Francúzska revolúcia 89-91

Posledná časť – Francúzska revolúcia: predohra

Udalosti mája a júna ľudové masy pozorovali s najväčšou vypätosťou a pozornosťou. Paralelne s legislatívnym povstaním na národnej úrovni došlo k spontánnemu zostaveniu zhromaždení v najväčších mestách. Miestna samosprávna moc niekedy prechádzala úplne nepozorovane do rúk buržoázie. Ľudové masy sa zatiaľ presvedčili o tvrdohlavosti druhého stavu a zlú úrodu a vysoké ceny vinili na veľkonájomcov a aristokraciu. „Aristokratický komplot“ sa stalo presvedčením más. Duch reakcie sa medzitým vznášal nad hlavami a v myšlienkach ľudí. Ľud žiadal 8. júla stiahnutie kráľovského vojska z okolia Paríža. Odvolanie kancléra Neckera a výmena sekretára pre vojnu Ľudovítom 11. júla obavy reakcie posilnila. 13. júla zástupcovia tretieho stavu v Paríži žiadali zostavenie občianskej milície, dochádzalo k spontánnym porušovaniam verejného poriadku a napokon 14. júla, masy z vlastnej iniciatívy prepadli sklady a zmocnili sa 32 tisícov pušiek. Ozbrojení a v silnej presile prekvapili gardy strážiace Bastille a zmocnili sa jej. Zástupcovia zhromaždenia a kráľ pritom tieto udalosti pozorovali s obavami. Kráľ reagoval ústupom, 16. júla vrátil Neckera do funkcie a 17. júla navštívil Paríž, kde si obliekol trikolóru (modrá a červená farby Paríža a biela symbolizujúca monarchiu). Municipálna revolúcia napokon znamenala rozšírenie tohto výbuchu emócií a emancipačnej energie po Francúzsku, do ďalších miest. Na vidieku popri tom vládol Veľký strach (La Grande Peur): zlá materiálna situácia kvôli zlej úrode, zdraženiu obilia, strach z banditov, čo spôsobilo, že sa roľníci začali ozbrojovať a počas júla došlo k niekoľkým povstaniam, ktoré sa rozšírili do takmer celého Francúzska. Obsadzovali archívy, úrady, zámky, spontánne rušili feudálne privilégiá. So strachom sa na toto zdvihnutie utlačovaných más pozerali rovnako veľkonájomníci, obchodníci a buržoázia.

Spontánne povstanie štvrtého stavu postavilo národné zhromaždenie pred otázku, ako sa k nemu a k privilegovaným stavom postaviť. Balancovanie a oscilácia medzi prílišnou reakciou, ktorá by hrozila, si masy znepriateliť a prílišným spriatelením, ktoré by ohrozilo ich vlastné triedne postavenie, napokon definuje celú desaťročnú revolúciu, prerod do cisárstva a tiež celú doterajšiu politiku. Značná časť buržoázie totiž preferovala pred úplným zrušením monarchie kompromis na vzor anglickej Glorious Revolution z roku 1688, ktorá by garantovala spoločnú triednu vládu aristokracie a novej vládnucej triedy. 4. augusta napokon uviedli do zákona vývoj, ktorý sa už stal a to zrušenie všetkých feudálnych privilégií. Nedošlo ale k žiadnemu zrušeniu nerovných pomerov, ktoré privilégiami vznikli, teda roľníci boli slobodní, ale vlastníctvo privilegovaných zostalo neporušené, možné bolo jedine si slobodu vlastníctva vykúpiť, k čomu ale drvivá väčšina obyvateľstva nemala žiadne prostriedky.

26. augusta napokon bola prijatá slávna Všeobecná deklarácia ľudských a občianskych práv, v sebe vyjadrovala celú apóriu a osciláciu vedenia buržoázie v revolúcii a tým tiež vyjadruje jej performatívnu rolu a pokrytectvo liberálnej demokracie v kapitalizme. Písala o tom, že ľudia sú narodení s rovnými právami, ktoré sú sloboda, majetok, bezpečnosť a odpor proči útlaku. Odpor voči útlaku ale bol a je garantovaný, len ak ide o útlak vo feudalizme, 14. júna 1791 došlo k zákazu štrajku a koalície, niečo, čo tvorilo základ nového poriadku až do rokov 1864 a 1884 respektíve. Ľudia sú slobodní hovoriť, písať, tlačiť a uverejňovať, pokiaľ ich názory neporušujú zákonný poriadok alebo nezneužívajú ich, čo znamená, názory, smerujúce proti novej vládnucej triede. Majetok je ale skutočné srdce nového poriadku, ktoré je podľa článku 2 prirodzené právo a podľa článku 17 neporušiteľné a sväté. Samozrejme, na mysli je súkromný majetok, ktorý tvorí základ nového triedneho systému a nerovných triednych vzťahov. Národ je suverén, celková jednotka občanov, avšak občianske právo pripadá len mužom a volebné právo majú len aktívni občania, ako bude 22. decembra 1789 definované, teda občania, ktorí platia určitú daň a majú majetok. Aktívni občania tvoria len štyri milióny celkového národa 25 miliónov. Skutočná moc ale spočíva v elektoroch, ktorých je len 50 tisíc a ktorí platia dane vo výške desiatich denných mzdí. Zástupcovia napokon musia vlastniť zem aj pôdu a platiť dane najmenej vo výške 52 lívrov.

Kráľ odmietal podpísať všetky augustové dekréty a pripravoval sa počas septembra na reakciu s loajálnymi vojenskými jednotkami. Marat a iní revolucionári vyzývali k ľudovej akcii, ktorá sa napokon udiala 5. októbra, kedy 7 tisíc žien a 20 tisíc ozbrojených mužov pochodovalo na Versailles. Kráľ urýchlene pristúpil k tomu augustové dekréty podpísať a vydal sa na druhý deň s pochodom do Paríža do zámku Tuilérie.

Rok 1790 znamenal ukľudnenie revolučnej situácie a konsolidáciu a budovanie nového buržoázneho štátu, konštitučnej monarchie. Umiernená buržoázia, na čele s Lafayettom, z ktorej neskôr vzíde Gironde, sa snažila o vytvorenie systému podobného tomu anglickému. Narozdiel od Anglicka ale pozícia buržoázie nebola natoľko silná a aristokracia bola tvrdohlavá a nechcela upustiť zo svojej vládnucej pozície. V Anglicku došlo k praktickému zničeniu feudálnych vzťahov už pred revolúciou, výrobné prostriedky boli oslobodené od jeho obmedzení, aristokracia nemala daňové privilégiá a podieľalasa na novom koloniálnom obchode. Kompromis teda nebol natoľko možný, hlavne keď sa kráľ ukázal byť váhavý a naklonený skôr udržaniu starého politického systému. Národné zhromaždenie sa preto snažilo neporušiť klam a fasádu suveréna a integrovalo ho do novej ústavy, robiac z neho len hlavu štátu s minimálnou exekutívnou mocou. Súčasne sa základom nového poriadku stala živá politická scéna klubov a salónov, po prvý krát zadelenie na pravicu a ľavicu a vznik strany patriotov a Jakobínov. Voľná konkurencia a voľný pohyb kapitálu a obchodu a vznik papierových peňazí (assignats) ako riešenie bezprostrednej krízy sa stali pilermi nového hospodárskeho poriadku, obe politiky, ktoré ťažko dopadli na ľudové masy, keďže voľný obchod spôsobil rast cien a rýchla inflácia spôsobená devalváciou peňazí ešte viac podkopala kúpyschopnosť obyvateľstva. Okrem toho došlo k justičnej reforme, deleniu mocí a protiklerikálnej politike, ktorá rozpustila rády, znárodnila cirkevný majetok a spravila zo zostávajúceho kléra civilných úradníkov.

Súčasne sa začala v zahraničí ako aj doma pomaly vytvárať kontrarevolúcia. Nezmenená či zhoršená situácia roľníkov spôsobovala znova občasné povstania a aristokrati začínali čoraz viac vytvárať opozíciu (ci-devants). Jakobíni, vtedy ešte ovládaný liberálnym stredom, začali kampaň proti katolicizmu a fanatizme a proti tým, ktorí odmietli zložiť sľub ako civilní zamestnanci. Kráľ, ktorý sympatizoval s klérom a s pápežom, sa stával znova terčom hnevu. Zakladali sa nové kluby ako Cordeliéri, Cercle social a „Svetový spolok priateľov pravdy“. Začali zaznievať volania po sociálnych reformách a rovnosti vlastníctva, agrárneho zákona (loi agraire), ktorý by prerozdelil majetky privilegovaných medzi roľníkov. Národné zhromaždenie reagovalo reakciou a zblížením sa s aristokraciou, už spomínaným zákazom štrajku a koalície, vylúčením pasívnych z Národnej gardy, zákazom petícií, vyostrením dvojitého volebného práva, a posilnením právomocí kráľa. Vtedy ale do ich plánov zasiahol neúspešný útek kráľa v 20. až 22. júni 1791, ktorý mal v úmysle spojiť sa s rakúskou armádou v Belgicku a stadiaľ pochodovať na Paríž.

Zatiaľ čo ľudové hnutie reagovalo novým zdvihnutím a nenávisťou, Konštituanta reagovala opatrne. Ich dilemu zhrnul Barnave: „Jeden krok príliš v línii slobody by bolo zničenie kráľovstva a jeden krok príliš v línii rovnosti by bolo zničenie majetku.“ 17. júla Cordeliéri zvolali zhromaždenie na Marsovom poli v Paríži na podpísanie petície k vyhláseniu republiky. Zhromaždenie bolo zrušené a národná garda Lafayetta otvorila na neozbrojenú masu paľbu, pričom zabila asi 50 z nich. Klub Jakobínov sa rozdelil tým, že z neho vystúpilo pravé krídlo Feuillantov a zhromaždenie pokračovalo vyostrením triednej ochrany systému.

Zdroje:

Soboul, Albert: Die Grosse Revolution der Franzosen, str. 100-203