Genius loci
Stromy rastú a práchnivejú – v semienkach však rastú ďalej, ľudia sa rodia a umierajú – za života stavajú domy a búrajú ich, aby postavili nové. Človek mení krajiny, mestá a dediny, pretkáva ich cestami, železnicami, vodnými plochami aj liacami informačných kanálov. A keď sa mu zachce, tak kdekoľvek, čokoľvek zbombarduje, vyklčuje, pozabíja, vyženie a oberie o slobodný názor. Aj to dokáže človek.
Stromy rastú a tešia oči človeka, ľudia sa rodia ako šťastie. Krajina objíma všetko, čo ju robí jedinečnou, krajina spieva nekonečnú pieseň o láske, snoch i trápeniach. Spamätá sa z každej pohromy.
Krajina – a človek v nej. Mesto – a mravenisko ľudí, tvoriacich cez stáročia genius loci. Čo je za týmto latinským slovným spojením? Podľa definície ide o súhrn materiálnych a nemateriálnych prejavov histórie, ale aj súčasnosti (zdôrazňujem toto slovo), ktoré sa vyskytujú v danej lokalite a špecificky pôsobia na určitý subjekt. Šuští to papierovo, ale je to tak, pretože ide o výsledok individuálneho vnímania alebo aj zhodného skupinového vnímania „významov“ určitého miesta, lokality. V takejto lokalite sa vyskytujú neopakovateľné prvky prírodného, architektonického a kultúrneho prostredia, ich ojedinelé kombinácie a priestorové koncentrácie. Každý z nás vedie vnútorný dialóg s obrazom miesta, ktorý namaľoval čas. Vtedy, alebo dnes.
Genius loci – duch miesta. Odtlačok, do ktorého sa holisticky premieta pocit vznešenosti, tajomnosti, estetiky, ale aj nostalgie, prvých lások, osudových rozhodnutí, bojov, mystiky, nekonečnosti. V tom odtlačku môže mať pozíciu aj pocit vlastnej bezvýznamnosti.
Genius loci môžeme pociťovať aj ako neopakovateľnú atmosféru, ktorá je vlastná len niektorým výnimočným lokalitám. Môžeme to prirovnať k čaru osobnosti. Architekti a urbanisti chápu genius loci skôr ako tvárnosť, teda ako určitý typický, nie však jedinečný vzhľad sídla či krajiny. Ale aj do architektúry sa v minulom storočí dostávala myšlienka, že kvalitu v meste nevytvárajú len múzy domov a cesty, ale hlavne jeho obyvatelia a ich vzťahy. Preto treba zachraňovať nielen historické paláce a umelecké predmety, ale aj osudy a spomienky ľudí, ktorí v meste žili, alebo ešte žijú. V histórii mesta sa každou minútou odohrávajú príbehy a stávajú sa súčasťou tej histórie.
Nórsky architekt Christian Norberg-Schulz takto ozrejmil zmysel a význam historickej architektúry a urbanizmu: „Genius loci ľudského sídla predstavuje v skutočnosti mikrokozmos a jednotlivé mestá sa navzájom líšia tým, čo zhromažďujú. V niektorých prevládajú sily zeme, v iných vládne poriadok neba, v iných sa sprítomňuje humanizovaná príroda alebo sú naplnené svetlom. Všetky mestá by mali mať niečo z každej z týchto významových kategórií, aby človeku umožnili mestsky bývať. Mestské bývanie spočíva v tom, že umožňuje zároveň dvojakú skúsenosť: skúsenosť miesta a skúsenosť otvorenosti k svetu, čo znamená, byť umiestnený v prírodnom geniu loci a zároveň byť otvorený svetu skrz zhromažďovanie umelého, človekom vytváraného genia loci.“
Genius loci teda môžeme definovať a vnímať rozlične. Môže ním byť aj dojem či zážitok, ktorý vytvárajú prírodné prvky, priestorové usporiadanie, atmosférické a svetelné podmienky, ročné obdobia… Úlohu tu môže zohrať aj aktuálne psychické a fyzické naladenie človeka, ale aj fyzikálne podložené vplyvy ako sú tektonické zlomy, geomagnetické anomálie, pachy a podobne. Popri pojme genius loci existuje aj pojem genius regionis ako širšia priestorová mierka.
Všetci, ktorí žijeme vo svojom meste, vo svojej dedine, máme úplne ľudskú povinnosť chrániť ten rodostrom s menom genius loci, na ktorom sa rodili a rodia unikátne pocity, mimoriadne myšlienky, silné príbehy, historické činy alebo „len“ upokojujúce tichá.
Prečo sa práve teraz venujem fenoménu s názvom genius loci? Je tomu 25 rokov od založenia nezávislého výberového združenia starších občanov mesta Žilina, Zboru Žilincov. Základným a najdôležitejším cieľom jeho činnosti je totiž zachovať neopakovateľný GENIUS LOCI Žiliny a nedopustiť, aby akýmkoľvek spôsobom bola porušená identita mesta a jej osemsto rokov tvorený historický charakter, nemajúci obdobu na Slovensku, ale i v krajinách, ktoré v minulosti boli súčasťou niekdajšieho Uhorského kráľovstva. Zbor Žilincov má v stanovách uvedené prostriedky, ktorými je povinný tento cieľ zabezpečovať. Napriek tomu, že v určitej porevolučnej etape nebolo možné uvedený cieľ v premenách Žiliny dosahovať k úplnej všeobecnej spokojnosti, predsa ho je dnes cítiť a vidieť.
