Francúzska revolúcia 91-93

Posledná časť – Francúzska revolúcia: 89-91

Zatiaľ čo sa Konštituanta opevnila vo svojom triednom volebnom práve, Klub Jakobínov pod vedením Robespierra a maloburžoázie sa začal čím ďalej demokratizovať, kde ľudové masy nachádzali jediné miesto pre svoje hlasy. V novom zhromaždení, ktoré vzniklo 1. októbra, boli zastúpení na pravej strane Feuillanti, propagujúci konštitučnú monarchiu, Girondisti, stred a na kraji ľavice boli zástupcovia „vrchu“, Montagne, z ktorých niektorí boli zástancovia všeobecného volebného práva. V nasledujúcich mesiacoch došlo k obnoveniu nepokojov na vidieku, kde sa permanentne zhoršujúca materiálna situácia prerodila do nenávisti proti emigrantom, aristokratom a nákupcom (accapeurs), špekulantom, ktorí boli vinení za vysoké ceny obilia a chleba. K povstaniu došlo tiež od 22. augusta na Haiti, kde napriek deklarácii ľudských práv ešte stále existovali otroci na plantážach (túto výnimku zabezpečili vlastníci týchto obchodov) a ktorá sa neskôr stane jednou z prvých slobodných zemí v koloniálnom svete. Emigranti a aristokrati doma zatiaľ začali byť čoraz viac agresívni vo svojej opozícii proti existujúcemu poriadku a pripravovali sa na vojnu. Ľudovít odmietal podpísať dekréty z 9. a 29. novembra, ktoré by ich uväznili a zhabali ich majetky . V zhromaždení sa začal tvoriť blok žiadajúci vojnu s európskymi mocnosťami, ktoré tieto emigrantské armády skrývajú a podporujú. Girondisti vojnu podporovali z vnútropolitických aj zahraničnopolitických dôvodov. Jediný významný odpor proti vojne sa našiel v Robespierrovi, ktorý argumentoval tým, že sa sloboda nedá šíriť vojskom a že s aristokraciou treba bojovať doma. K vyhláseniu vojny proti Rakúsku, ktoré bolo v spojenectve s Pruskom, došlo napokon 20. apríla 1792.

Vojenská kampaň proti Rakúsku v Belgicku a na Rýne bola od začiatku vďaka materiálnym nedostatkom a prežívajúcemu aristokratickému veleniu neúspešná. 25. apríla došlo k vytvoreniu vojnovej piesne pre Rýnsku armádu, neskôr známa ako La Marseillaise a dodnes francúzska hymna. Gironde nemohla inak, než na zhoršenú situáciu reagovať represiou proti kontrarevolucionárom doma, rozpustením kráľovskej gardy a vytvorením gardy na ochranu Paríža. Kráľ ale znova odpovedal odmietaním podpísania dekrétov a Girondisti sa snažili túto situáciu, v ktorej hnev proti kráľovi stúpal, vyrovnať so súčasnou represiou proti Jakobínom. Lafayette navrhoval 28. júna rozpustenie Jakobínov, Jakobíni navrhovali výnimočný stav, ktorý bol napokon 11. júla zvolaný. 30. júla bolo v sekciách, miestnych verejných zhromaždeniach, vyhlásené všeobecné volebné právo. 47 zo 48 sekcií žiadali zosadenie kráľa. Robespierre žiadal rozpustenie zhromaždenia a jeho nahradenie Konventom. 1. augusta bol zverejnený Manifest vojvodu Braunschweiga, ktorý varoval pred ublížením kráľa. 10. augusta došlo k povstaniu, v ktorom Foederáti, spolu s desaťtisícmi pochodovali na a dobyli Tuilérie. Pod červenou vlajkou, ktorá sa stane symbolom boja za republiky v roku 1830 a neskôr ju nesú v Parížskej Komúne v roku 1870 a v Ruskej revolúcii v roku 1917 ako zástavu boja utlačovaných za slobodu, je monarchia zosadená.

Novo oživené ľudové hnutie prinútilo zákonodarné zhromaždenie pripustiť existenciu komúny, v ktorej sa nachádzalo vedenie tohto hnutia, najmä príslušníci maloburžoázie. Došlo k udeleniu všeobecného mužského hlasovacieho práva a k ozbrojeniu bývalých pasívnych občanov. Prvý terreur republikánskeho poriadku uzrel svetlo sveta, proti domnelým aj skutočným nepriateľom a monarchistom, so širokou podporou a aktívnou účasťou občanov. Národné zhromaždenie sa pri pozorovaní tohto vývoja samozrejme obávalo o vlastnú bezpečnosť a aj Komúna bola opatrná vo svojej podpore.

Európske monarchie postupovali smerom na Paríž a boli len dočasne zastavené pri Valmy. 21. septembra bolo národné zhromaždenie rozpustené a nahradil ho po novom volebnom práve zostavený Národný Konvent. Girondisti sa presunuli na dovtedajšie miesto pravice a miesto ľavice zaujala Montagne, vedená maloburžoáziou a Robespierrom. Títo boli ochotní zasiahnuť pre záujmy ľudových más, ktoré boli ich hlavnou podpornou silou, aj do voľného trhu a vlastníckeho práva aristokracie. Vodca Montagnardov, Robespierre, navrhoval zriadenie revolučnej diktatúry. V týchto začiatočných mesiacoch však Konvent ovládali Girondisti. V nasledujúcich mesiacoch prišlo však k ďalšiemu roztriešteniu v Jakobínskom Klube, kedy boli Girondisti s inciatívou Robespierra a jeho podporovateľov v sekciách zo strany vylúčení. Medzi týmito dvoma frakciami stál ako v minulej rade veľký blok stredu, nazvanej La Plaine (Planina) alebo Marais (Močiar). Obžalovanie kráľa zo zrady trvalo dlho kvôli zdržiavaniu Girondistov, nakoniec došlo k jeho odsúdeniu 17. decembra so 387 proti 334 hlasom. Popravený bol 21. januára 1793.

Po tejto udalosti, ktorá znamenala odhodlané vytrvanie európskych monarchií proti revolúcii celých dvadsať rokov (aj keď neskôr otázne či vôbec v symbolickej podobe), sa priepasť medzi Girondistami a Montagnardami ešte viac zväčšila. S novým branným právom a republikou, za ktorú boli ľudia viac než ochotní umierať, došlo k obratu vojenského šťastia a k dobytiu nových území, ktoré boli pretvorené na republikánske kolónie Francúzska. Proti tomuto spôsobu šírenia revolúcie proti predstavám Robespierre varoval, zatiaľ čo ju Gironde podporovala.

Hospodárska situácia sa zatiaľ zhoršovala: kvôli pretrvávajúcemu ekonomickému liberalizmu sa ceny základných tovarov zvyšovali, hodnota meny padala a sedliaci nechceli obilie v takejto situácii dávať na trh. Toto viedlo k radikalizácii ľudových más, k vzniku tzv. Enragés (Rozzúrení), ktoré žiadali „maximum“, čiže reguláciu cien. „Kde nie je chlieb, nie sú zákony, nie je sloboda, nie je republika.“ Konvent reagoval tak, že 18. marca uložil pre propagáciu agrárneho zákona trest smrti. Na začiatku roka 1793 sa začala vojenská situácia zhoršovať. 18. a 21. marca došlo k dvom vážnym porážkam pri Neerwindene a Leeuvene a veliaci generál Dumouriez sa vzdal Rakúšanom. Popri tom došlo k doteraz najvážnejšiemu ohrozeniu revolúcie: k povstaniu vovnútri Francúzska vo Vendée, ku ktorému sa pripojili aj roľnícke masy. Pod dvojitým ohrozením revolúcie došlo k opätovnému nárastu aktivity Sansculottov, ktorí sa tentokrát stali pevnými spojencami Jakobínov a vďaka tomu došlo k radikalizácii revolúcie. 10. marca bol vytvorený revolučný tribunál, 21. marca revolučné sledovacie výbory, 5. marca vznikol výbor zdravia verejnosti (Comité de salut public). 24. apríla Robespierre navrhoval úpravu práva na majetok, ktorý by podliehal verejnému záujmu a zákonu, 4. mája Konvent uzákonil „malé maximum“ pre obilie a múku a súčasne nútené uvoľnenie skladovaných zásob na trh. Girondisti na tento vývoj udalostí reagovali otvoreným odporom a paktovaním s aristokraciou a Feuillantami. 24. mája „Komisia dvanástich“, zložená výlučne z Girondistov, zatkína Héberta, vodcu ľavého krídla Montagnardov, ktorý obviňoval Girondistov zo sprisahania proti republike. Na ďalší deň Komúna žiada jeho prepustenie, Robespierre vyzýva masy k opätovnému povstaniu, ku ktorému dochádza 31. mája. V ňom peticionári žiadajú vylúčenie vedúcich Girondistov z Konventu, rozpustenie „Komisie dvanástich“ a rôzne iné represívne a sociálne politiky. Konvent schváli rozpustenie Komisie, nie však ostatné požiadavky. 2. júna napokon dochádza k nasadeniu Národnej Gardy, v ktorých je Konvent donútený k vylúčeniu 29 vedúcich girondistických zástupcov. Dochádza tak k vzniku Jakobínskej revolučne-demokratickej diktatúry.

Podobne ako predchádzajúca vláda Girondistov a predtým vláda Feuillantov aj táto vláda stojí v prázdnom priestore, v rozpore so záujmami ľudového hnutia Sansculottov, ktorí žiadajú zriadenie sociálnej demokracie. Aj Montagnardi nechcú dať tomuto hnutiu všetku moc, lebo sa boja straty vlastných privilégií a podobne ako predchádzajúci sa snažia tancovať medzi nie prílišným bojom proti buržoázie a nie prílišnou reakciou, ktorá by mohla hnutie, na ktorom stoja, obrátiť proti nim. Nový Konvent odsúhlasil vo svojich prvých dňoch však viaceré sociálne zákony, ako o vyvlastnení majetku emigrantov a jeho prerozdelení medzi roľníkov, o definitívnom zrušení feudálneho majetku a prijal novú ústavu, v ktorej okrem iného stálo pod článkom 21 právo na prácu a podporu práceneschopných, pod článkom 22 právo na vzdelanie, pod článkom 35 „povinnosť ľudu“ k „povstaniu“, v prípade, že „vláda porušuje práva ľudu“. Právo na majetok však zostalo zakotvené v tradičnom chápaní, novo zakotvený bol voľný trh.

Girondisti napriek tomu proti novej vláde spustili ozbrojenú kontrarevolúciu, ktorá nebezpečne ohrozovala prežitie republiky a ovládala Normandiu, juhozápad a juh s Bourdeaux, Lyon, Nimes, Marseille a Toulon. Spojeniu južných miest bolo v nasledujúcich mesiacoch zabránené a Marseille zabraný. Enragés medzitým zostali neuspokojení s predvedenými reguláciami cien Konventu, ktoré sa obmedzovali na niektoré tovary, neaplikovali ich do praxe a žiadali koniec špekulácií a hromadenia, a znárodnenie majetkov nadobudnutých týmto spôsobom. Na čelo tohto hnutia sa dostal Jacques Roux. „Sloboda nie je nič len prázdna predstava, keď môže jedna ľudská trieda druhú beztrestne vyhladovieť. Rovnosť nie je nič len prázdna predstava, keď môže bohatý vďaka jeho monopolu vyučovať právo na život a smrť nad svojim spolučlovekom.“

Po vražde Marata 13. júla, ktorý tvoril a predstavoval spojovací článok medzi Sansculottami a Jakobínmi, sa o priazeň más uchádzali viacerí, medzi nimi Leclerc a Hébert, vďaka čomu formulovali stále radikálnejšie požiadavky. Napriek tomu, že ich za to Robespierre kritizoval, sám hovoril toto: „Revolúcia posledných troch rokov spravila pre ostatné triedy občanov všetko, ale ešte skoro nič pre najchudobnejších z nich, pre proletárskych občanov, ktorých jediný majetok je v ich práci. Feudalizmus je zničený, ale nie pre nich… Tu leží revolúcia chudobných.“

Konvent na pokračujúce ľudové hnutie reagoval dekrétmi o treste smrti pre „výkup“ a o zriadení verejných zásob nadbytkového obilia. Hnutie zatiaľ začalo v poslednej Journée formulovať čoraz radikálnejšie požiadavky, tentokrát všeobecné maximum na súkromný majetok, aj keď ten ako taký nespochybňovalo. Toto hnutie vyvrcholilo v nový marš pred Konvent 5. septembra, kde v petícii žiadali zatknutie podozrivých a všeobecné maximum. Poslednú požiadavku Konvent sľúbil splniť, v nasledujúcich mesiacoch ju ale presúval vo svetle jeho vlastnej opatrnosti a záujmov. V ten istý deň bol však Jacques Roux zatknutý (a až do jeho smrti neprepustený) a potom 30. októbra boli Enragés ako organizácia rozpustená a vyradená z hry. Od 5. septembra sa medzitým stal revolučný teror pravidelnou záležitosťou ako prostriedok ventilácie ľudového hnevu pre záujmy Jakobínov a Výboru. 10. októbra došlo k vyhláseniu výnimočného stavu, ktorým Výbor získal efektívne diktatoriálne právomoci. Už 23. augusta bola vyhlásená levée en masse, ktorá znamenala znárodnenie vojenského priemyslu, spolu s reformami v armáde začali prinášať v nasledujúcich mesiacoch výsledky. 29. októbra došlo k znovudobytiu Lyonu, 19. decembra Toulona a 23. decembra k porážke Vendée. „Veľké maximum“, prijaté 29. septembra, vo verzii Konventu obmedzovalo zisk a ceny na určitú hranicu, ale súkromný majetok nechalo nedotknuté, spolu s revolučným terorom, uspelo v ukľudnení a kanalizácii ľudového hnutia.

Zdroje:

Soboul, Albert: Die Grosse Revolution der Franzosen, str. 203-331