Denník N

Gay a kresťan? Ide to!

Čo hovorí kresťanský program na pražskom Pride o kresťanstve v Česku a na Slovensku?

Tento článok nie je coming-outom. Je o tohtoročnom festivale Prague Pride – týždňovej akcii plnej koncertov, diskusií a ďalších podujatí vrátane pochodu Prahou. Do tejto akcie sa pravidelne zapájajú viaceré cirkvi a združenie Logos spájajúce LGBTQ kresťanov pripravilo znovu kvalitný duchovný program.

Aktívna účasť cirkví na festivale Pride je na Slovensku nepredstaviteľná. V priebehu posledných mesiacov sme si skôr zvykli na pravý opak. Aktivity a vyjadrenia rôznych kresťanov pred februárovým referendom ukázali, akým ťažkostiam čelia veriaci členovia sexuálnych menšín. Ak sa cirkvami podporované kresťanské skupiny snažia skomplikovať život všetkým homosexuálom na Slovensku, pričom ich obviňujú z genocídy národa a porovnávajú ich k masovým vrahom, tak je zrejmé, že miera nevraživosti a odmietania v rámci kresťanských spoločenstiev dosahuje ešte vyššiu úroveň. Nič na tom nezmení ani zakrývanie tejto nenávisti pod maskou zbožných fráz: „milujeme homosexuálov, ale nenávidíme ich hriech“. Odmietanie identity človeka je odmietaním človeka samotného.

Situácia v Českej republike je diametrálne odlišná: niektoré české cirkvi a združenie Logos dlhodobo ukazujú, že okrem cesty intolerancie existuje aj cesta akceptácie. Táto akceptácia má dvojitý rozmer: veriaci homosexuál môže prijať svoju sexuálnu orientáciu, spoločenstvo kresťanov zas môže prijať tohto homosexuála do svojho stredu – a to bez výhrad. Výsledný obrázok: dúhová vlajka vejúca na gotickom kostole, v ktorom sa konajú ekumenické bohoslužby na znak zmierenia väčšiny a menšiny je dôkazom tejto potrebnej paradigmatickej zmeny v kresťanstve.

Kresťanská časť tohtoročného Prague Pride však neprebehla bez problémov a naplno odhalila viaceré problémy, ktorým cirkvi čelia. Do programu festivalu sa mala prvýkrát zapojiť Rímskokatolícka cirkev (RKC), a to prostredníctvom svojej akademickej farnosti v Prahe. Pražský arcibiskup, kardinál Duka, však na poslednú chvíľu konanie plánovaných podujatí na pôde RKC zakázal.

„Kontroverzným“ podujatím pritom bola prednáška „O šikane v cirkvi a mimo nej“ s americkou mníškou Jeannine Gramick – tá sa nakoniec presunula na Filozofickú fakultu. Nejde pritom o tému, ktorá by mala byť pre RKC problematická, predstavitelia tejto cirkvi totiž často zdôrazňujú, že k homosexuálom je nutné pristupovať citlivo. Diskusia o šikane tejto menšiny sa však evidentne nachádza mimo komfortnej zóny lídrov RKC.

Ešte horšie vyznelo vyjadrenie inak uznávaného kňaza Tomáša Halíka, ktorým sa vymedzil voči Prague Pride: „Domnívám se, že podobné akce mají smysl v Rusku, kde jsou homosexuálové předmětem pronásledování, ale stěží u nás, kde je nikdo nepronásleduje.“

Toto vyjadrenie je problematické z dvoch dôvodov:

1) Pristupovať k homosexuálom s citlivosťou teda podľa Halíka znamená nevraždiť ich, prípadne nezatvárať ich do väzenia. Keď chce niekto upozorniť na to, že LGBT komunita sa stále stretáva so šikanou v školách, na pracovisku či dokonca v styku so štátnymi orgánmi, je to podľa Halíka za čiarou.

2) Pride je v prvom rade festival, na ktorom sa stretnú príslušníci menšiny a popri iných aktivitách majú tiež značný priestor prezentovať sa pred väčšinou. Podľa Halíkovho výroku by sa tak nemal konať ani Roma Pride (festival rómskej hrdosti), keďže Česká republika už nejaký čas nevyváža rómov do koncentračných táborov. Opak je pravdou – pre porozumenie väčšiny a menšiny je kľúčový ich vzájomný dialóg. Presne to je jedným z cieľov festivalov usporiadaných najrôznejšími menšinami.

Konanie predstaviteľov RKC v Česku, rovnako ako konanie predstaviteľov všetkých kresťanských cirkví na Slovensku pred referendom ukazuje, že tieto cirkvi nie sú morálnym majákom, ktorým by chceli byť. Nie je predsa možné hovoriť o morálke vtedy, keď samotná cirkev zatvára oči pred problémami vo vlastnom vnútri. Nehovoríme pritom o práve sexuálnych menšín na manželstvo či adopcie, na tom sa totiž s predstaviteľmi RKC nezhodneme – hovoríme „len“ o základnej slušnosti. Neexistuje dôvod na to, aby ktokoľvek nadával homosexuálom do „buzerantov“ či masových vrahov, a už tobôž nie na to, aby cirkev takéto konanie ignorovala. Pokiaľ si cirkvi neuvedomia, že šikana (a nielen verbálna) je vážnym problémom, nebude ich zvesť o morálke ani legitímna, ani uveriteľná – nehovoriac o „hriechoch“, ktoré sú cirkvám tradične vyhadzované na oči. Nie je možné prezentovať sa ako vzor najvyšších mravov ignorujúc zneužívanie detí v cirkevnom prostredí, či násilie na ženách páchané kňazmi a kazateľmi, ale v nespočetnom množstve prípadov aj bežnými členmi cirkví.

Cirkvi sa rady vymedzujú voči „skazenému a hriešnemu“ svetu. Vo svojom vnútri však živia problémy, ktoré údajne „skazený“ svet vníma veľmi citlivo a sám sa ich snaží riešiť. Bez vyššie naznačenej paradigmatickej zmeny sa tak môže stať, že bublina vytvorená intolerantnými a do seba zahľadenými cirkvami praskne, a slovenské kresťanstvo bude čeliť podobným problémom a odlivu členov, ako rovnako „konzervatívne“ cirkvi v západnej Európe po prevalení tamojších škandálov.

Medzitým sa však môžeme tešiť zo zmeny, ktorá nastala v časti českých cirkví – a raz môže nastať aj u nás: Gay, lesba a veriaci? Ide to! Vďaka Bohu!

Autor je študentom teológie na Evangelické teologické fakultě UK v Prahe.

Záznam diskusie „O šikane v cirkvi a mimo nej“ s J. Gramick:

Teraz najčítanejšie