Ficovým víťazom krajských volieb sa stáva školstvo
Minulý týždeň sa pán predseda vlády nechal počuť, že bola chyba, ak štát pustil z rúk stredné školy a dal ho územným celkom. Uviedol príklad študijného odboru, ktorý je podľa neho zbytočný. Zabudol sa ale sám seba opýtať, aká škola zaručí mladým ľuďom budúcnosť. Budúcnosť, v ktorej podľa správy Svetového obchodného fóra zmizne do roku 2020 7,1 milióna pracovných miest v dôsledku automatizácie výroby. Kde zhruba 65 percent dnešných žiakov základných škôl bude v dospelosti pracovať na pracovných pozíciách, ktoré ešte neexistujú.
Máme tu problém, ktorý ešte nechceme vidieť?
Nevedno, či sa vôbec zamyslel, aká je kvalita dnes protežovaných odborov na jednotlivých školách, i keď jeho minister Richter sa nad tým v októbri tohto roka aspoň pozastavil. „Prekvapilo ma však, že sa zaevidovalo 282 mechanikov-elektronikov, 276 mechanikov počítačových sietí a 196 grafikov digitálnych médií, čo sú veľmi žiadané pracovné pozície na trhu. Navyše, prišlo do evidencie 294 kuchárov, pričom táto profesia je nedostatková takmer na celom Slovensku,“ uviedol vtedy prekvapený minister. Jeho riešenie: nedať pokoj, dotlačiť do voľného pracovného miesta, resp. rekvalifikovať môže fungovať ešte chvíľku, kým sa naplno nezačnú prejavovať trendy, na ktoré náš vzdelávací systém nedokáže dostatočne rýchlo reagovať. Môžeme vybudovať ďalšie desiatky duál pointov, keď okamžite nezačneme sledovať úroveň poskytovaného vzdelania, nezmeníme ho pre potreby znalostí a zručností 21. storočia napr. aby absolventi zvládali dobrú komunikáciu, kritické myslenie pri riešení problémov a schopnosť organizovať si čas. Plus k tomu aktívnejšie nezapojíme firmy do spolupráce so všetkými školami, aby si získavali potenciálnych zamestnancov.
Kto to zvládne lepšie – centrála v Bratislave alebo konkrétny región?
Čo je ale podstatnejšie, že premiérove slová i vyjadrenie ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR o presune regionálneho školstva pod štát je priznaním si, že súčasné nastavenie riadenia na úrovni krajov i obcí je urobené zle. Absolútne prirodzene zaznievajú dlhšiu dobu hlasy, ktoré žiadajú návrat špecializovanej štátnej školskej správy, keďže prechod kompetencií sa neurobil i s dôslednou reformou verejnej správy na komunálnej úrovni. Navádza to až k domnienke, že išlo o účelovo vypustenú informáciu, aby sa pohladila po duši táto veľká skupina nespokojencov. Ale kto z nás vie o tom, že v niektorých samosprávnych krajoch už dlhšiu dobu poctivo pracujú na vlastných vzdelávacích politikách? Máme analýzu, ktorá preukáže výhodnosť aj čo sa týka efektivity vynaložených verejných financií? Slovensko je ešte stále svetová veľmoc v počte úradníkov na obyvateľa a kým nemáme procesy zvyšujúce byrokraciu pod kontrolou, tak na vytváranie ďalších úradov radšej zabudnime. Iba ak by sa myslelo len na zavedenie nového, spravodlivého a najmä priameho systému financovania, ktorý dokáže adresne dodať peniaze tam, kde sú potrebné – priamo do škôl pre vzdelávacie potreby detí a mládeže.
Prečo práve teraz?
Silne ale pochybujem o úprimných úmysloch túto situáciu zmeniť z dôvodu potreby systémových zmien. Podľa môjho názoru ide skôr o dôsledky výsledkov prehraných, pardon „vyhraných“ volieb do samosprávnych krajov. Strach nikdy nebol dobrým motivátorom, najmä ak ide o stratu moci a vplyvu. Súčasná vládna koalícia sa zľakla a tak sme svedkami rozohrania politických hier, kde sa úplne stráca hlavný význam školského systému. Tým je zmysluplné vzdelávanie pre všetkých. Školstvo celkovo je ideálny priestor na prelievanie peňazí do správnych vreciek, kde je viacero zúčastnených strán. Na budúci rok z celkového balíka 3,5 miliardy eur pre vzdelávanie dostane ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR len 39 %. Navyše sú tu aj eurofondy, je potrebné financovať drahé futbalové a hokejové štadióny oligarchov a ešte aj tento systém sponzorujú obyvatelia Slovenska rôznymi poplatkami z vlastných zdrojov. Preto takéto odvádzanie pozornosti spoločnosti je potrebné jednoznačne odmietnuť.
Skutočným riešením je otvorenie diskusie o tvorbe vzdelávacích politík na regionálnej úrovni priamo v kompetencii školských zariadení, pričom je potrebné vychádzať už z realizovaných riešení na úrovni krajov. Takže nie len si zadať domácu úlohu a rozohrať šachovú partiu so Združením miesta a obcí Slovenska. Rovnako bude potrebné nabrať odvahu na nové definovanie kto môže byť zriaďovateľom vzdelávacej inštitúcie a prechod na jej priame financovania. Prečo by nimi nemohli byť samotné školy ako právne subjekty, keď sme na nich preniesli výkon štátnej správy? Alebo nanovo konštituované školské rady fungujúce ako správne rady vzdelávacích inštitúcii?
Zopakujem to ešte raz. Lacný populizmus pri takejto dôležitej téme ako je riadenie vzdelávacieho systému je mimoriadne nebezpečný. Najmä ak žijeme v časoch, ktoré môžeme prirovnať k obdobiu zániku Rímskej ríše a sťahovania národov, k obdobiu renesancie, keď sa mení zásadná definícia ako má spoločnosť fungovať a čo je vôbec poznanie.
