Francúzska revolúcia: predohra

Ako začiatok alebo predvoj revolúcie sa častokrát uvádza zvolanie generálnych stavov 24.1.1789, no skutočné hospodárske pohyby k tejto udalosti prebiehali už desaťročia predtým a tie politické prebiehali niekoľko rokov predtým. Francúzska monarchia sa po svetoznámej vláde kráľa slnku nachádzala takmer celé 18. storočie v kríze a stagnácii.

Druhý stav (tiers), aristokracia, zostával napriek meniacej sa dobe v rovnakých zvyklostiach ako storočie predtým, príjmy vychádzajúce z jeho vlastníctva zeme, ktoré sa v krajine počítalo na približne 20 percent celkovej plochy, používal zväčša na osobné náklady a častokrát bol v praktickom bankrote, zatiaľ čo príjmy roľníkov, námezdníkov reálne klesali a jedinou rozmáhajúcou časťou hospodárstva bol obchod, manufaktúry a prvé industriálne závody. Druhý stav, ktorý sa počítal na približne 350 tisíc členov, asi 1,5 percenta obyvateľstva, pritom požíval všetky privilégiá feudálneho systému, aj keď ten francúzsky nebol taký typicky feudálny ako v iných krajinách (vlastníctvo nebolo priamo napojené na feudálne privilégiá), daňové privilégiá a monopol k úradom štátu. Nevystupoval a nechápal sa ale ako jednotná trieda, jednotlivé časti, ktoré boli dvorná aristokracia (4 tisíc členov), úradná aristokracia (noblesse de robe) a zemská aristokracia, ktorá tvorila väčšinu triedy a žila v horších podmienkach, častokrát stáli v znepriatelených pozíciách a ich úloha v revolúcii sa preto neskôr rozvetví.

Prvý stav kléra sa počítal približne na 120 tisíc členov, no nachádzal sa v lepšej situácii než aristokracia, keď jeho podiel na zemi bol 10 percent celkovej plochy. Jeho celkový príjem sa pohyboval okolo 250 miliónov lívrov. Aj u neho sa ukazovalo vnútrotriedne triedne zloženie, keď niektorí vyššie postavení členovia žili v luxuse, zatiaľ čo iní v úplne chudobe. Delil sa asi z polovice na rády a na farárov a pomocníkov, z oboch neskôr v revolúcii vzídu časti sympatizujúce s utrpením ľudu a aj tvrdí zástancovia revolúcie.

Tretí stav, ktorý tvoril s 25 miliónmi drvivú väčšinu obyvateľstva, sa delil na viaceré ďalšie triedy. Buržoázia bola poprednou triedou vrámci tretieho stavu a neskôr sa počas revolúcie až na periódy ukázala ako riadiaca a vládnuca trieda tvoriaca nový hospodársky a právny poriadok. Sama sa tiež delila na rentierov, ktorí žili najmä z poberania príjmov z vlastníctva zeme, ktoré sa počítalo na 15 percent celkovej plochy, a títo stála skôr na strane starého režimu. Tá časť buržoázie, ktorá tvorila kapitalistickú triedu, sa delila na finančnú, obchodnú a manufaktúrnu. Všetky tieto časti v čase 18. storočia zažili explozívny hospodársky rast, ktoré bolo kľúčové vo vytvorení triedneho vedomia smerujúceho proti prežívajúcemu poriadku. Buržoázia sa ale chápala aj prezentovala ako súčasť ľudu a súčasť tretieho stavu, bez rozdielu s jej ostatnými časťami. Popritom existovali to, čo by sme dnes popísali ako „stredné triedy“, inteligencia a maloburžoázia, z čoho tá neskoršia boli najmä remeselníci. Mestský ranný proletariát tvorili nádenníci, remeselníci bez vlastníctva (artisans) a pracujúci v manufaktúrach. Ich podmienky sa počas celého 18. storočia zhoršovali, zatiaľ čo sa nominálne mzdy zvyšovali, reálne klesli asi o štvrtinu. Ich materiálna núdza spolu s krízou, zlou úrodou v roku 1788 a zhoršujúcou sa situáciou počas revolúcie z nich spravila rozhodujúcu hybnú triedu v revolúcii a masových hnutiach. Roľníctvo tvorilo veľkú väčšinu obyvateľstva, asi 20 miliónov a ich podiel na celkovej pôde sa pohyboval na 35 percentách, málo na ich celkový podiel a pre mnohých nič. Väčšina francúzskych roľníkov v 18. storočí boli proti predstavám slobodní roľníci s vlastnou pôdou, čo hovorí o tom, že ich sloboda nebola skutočným charakteristikom, ktoré z tohto systému nerobilo feudálny systém. Sama sa tiež delila na maloroľníkov, bezzemných, veľkonájomníkoch (fermiers) a nezávislých labourers, ktorí zo svojej pôdy vystačili. Veľkí a strední roľníci preto stáli pred aj počas revolúcie na strane monarchie a neskôr buržoázie, lebo profitovali zo zlých úrod a z dražiaceho obilia. Na krajine vládli v 18. storočí ešte stále stredoveké metódy kultivácie, čo znemožňovalo technologický pokrok. Roľníctvo bola hlavná trieda, na ktorú doliehali dane a odvody financujúce štát a vládnucu triedu. Hlavné problémy roľníctva napriek tomu zostávali aj počas revolúcie otázky vlastníctva a cien chleba, ktoré ju častokrát postavili proti buržoázii a ktoré zostali revolúciou nevyriešené.

Vládna organizácia monarchie vychádzala zo suverénnej moci panovníka, mala však svoju opozíciu v parlamentoch, provinčných súdoch. Veľký problém predstavoval pred revolúciou rozšírený oficiálny predaj úradov, ktorý slúžil k tomu zaplátať štátne financie. Daňový systém bol komplikovaný a v rokoch k revolúcii nedostačujúci k pokrytiu výdavkov a narastajúceho dlhového kopca. Hlavnými zbraňami prichádzajúcej revolúcie boli osvietenskí intelektuáli, ktorých predchodcovia boli Montesqieu a Voltaire a táto intelektuálna revolúcia bola demokratizovaná napríklad v osobnostiach ako v Rousseauovi, ktorý pochádzal zo zlých triednych podmienok. V dvadsiatich rokoch pred revolúciou, za vlády Ľudovíta XVI. došlo k reakcii proti tejto vlne myšlienok, súčasne sa ale snažila vyriešiť katastrofálny fiškálny stav monarchie. V roku 1788 sa počítali štátne náklady na 629 miliónov lívrov a príjmy na 503 miliónov, rozdiel bol vyrovnaný pôžičkami. Najväčšiu položku vo výdavkoch tvorilo ale práve splácanie dlhov, 318 miliónov. Celkový štátny dlh sa počítal v roku 1789 na 2,5 milióna lívrov. K vyriešeniu tohto problému bolo nutné zvýšiť príjmy a to bolo možné len so čiastočným zrušením privilégií. Toto videla už aj monarchia a návrh z roku 1786 navrhoval zavedenie niekoľkých daní, z toho najmä náhradu dvadsatiny základnou daňou na zem, ktorú by musel platiť aj prvý a druhý stav.

Provinčné zhromaždenia tento návrh samozrejme zamietli, kráľ sa pokúšal o prísľub ešte raz u „zhromaždenia notáblov“, kde bol návrh znova zamietnutý. Opakovaný odpor parlamentov sa ukázal byť rovnako tvrdohlavý, na čo kráľ reagoval návrhmi na posilnenie jeho právomocí. Proti tomuto sa zmobilizovala celá aristokracia, aj tá, čo doteraz stála na kráľovej strane, spolu s buržoáziou, čo počas roka 1788 vyústilo v ďalšie víťazstvo druhého stavu. Tento vývoj nanútil kráľovi zvolanie generálnych stavov.

Počas volebného súboja pre generálne stavy na začiatku 1789 sa ukázali už zárodky neskorších hlavných aktérov revolúcie, Robespierre a Sansculoti (sans culottes – bez krátkych nohavíc) sa dostali na verejnosť. Vďaka volebnému systému, ktorý bol nepriamy a materiálnym aj rétorickým výhodám, úplnú väčšinu zvolených zástupcov tvorili príslušníci buržoázie. Napriek tomu, mnohí svoj mandát považovali ako záväzný a dokumenty, formulované sťažnosti, ktoré sprevádzali voľby, ako to, čo ich viazalo. Napokon privilegované stavy mali k dispozícii 561 zástupcov a tretí stav 578, z ktorých boli polovica právnici.

5. mája sa začalo prvé zasadnutie stavov, v ktorých sa kráľ vyhol otázke hlasovania podľa stavov alebo podľa hláv. Zástupcovia tretieho stavu medzitým založili Bretónsky klub k stretávaniu, z ktorého sa neskôr vyvinie Klub Jakobínov. Ďalší deň sa zhromaždenie tretieho stavu premenovalo podľa anglického vzoru na „zástupcov spoločných“ (députés des Communes). Konalo sa prvé hlasovanie privilegovaných stavov, v ktorých druhý stav hlasoval 141 k 47 proti hlasovaniu podľa hláv a prvý stav, viac rozdelený, 133 k 114. V nasledujúcich týždňoch sa ukázali ďalšie trhliny v triednom systéme, keď sa viacerí klerici pridali na stranu tretieho. 15. až 17. júna sa tretí na návrh Sieyesa premenoval na zhromaždenie zástupcov francúzskeho národa a svojvoľne rozhodol o daňovej otázke. 19. júna žiadal od zhromaždenia, aby zaujal k nemu stanovisko, 22. júna sa druhý stav pridal na stranu tretieho a napokon 23. júna po zlyhanom pokuse vývoj zvrátiť a stavy rozdeliť Ľudovít ustúpil a súhlasil s tým, aby hlasovali spolu. Prakticky došlo k položeniu základov ústavnej zmeny.

Zdroje:

Soboul, Albert: 1789, Die Grosse Revolution der Franzosen, Akademie-Verlag, Berlin (DDR), 1989, str. 11-100