BLOG
Mišo Šesták
Mišo Šesták
8 311

Frontový vojak a sex

Znásilnenia, pohlavné choroby, výmenný obchod s vlastným telom...

O svetových vojnách sa toho popísalo mnoho a mnoho. O druhej viac než o prvej. Málokedy však človek získa možnosť prečítať si o podrobnostiach každodenného vojenského života, respektíve života v armáde. Podrobné zápisky Samuela Činčuráka, ktorý na bojiskách prvej svetovej vojny strávili 51 mesiacov, takéto pohľady prinášajú. Premýšľali ste napríklad nad tým, ako vojaci trávili a znášali dlhé mesiace bez manželiek či snúbeníc? Doma v zázemí ostali viac-menej len ženy, deti a starci. Ženy ostávali samé doma v Srbsku, na Ukrajine i v ostatných frontom zasiahnutých oblastiach. V podstate boli vydané na milosť či nemilosť prechádzajúcim armádam, nezriedka rabujúcim či znásilňujúcim. Sex však nebol len násilný. Ženy sa vojakom ponúkali i samy, v mnohých prípadoch to bola posledná možnosť prežitia. Pokúsim sa to dokumentovať niekoľkými príkladmi z jeho zápiskov, všetky pochádzajú z ruského frontu na území Ukrajiny. Samuel Činčurák ako silno veriaci človek, tieto javy kritizuje. Z jeho pohľadu išlo predovšetkým o morálny problém. Udalosti spojené so sexom však spôsobovali problémy i samotným armádam – pohlavné choroby vyraďovali vojakov rovnako spoľahlivo ako guľky nepriateľov.

„Poobede každý deň behali kočiare z mesta do mesta, vozili sa na nich dôstojníci rozličných trúp a oddielov, každý mal po boku v kočiare neviestku, ktorej sa do zubov vyškieral. Videl som vyšších lekárov od zdravotníckeho oddelenia, kde sa vozili s takými potvorami, daktorý aj dve mal vedľa seba. Hrozil som sa nad tou bezbožnosťou, ktorá sa prevádzala, no čo mohlo byť iné? Dámy sa žobrať hanbili, robiť sa im nechcelo, no a takto to bolo predsa veselo! Čo tam po mužovi, ktorý je v zákopoch alebo padol do zajatia. Ženštiny sa boli tak rozpustili, nielen že sa s dôstojníkmi vozili až do zákopov, ale aj samé ta chodili a v zákopoch smilnili. Lekári si už nevedeli rady, bo denne celé húfy prichodilo nakazených oboch pohlaví. Boli vydali rozkaz také ženy pochytať, čo sa nachodili kolo zákopov, čo ich nebolo málo nazbieraných, no tie mestské, fajnejšie, trávili hlúpych mužov ďalej.
Vrchné vojenské veliteľstvo bolo zakázalo, že dôstojníci a poddôstojníci aj vojaci, ktorí nemajú prácu v meste, nesmú do mesta, bo dôstojníci chodili každý večer do Czernowitza do kina a odtiaľ ku neviestkam. Bolo vraj zistené, že jeden večer dvaja ruskí dôstojníci boli v kine ako špióni prezlečení v civilnom obleku a tu pozorovali, čo sa deje v Rakúsku. Druhé, že v zákopoch nebolo dôstojníkov, že sa vraj po meste prechodili. Nové nariadenie naviedlo dôstojníkov na novú špekuláciu. Neviestky sa prezliekli do dôstojníckych šiat a na cudzie dovolenie prechodili cez most, chodili do frontu, veď vojak na varte čítať nevedel a potom či on pozná všetkých dôstojníkov? Hlavne keď ukázal kus papiera a ešte lepšie ak posotil fľašku s rumom, za ktorú by bol aj celú ruskú armádu pustil a nie dôstojníka alebo poddôstojníka zo svojho vojska. Veselý vojenský život v Czernowitzi neprekazilo ani vyššie komando.“

V ďalšej ukážke píše Samuel Činčurák práve o šírení pohlavných chorôb: „V Czernowke sme sa dlho nebavili, asi dva týždne, a prešli sme do Horošewca. Horošewce boli už blízko frontu, takže Rusi tu i tam dohodili s granátom. Naše vozy vozili drevo z hory do Jurkovca ku pekárni a pre trupi, bo tu fasovali, poneváč bola už zima. Tu v Horošewci sme sa ubytovali, naši páni v jednom domku a my dvaja sluhovia v druhom. My dvaja sme varili a oni dvaja jedli, hrali karty od rána do večera, ba často i dlho do noci, tu i tam spustili gramofón, aby im zahral, musí sa človek aj rozveseliť, čo tam po furmanoch, že vonku mrznú.
Ako všade, tak aj tu bolo smilstvo zakorenené až strach. Každý deň šli husári, ktorí tu boli v rezerve na vizitu, bo ich bolo viac ako 50 nakazených, no aj mladé ženy a dievky museli na prehliadku pred lekára, a ktorá brala na muziku, musela do nemocnice. Lekár bil s palicou ako vojakov, tak ženy, no čo ďalej väčšmi sa tá nákaza šírila.“

Žiadaným artiklom boli aj fotografie nahých žien. Ako vznikali, opisuje Činčurák na dvoch miestach: „Niekedy sa zdalo, že zima uľavuje, ale znovu a znovu začalo kruto mrznúť. Prvá polovica marca bola naozaj studená, taká treskúca zima, že nám svine v chlieve pomrzli, no v druhej polovici predsa uľavilo. Blížilo sa jaro, ale s ním veľká bieda, z okolitých dedín prichodili ženy k pekárni, prinášali sliepky, vajcia a dávali za chlieb. Niečo hrozného sa dialo, ženy chodili ku našim pekárom a smilnili s nimi za kus chleba. Dvaja poddôstojníci mali fotografický aparát, fotografovali úplne holé ženy, robili pohľadnice a to po pošte do sveta posielali. Také niečo sotva sa deje v pohanských zemiach, čo v civilizovanom Rakúsku!
Neďaleko nás bolo skladište, tu celú zimu robilo na stá robotníkov, boli to zväčša mladí chlapci, čo ich naši pozbierali, keď sme minulého roku z Bukoviny ustupovali a z východného Haliča. Títo chlapci deň po dni osebe ťahali z hôr balvany, z čoho robili cesty okolo skladišťa. Boli to samí Rusíni. Stravu museli mať biednu, bo chodievali na naše smetisko a každý deň ho prehrabali prstami ako sliepky hľadajúc kôrky z chleba, čo naši pekári vymetali. Viackrát mi ich bolo veľmi ľúto, tak keď mi zvýšilo chleba, podelil som im.“

Nasledujúcu ukážku som už zverejňoval, ale keďže ide o moju vôbec najobľúbenejšiu pasáž z knihy jeho zápiskov a tematicky sa sem hodí, neodpustím si to: „Po peknom čase prišlo daždivo a noci schladli. Páni si hľadali byt a si ho aj našli u jednej sedliackej rodiny. Domáci mali dievča šestnásťročné a jedna vydaná 22-ročná, len aj tá bola doma, bo muž jej bol na vojne a pri svokre nemohla to robiť, čo pri svojej mamičke. Bola v druhom stave, od koho, to len ona vedela. Nadporučík Šetela hneď sa skamarátil a nielen dôstojníci, ale aj poddôstojníci šli na ne, boli si blízka rodina, dobre že nepovstali si „pertum“.
Jedného dňa nadporučík Šetela to šestnásťročné dievča na záhrade od hlavy po pás holé fotografoval, aj rodičia dievčaťa tu stáli a smiali sa na tej práci, boli ešte pyšní, že majú dievku s veľkými cecky. Keď som im aj jej dovrával, že je to hriech, nahnevali sa mi, veď čo by si oni jednému vojakovi dali povedať, keď sa kamarátili s dôstojníkmi. Nadporučík Šetela pred druhými pánmi, keď im ten obrázok ukazoval, hovoril ku mne, aby som tú rodinu priviedol na dobrú cestu, že vraj on sa len nažartoval, že ju tak odfotografuje a ona hneď bola hotová. Musel som povedať, že to s takými ťažko ide, ktoré sú si vedomé, že zle nerobia, keď sa dajú holé fotografovať. Nielen do pásu prsia, ale mali obrázky, čo úplne celkom holé ženy odfotografovali. Ó, to je hrozné.“

Viac informácií o knihe (vyšla s pomocou Fondu na podporu umenia) prinášajúcej kompletné zápisky Samuela Činčuráka z prvej svetovej vojny, nájdete na tomto odkaze (vrátane ukážok).
Na tomto linku nájdete unikátnu a originálnu verziu Činčurákových zápiskov vo forme faksimile.

Samuel Činčurák v roku 1912; obálka knihy s jeho zápiskami

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Hoci som sa tam nenarodil a nikdy trvale nežil, k srdcu mi prirástlo Hradište a celý horný Novohrad. S partiou okolo hradištského obecného časopisu sa snažíme mapovať jeho históriu (hlavne obdobie rokov 1880 - 1989). Na čo nám sily stačia, to sa snažíme i publikovať...

Blogy

|