zoskupení viedol v roku 1897 k Felixovmu prvému zatknutiu. Po roku strávenom vo väzení v Kaunase bol deportovaný na vyhnanstvo na Sibír. Ako sa neskôr ukáže, väzenské cely sa po nasledujúce roky stanú jeho druhým domovom.
Práve vďaka jeho častým zatknutiam bol Felix Dzeržinskij, nech to znie akokoľvek cynicky, z pomedzi všetkých hlavných aktérov októbrovej revolúcie najviac kvalifikovaný na svoju budúcu funkciu. Za jeho protištátnu, politickú a agitačnú činnosť strávil budúci veliteľ Čeky celkovo 11 rokov v poľských a ruských väzeniach. Popri nich niekoľkokrát okúsil aj nehostinné sibírske vyhnanstvo (z ktorého sa  však vždy relatívne ľahko dostal).

Skúsenosti so všetkými druhmi väzení a tajnými službami cárskeho Ruska z neho urobili odborníka vypočúvacie techniky, neoceniteľné pri hľadaní vnútorného nepriateľa Sovietskeho zväzu. Ten podľa vedenia Sovietskeho zväzu číhal všade a nikto nebol krytý pred vyšetrovaním Čeky. Narastajúce protivládne nepokoje (v prvých rokov vzniku Čeky sa Sovietsky zväz zmietal v častých nepokojoch a výtržnostiach, nielen medzi červenými, bielymi a zelenými, ale aj medzi jednotlivými ľavicovými politickými zoskupeniami) a aktívna kontrarevolučná činnosť motivovali Dzeržinského rozšíriť rozsah právomocí Čeky napríklad na vynesenie okamžitého rozsudku a vykonania trestu. Jeho dlhoročný pobyt za múrmi väzníc pomohol Dzeržinskému položiť základy novej organizácio systému väzníc a pracovných táborov, neskôr známych ako gulagy.

Jeho pôvodná náboženská zanietenosť sa preliala do revolučnej snahy. V duchu machiavelistickej tradície sa držal hesla, že pre revolucionára je počestné všetko, čo vedie k revolučnému cieľu. Obhajoval pôsobnosť, právomoci a pracovné postupy Čeky. Priznával brutalitu svoju úradu a otvorene hovoril, že musí využívať prostriedok teroru, nakoľko ide o prostriedok nevyhnutný pre stabilizáciu režimu. Červený teror, ako sa neskôr začalo označovať toto obdobie politického chaosu, mal podľa slov veliteľa Čeky pôsobiť preventívne a plniť odstrašujúcu funkciu. Práve v tomto vyjadrení sa demaskuje Dzeržinského myslenie. Fanatický, chladný, technologicky vypočítavý administrátor stavajúci sa do role mesiáša.

Felix Dzeržinskij je spolu s Adolfom Eichmannom príkladom toho, čomu Hannah Arendtová hovorila „banalita zla“. Podpisovanie rozsudkov smrti, nariadenia na likvidáciu podpisoval bez mihnutia oka, no pri výsluchoch, ktoré viedol osobne, sa v ňom preukazoval súcit a často prepúšťal aj ideologických protivníkov. Jedným z nich bol napríklad Nikolaj Berďajev, významný ruský exilový filozof, autor myšlienkového traktátu Pramene a zmysel ruského komunizmu, podľa môjho názoru azda najprecíznejšiu analýzu vzniku ruského komunizmu.

Ojedinelé prejavy ľudskosti však z Felixa Dzeržinského nerobia dobrého človeka. Čeka ma na svedomí desiatky tisíc obetí. Patrili medzi ne bežní kriminálnici, zlodeji, vrahovia, no aj politickí a ideologickí oponenti vtedajšieho režimu. Felix Dzeržinskij, aj keď často hovoril o tom, že jeho podriadení neubližujú nevinným, bol apatický voči vnútorným pomerom jeho úradu. Aj napriek jeho nariadeniam zamedzujúcim mučenie väzňov a nariaďujúce dôstojné chovanie sa dôstojníci tajnej polície preslávili svojou často prehnanou brutalitou. Aj keď Čeka efektívne likvidovala všetkých významných politických oponentov, vo vnútri boľševickej strany v blízkom okruhu jeho spolupracovníkov prevládalo neustále mocenské napätie.

Lenin a Trockij si túto skutočnosť uvedomovali, a preto im asketické črty Felixa Dzeržinského imponovali a videli v ňom efektívnu brzdu proti prílišnej politizácii tajnej polície a jej možnému uzurpovaniu štátnej moci. So svojimi schopnosťami sa tak stal nástrojom plniacim príkazy Lenina a Trockého. Práve Lenin bol hlavným strojcom Dzeržinského úspechu, nakoľko ho menoval do viacerých funkcií, okrem iného aj do pozície komisára pre dopravu. Boľševická politika oslobodenia sa z pazúrov medzinárodného kapitalizmu vo svojom výsledku zdevastovala ruské hospodárstvo, čo sa dotklo aj železničnej siete využívanej na zásobovanie odľahlých častí ZSSR.

Je zaujímavé, že Dzeržinského ideologická posadnutosť sa nepreniesla do tejto technologickej funkcie, aj keď to vo svojej podstate boli veľmi príbuzné pozície. Jeho výsledky v tejto oblasti sa podpísali nad znovuvybudovaním železničnej dopravy v Sovietskom zväze. V tomto prostredí sa stretol s opozičnými názormi a začal prehodnocovať otázky týkajúce sa decentralizácie ZSSR. Skúsenosti, ktoré nadobudol v pozícii komisára pre dopravu začal aplikovať v kritike vtedajšieho vedenia ZSSR.

Aj keď sa s Leninom v mnohých veciach nedohol, hlavne v rozpore medzi centralizáciou a decentralizáciou Sovietskeho zväzu, považoval ho za morálnu a ideologickú autoritu, ideál komunistu, a preto patril k jeho najlojálnejším spolupracovníkom. Po Leninovej smrti sa preto život Felixa Dzeržinského mení a vyprázdňuje.
Ostala mu jeho žena Zofia, ktorú však nikdy nemiloval a zobral si ju len z nutnosti. Jeho skutočná láska, Sabina Feinsteinová, s ktorou po dlhé roky po ich rozvode viedol milostnú korešpondenciu, v ktorej jej raz vyznáva lásku, no o pár riadkov píše, ako by bol ich vzťah deštruktívny, či už pre nich, alebo ich revolučnú snahu. Zatiaľ čo Sabine striedavo vyznáva lásku, svoju ženu Zofiu posiela v ôsmom mesiaci tehotenstva do Varšavy pre agitačné materiály strany. Zofia je vo Varšave zatknutá, uväznená a donútená porodiť syna vo väzenských celách. Felixov syn Jan je aj vďaka ľahostajnosti svojho otca nútený stráviť prvé dva roky svojho života vo väzení. Jeho nedobrovoľný pobyt za mrežami mu spôsobil veľké zdravotné problémy, kvôli ktorým umiera vo veku 49 rokov.

Felix Dzeržinskij bol pôvodom Poliak a jeho mladícke časy boli poznamenané silným odporom k ruskému samoderžavil. Aj keď bol zástancom komunistického internacionalizmu po vzore Lenina a Trockého, nedokázal úplne utlmiť svoje národnostné cítenie, čo sa ukázalo napríklad k benevolentnejšiemu prístupu k väzňom poľského pôvodu alebo pri koordinácii vojenských operácií počas poľsko-sovietskej vojny. Tieto prípady sa objavovali zriedkavo, no stačili na to, aby vzbudili podozrenia, že Dzeržinskij je poľský agent. Tento národný sentiment nezdieľal napríklad Josif Stalin, ktorý voči svojim gruzínskym krajanom uplatňoval mimoriadne tvrdé represie.

Felix Dzeržinskij, obávaný červený kat umiera 20. júla 1926 vo reku 49 rokov na infarkt myokardu, spôsobený v trojhodinovým vášnivým prejavom pred plénom ÚV. Dzeržinského zdravotný stav sa začal následkom chorobného workoholizmu (pracoval až 16 hodín denne) rapídne zhoršovať. Ak si k tomuto pracovného nasadeniu prirátame všetky zranenia, ktoré utŕžil počas jeho pobytu za mrežami, je celkom zázrak, že sa dožil takého veku.

Pre bližšie informácie o živote Felixa Dzeržinského odporúčam knihu od poľskej autorky Silwie Frolow – Dzeržinskij – láska a revoluce. Kniha detailne opisuje život a prácu zakladateľa Čeky. Jedinú výčitku mám voči slabo rozpísanému prechodu z pozície revolucionára na jedného z najbližších Leninových spolupracovníkov.