Fico by mal vyjednávať s nezamestnanými

Behaviorálni ekonómovia vo svojom výskume ukázali, akú dôležitú úlohu hrá rámcovanie problému v úsudkoch ľudí (tzv. framing effect). Aj takí profesionáli, akými by mali byť lekári, nie sú schopní sa rozhodnúť konzistentne, keď čelia logicky ekvivalentným, ale rôzne rámcovaným problémom. Na lekárskej fakulte Harvardskej univerzity sa pýtali budúcich lekárov, či by na základe dostupných dát odporúčili liečiť rakovinu plúč operáciou alebo ožarovaním. Štatistiku, ktorú dostali, jasne favorizovala operáciu; hoci v krátkom období po nej existovala nezanedbateľná pravdepodobnosť úmrtia. Lekári rozdelení do dvoch skupín sa mali rozhodnúť na základe dvoch logicky ekvivalentných zadaní:

1) Miera prežitia prvého mesiaca po operácii činí 90 %.
2) V prvom mesiaci po operácii existuje 10% úmrtnosť.

Už asi tušíte, ako dopadli výsledky experimentu: operácia bola obľúbeným riešením v prvom rámci (84 % lekárov ju zvolilo) a oveľa menej obľúbenou v druhom (50 % lekárov zvolilo ožarovanie). (Ne)správne rámcovanie tak môže ovplyvniť, aká liečba vám bude odporučená lekárom.

Rovnako závažný je však vplyv efektu rámcovania aj vo verejnej politike. Každoročný rituál zvyšovania minimálnej mzdy je vhodným príkladom. Kľúčoví hráči v mediálnom priestore – televízia, rádio, noviny, ale aj vláda – prakticky bez výnimky rámcujú otázku minimálnej mzdy ako akýsi konflikt medzi zamestnávateľmi a zamestnancami. Za tých prvých sa k problému najčastejšie vyjadrujú rôzne združenia zamestnávateľov a podnikateľov a tie sa sťažujú na rastúce náklady a stratu konkurencieschopnosti. Za tých druhých sú najčastejšími hovorcami odbory, ktoré požadujú navýšenie miezd a sťažujú sa na ťažké ekonomické podmienky slovenských zamestnancov a ich nízky životný štandard. Teda problém je vo všeobecnosti rámcovaný ako konflikt záujmov medzi dvoma skupinami a vy, ako diváci, si môžete vybrať, či sympatizujete viacej so zamestnancami, alebo zamestnávateľmi. Každoročný nárast minimálnej mzdy je potom akýsi indikátor nálady v spoločnosti, ktorá neprekvapivo drží viacej so zamestnancami.

Toto je však veľmi nešťastné rámcovanie problému. Skutočný problém minimálnej mzdy dopadá na úplne inú skupinu ľudí, ktorých neuvidíte v novinách, ani v televízii a už vôbec nie v na rokovaniach vlády, kde sa stretajú všetky vyššie vymenované záujmové skupiny. Sú nimi nezamestnaní. Skutočný „konflikt“, na ktorí ekonómovia po celom svete neprestajne poukazujú a ktorý je ich hlavným argumentom proti minimálnej mzde, nie je nejaký „redistribučný problém“ medzi zamestnávateľmi a zamestnancami. Oni nevedia, kto si „zaslúži“ viac a kto menej. Ekonómovia po celom svete upriamujú pozornosť na dopad minimálnej mzdy na nezamestnaných, ktorých spravidla nikto nikde nezastupuje. Nikto pri reportáži o zvyšovaní minimálnej mzdy nenavštívi dedinku Horná Vladiča na východe Slovenska a nevyspovedá miestneho dlhodobo nezamestnaného Fera, ktorý si nemôže nájsť prácu kvôli tomu, že nedokáže vyprodukovať hodnotu 475,76 EUR mesačne (superhrubá mzda) pre miestneho potenciálneho zamestnávateľa.

Preto je potrebné zmeniť rámcovanie celého problému okolo minimálnej mzdy. Minimálna mzda je v prvom rade de facto zákaz pracovať pre nízko-produktívnych, mladých, nekvalifikovaných, dlhodobo nezamestnaných a ľudí z marginalizovaných skupín, predovšetkým z východného Slovenska, kde ekonomika nedosahuje západné hodnoty. V druhom rade, skutočnými stranami „konfliktu“ nie sú zamestnávatelia a zamestnanci, ale zamestnaní a nezamestnaní. Pričom sú to tí druhí, na ktorých dopadá najväčšia ťarcha minimálnej mzdy a pritom nie sú zastúpení na rokovaniach vlády ani v médiach. A po tretie je si potrebné uvedomiť, že skutočnou minimálnou mzdou v hospodárstve s legislatívou zakazujúcou pracovať pod určitú mzdu je jedná veľká nula. Tú sú nútení poberať tí, ktorých zákon vylúči z trhu práce. Hodnotenie prínosov a nákladov verejnej politiky minimálnej mzdy by bolo objektívnejšie, ak by sa podarilo v týchto troch oblastiach zmeniť rámce slovenskej diskusie o jej zvyšovaní.

Róbert Chovanculiak