Ficovo kresťanské Slovensko a jeho druhý najväčší problém

Aspoň podľa výskumu agentúry Polis. Nie korupcia, nízka vymožiteľnosť práva, zlé podnikateľské prostredie, nekompetentné riadenie štátu, nadmerná byrokracia. Imigranti. Ako druhý najväčší problém ich hneď po nezamestnanosti vidí takmer 40 % respondentov. Imigranti vyšli v prieskume ako väčší problém než zdravotníctvo, nízke dôchodky, nízke mzdy, či zlé podmienky pre mladé rodiny.

Niežeby ľudia nemali právo považovať za problém, čo uznajú za vhodné. Rozpor medzi realitou a jej vnímaním je však v tomto prípade do očí bijúci. Každý z nás zrejme pozná človeka, ktorý má problém nájsť si prácu, dôchodcu, ktorému by doprial lepší dôchodok, či sa už stretol v zdravotníctve s niečím, čo nefunguje. Koľkí z nás však zažili nejaký reálny problém s imigrantmi na Slovensku? Či už sami, alebo sprostredkovane cez niekoho, koho poznajú. Alebo aspoň o nejakých vážnych problémoch na Slovensku vedia z médií. Problém s imigrantmi oživuje spomienky na časy, keď mali s maďarskou otázkou najväčší problém obyvatelia tých regiónov severného a stredného Slovenska, ktorí žiadneho živého Maďara zväčša ani nikdy nestretli.

Vrtenie psom

Podľa štatistík ministerstva vnútra, požiadalo minulý rok o azyl na Slovensku 331 ľudí a dostalo ho 14. Doplnková ochrana, čiže akýsi dočasný azyl na jeden rok s možnosťou predĺženia, bola poskytnutá 99 žiadateľom. Tento rok požiadalo u nás o azyl 74 ľudí a poskytnutý bol piatim. Za 22,5 roka existencie samostatného Slovenska bol azyl poskytnutý 650 žiadateľom.

Ak by chcel Fico zavrtieť psom a pár mesiacov pred voľbami odviesť pozornosť niekam ďaleko od svojich korupčných káuz, dôkladne by si všetko premyslel a naplánoval, najal najlepších profesionálov, oveľa lepšie by to už asi nedokázal urobiť. A nie je podstatné, či to tak naozaj bolo, alebo mu na to stačil inštinkt, alebo sa to len tak samé vyvinulo. Vrtenie psom je to v každom prípade pôsobivé. A prieskum Polisu je len čerešničkou na torte.

Kvóty a euroval

Imigrantov totiž vidia ako jeden z najvážnejších problémov nielen bežní ľudia, ale aj celá politická reprezentácia. Za smerákmi navrhnuté uznesenie parlamentu k riešeniu migračných výziev vo vzácnej jednote hlasovalo pred mesiacom 125 zo 128 prítomných poslancov. Vyhlásenie obsahovalo kopu pekných slov, s ktorými nemožno nesúhlasiť, jeho podstatou však bolo odmietnutie povinných kvót na utečencov. Ony slávne Ficove otvorené dvere, ktoré vraj náckovia nemuseli na svojom pochode vykopávať. Iba jedna poslankyňa, Monika Gibalová z KDH, sa hlasovania zdržala, dvaja poslanci boli prítomní, ale nehlasovali. Proti nebol nikto.

Pred piatimi rokmi, v auguste 2010, dosiahol parlament podobnú mieru zhody naprieč politických spektrom, keď schválil vytvorenie prvého eurovalu. Za hlasovalo 140 zo 142 prítomných poslancov. Zdržala sa Anna Belousovová z SNS. A ako jediný som vtedy hlasoval proti ja. Cítim sa trochu zvláštne, ale keby som bol poslancom aj teraz, v júni 2015 by som bol zasa zrejme jediným poslancom hlasujúcim proti uzneseniu o odmietnutí kvót.

Je to aj náš problém

Nikdy som sa netajil tým, že sa považujem za euroskeptika a na súčasnú podobu EÚ mám kritický pohľad. Medzi eurovalom a kvótami na utečencov však vidím zásadný rozdiel. Platenie dlhov, vytvorených nezodpovedným hospodárením vlád, daňovými poplatníkmi iných krajín nepovažujem za prejav solidarity, ale za pomýlené posilňovanie nezodpovedného správania. Preto som odmietal nielen navýšenie prvého eurovalu v roku 2011, ale už aj jeho vytvorenie v roku 2010. Príliv utečencov do Grécka a Talianska nie je spôsobený nezodpovednou politikou ich vlád, ale ich geografickou polohou. Pomoc Talianom a Grékom zo strany ostatných krajín mi teda v tejto veci pripadá úplne opodstatnená.

Ak chceme v únii zachovať voľný pohyb osôb, nepochybne musí existovať nejaká koordinácia a spolupráca týkajúca sa otázok ako udeľovanie azylu, či imigračná politika. Nie, nemusí mať nevyhnutne podobu povinných kvót na utečencov. Na rozdiel od eurovalu by však kvóty na utečencov boli prejavom našej ochoty pomôcť krajinám, ktoré sa v ťažkostiach ocitli nie vlastnou vinou, pri riešení problému, ktorý je aj naším problémom.

Ekonomickí a politickí

Aby sme sa vrátili k druhému najväčšiemu problému, je pravda, že ako problém krajiny môžeme vnímať aj niečo, s čím nemáme vlastnú bezprostrednú skúsenosť. Dokonca aj niečo, čo sa ešte u nás nedeje, ale existuje to ako hrozba. Nie je pravda, že každý, kto má nejaké obavy súvisiace s imigráciou, je fašista. Tvrdiť, že západné krajiny nemajú s imigráciou žiadne problémy, že imigranti sú len obohatením, že radikálny islamizmus nie je vážnou hrozbou, by bolo lakovaním reality na ružovo. Zoči voči súčasným imigrantským vlnám, vystrašenej verejnosti a alibistickým politikom by sme si však čosi mali ujasniť.

Predovšetkým nie je možné hádzať do jedného vreca politických utečencov a ekonomických imigrantov. Aj medzi tými druhými je pritom mnoho príbehov a osudov, ktoré by nás nemali nechať chladnými. Ich príchod je často prejavom úplného zúfalstva a pokusom vymaniť sa z absolútnej biedy. Ekonomické dôvody však nie sú dôvodom na udelenie azylu. To neznamená, žeby sme s nimi nemohli súcitiť, snažiť sa im pomôcť alebo že niektorí z nich v Európe nakoniec neostanú. Štáty však majú právo si vyberať, koho z nich príjmu. Aj voči nim sa treba správať slušne a humánne, nie je však v možnostiach európskych krajín prijať všetkých, ktorí by tu radi žili. Tak ako nie je v silách krajín EÚ vyriešiť všetky problémy sveta.

V pochybnostiach v prospech obvineného

V úplne inom postavení sa však nachádzajú politickí utečenci, hľadajúci si azyl pred prenasledovaním, násilím a vojnou v ich vlastných krajinách. Voči nim máme morálnu povinnosť poskytnúť im ochranu. Tak ako západné krajiny v rokoch studenej vojny poskytovali azyl emigrantom z Československa a ostatných komunistických krajín. Je pravda, že nie vždy možno tieto dve skupiny rozlíšiť. Napokon aj z komunistického bloku utekali ľudia nielen pred priamym politickým prenasledovaním, ale aj za vidinou lepšieho a slobodnejšieho života.

V trestnom práve platí zásada v pochybnostiach v prospech obvineného. Znamená, že v prípade pochybností treba radšej nechať na slobode desiatich páchateľov než odsúdiť jediného nevinného. A zdá sa mi správne analogickú zásadu použiť aj tu. Radšej poskytnúť azyl desiatim ekonomickým imigrantom, ktorí sa za politických iba vydávajú, než uprieť ochranu a pomoc jednému utečencovi, ktorý ju naozaj potrebuje.

Ficovo kresťanstvo

Robert Fico je bývalým členom komunistickej strany, ktorej jedným z pilierov bol vedecký ateizmus. Neváha sa však pasovať za obhajcu kresťanského Slovenska vždy, keď sa mu to účelovo hodí a potrebuje zavrtieť psom. Preto jeho „dobrovoľná kvóta“ v podobe sto kresťanov zo Sýrie je len súčasťou jeho účelovej hry a vyrábania druhého najväčšieho problému Slovenska.

Kresťania zo Sýrie si ochranu zasluhujú. Ale dôvodom nie je to, že sa hlásia ku kresťanstvu ako väčšina ľudí na Slovensku. Ale predovšetkým to, že čelia nábožensky motivovanému prenasledovaniu zo strany Islamského štátu. A rovnakú ochranu si z toho istého dôvodu zaslúžia aj šiiti, Kurdi, umiernení sunniti a všetci ostatní, ktorí čelia násiliu a prenasledovaniu z náboženských, etnických, či politických dôvodov.

Západná civilizácia a skutoční kresťania

Západná civilizácia je založená na kresťanských základoch. Jej podstatou však nie je príslušnosť k cirkvi, dokonca ani viera v Boha, ale vo veriacich aj v ľuďoch, ktorí v Boha neveria, hlboko zakorenený kultúrny kód, spočívajúci v rešpekte k jednotlivcom a ich dôstojnosti. Skutočne kresťanská krajina by si dnes medzi utečencami nevyberala iba kresťanov.

Iniciatíva ktopomoze.sk združuje organizácie a jednotlivcov ochotných dobrovoľne pomáhať rodinám zo Sýrie a Iraku, ak by dostali na Slovensku azyl. Ochotu pomôcť neviažu na to, že utečenci budú kresťania. Medzi jej iniciátormi sú pritom viaceré kresťanské organizácie. Ak by sme chceli vystihnúť rozdiel medzi skutočnými kresťanmi a účelovým politickým zneužívaním kresťanstva, tak lepší príklad ako porovnanie kresťanov zapojených do iniciatívy ktopomoze.sk s Ficovým bľabotaním o sto kresťanoch zo Sýrie by sme asi ťažko našli.

Imigranti sú druhým najväčším problémom Slovenska rovnako, ako je Fico kresťanom.