Denník N

Gerulata ako súčasť Rímskej ríše (4. časť – rímske božstvá)

Vojaci, úradníci a obchodníci prinášali do nových provincií, ako aj na územia s nimi susediacimi, kulty vlastných rímskych a prevzatých božstiev.

Množstvo rímskych božstiev nebolo limitované a neustále ho dopĺňali nové kulty prichádzajúce z novozískaných území. Tieto božstvá vstupovali do panteónu ovládaného najvyšším rímskym Jupiterom a často boli stotožňované s rímskymi bohmi. Príkladom môžu byť grécki bohovia Zeus (Jupiter), Héra (Juno), Aténa (Minerva), Ares (Mars), Afrodita (Venuša) atď. Podobné stotožňovanie prebiehalo aj pri božstvách z Východu a ďalších oblastí sveta.

Jednotné štátne náboženstvo na celom území Impéria neexistovalo, všetky náboženské smery však spájalo uctievanie najvyššieho boha Jupitera a kult cisára.

Z toho vyplýva, že aj v Gerulate sa našlo najviac oltárov zasvätených Jupiterovi Najlepšiemu a Najvyššiemu (Jupiter Optimus Maximus). Na jednom takomto oltári datovaného do rokov 238 až 244 je vytesané: „Jupiterovi Najlepšiemu a Najvyššiemu Marcus Antonius Iulianus, stator prvej gordianovskej aly Cannanefatov, sľub splnil dobrovoľne, rád a podľa zásluh.“

Oltár s votívnym nápisom zasvätený Jupiterovi Najlepšiemu a Najvyššiemu, rok 238 – 244 n. l., Bratislava-Rusovce
Oltár s votívnym nápisom zasvätený Jupiterovi Najlepšiemu a Najvyššiemu, roky 238 – 244 n. l., Bratislava-Rusovce

V 2. storočí n. l. sa v celej Rímskej ríši začal šíriť kult Jupitera Dolichenského. Pôvodne išlo o božstvo lokálneho významu, boha nebies Baala, hlavného boha mesta Doliche (dnes Dülük v juhovýchodnom Turecku). Opäť došlo k jeho stotožneniu s rímskym Jupiterom s prívlastkom odkazujúcim na jeho pôvod. Býval zobrazovaný na býkovi, čo značí, že ho ovládal, v jednej ruke držal symbol blesku a v druhej posvätnú sekeru. Jeho kult sa rýchlo šíril a najmä pre svoju odvahu a neporaziteľnosť čoskoro získal vysokú popularitu hlavne medzi vojakmi. Väčšina pamiatok viažuca sa k Jupiterovi Dolichenskému bola objavená v blízkosti hraníc Rímskej ríše, teda v oblastiach umiestnenia vojenských posádok. Iné to nebolo ani v Gerulate, kde tomuto božstvu pripadá druhé najväčšie množstvo nájdených oltárov.

Významný a diskutovaný je fragment oltára z konca 2. storočia. Dochovaný nápis z neho znie: „Jupiterovi Najlepšiemu a Najvyššiemu Dolichenskému a za spásu cisára dal svätyňu s jej výzdobou a stĺporadím za úspech Maronia Agathangela, kňaza Jupitera Dolichenského v Gerulate postaviť Claudius, prepustenec manželky. Prepustenec Maronius Licus za svoje peniaze.“

Fragment oltára s votívnym nápisom zasvätený Jupiterovi Najlepšiemu a Najvyššiemu Dolichenskému, koniec 2. stor. n. l., Bratislava-Rusovce
Fragment oltára s votívnym nápisom zasvätený Jupiterovi Najlepšiemu a Najvyššiemu Dolichenskému, koniec 2. stor. n. l., Bratislava-Rusovce

Najpodstatnejšou informáciou z oltára je zmienka o svätyni so stĺporadím, ktorá je umiestnená do Gerulaty. Je možné, že išlo o jediný rímsky chrám postavený na našom území. Bohužiaľ, stále nie je archeologicky doložený a tento nápis je zatiaľ jediným dôkazom o jeho existencii.

Ďalšie oltáre nájdené v Gerulate sú zasvätené Jupiterovi a jeho manželke Junone, Silvanovi, Attidovi, Kybele a Isis.

Silvanus Viator bol boh keltského pôvodu, ktorý obýval temné lesné húštiny a háje. Ľudia mu postupne pripísali úlohu ochrany všetkej vegetácie, ale i stád dobytka, ktoré chránil pred vlkmi. V Ríme nemal vybudovaný ani chrám, ale v provinciách sa naň obracali prevažne roľníci a lovci a ako ochrancu v pohraničných lesoch ho uctievali aj vojaci. Medzi nálezmi z Gerulaty sa jeho meno s prívlastkom Viator objavilo na fragmente kamenného oltára, na hlinenej tehle a na striebornom prsteni v jednom z hrobov. Prívlastok Viator (posol, cestovateľ) je s najväčšou pravdepodobnosťou romanizované meno keltského božstva.

Okrem Jupitera Dolichenského sa na území Rímskej ríše udomácňovali aj iné orientálne kulty, napríklad kult bohyne Veľkej matky Kybely. Pôvodne maloázijská Kybele časom prevzala znaky egyptskej Isis, ale i Venuše, Fortuny a viacerých ďalších božstiev. Jej prítomnosť v Gerulate je doložená aj menom jej kultového partnera Attida na oltári zo začiatku 3. storočia n. l. alebo jeho vyobrazením na dvojici náhrobných kamenných stél.

Ľavo-pohľadová a pravo-pohľadová stéla s Attisom, 1. pol. 2. stor. n. l., Bratislava-Rusovce (autorka: Ľudmila Mišurová)
Ľavo-pohľadová a pravo-pohľadová stéla s Attisom, 1. pol. 2. stor. n. l., Bratislava-Rusovce
(autorka: Ľudmila Mišurová)

Podľa mýtu sa bohyňa Kybele zamilovala do pastiera Attisa z Frýgie. Bohyňa ho zaviazala sľubom čistoty, ale Attis sľub porušil v náručí nymfy Sagaritidy. Kybele nymfu zabila a na Attida zoslala šialenstvo, v ktorom si odrezal svoje mužstvo a zomrel. Attis však po Kybelyných prosbách u bohov podsvetia na jar vstáva z mŕtvych a jeho beh sa opakuje ako u vegetácie, ktorej je symbolom.

Orientálny pôvod mal aj tajomný mithraizmus, ktorý bol založený na iránskom Mithrovi, božstve slnka a svetla. Kult hlásal spásu ľudskej duše, boj dobra a zla, svetla –  Slnka a tmy – noci. Veriaci mali bojovať proti zlu a napomáhať dobru. Mithrov kult k obradu nepripúšťal ženy, napriek tomu istý čas úspešne súperil s kresťanstvom. Podstata obradov, ktoré sa často odohrávali v podzemných priestoroch napodobňujúcich jaskyňu, v ktorej sa mal Mithras zrodiť, spočívala v boji síl svetla proti silám temnôt. Zvyšky jeho svätýň boli odkryté v každom väčšom centre v Panónii, z čoho vyplýva, že mal veľa prívržencov aj v strednom Podunajsku. Na základe rozšírenia medzi vojakmi, ktorí v ňom videli svojho ochrancu môžeme predpokladať jeho vyznávačov i v Gerulate.

Vymenované božstvá a kulty uctievané na území Impéria neboli všetky, ku ktorým sa obracali obyvatelia Gerulaty a jej okolia. Artefakty s vyobrazeniami alebo odkazmi na ďalšie božstvá sa našli nielen v Gerulate, ale i na iných miestach dnešného Slovenska (napríklad Minerva – Patince, Merkúr – Ivanka pri Dunaji, Bakchus – okolie Komárna). Veľké množstvo nálezov pochádza aj z ostatných častí provincie Panónia, ktorej bola Gerulata súčasťou.

Bronzová soška Merkúra, 2. stor. n. l., Ivanka pri Dunaji
Bronzová soška Merkúra, 2. stor. n. l., Ivanka pri Dunaji

V nasledujúcom diele sa budem venovať rozmáhajúcemu sa kresťanstvu, ktoré neobišlo ani naše územie.

Poznámka:
Stéla s Attisom a bronzová soška Merkúra sú datované podľa: KOLNÍK, Titus. 1984. Rímske a germánske umenie na Slovensku.

 

Použitá literatúra:

HOŠEK, Radislav – MAREK, Václav. 1990. Řím Marka Aurelia. Praha : Mladá fronta, 1990. 280 s. ISBN 80-204-0083-4, 80-204-0147-4.

KOLNÍK, Titus. 1984. Rímske a germánske umenie na Slovensku. Bratislava : Tatran, 1984. 316 s.

NOVOTNÝ, Bohuslav. 1995. Slovom a mečom: Slovensko v rímskej dobe. Martin : Vydavateľstvo Matice slovenskej, 1995. 152 s. ISBN 80-7090-330-9.

SCHMIDTOVÁ, Jaroslava – JEZNÁ, Jitka – KOZUBOVÁ, Anita. 2005. Rímske kamenné pamiatky Gerulata. Bratislava/Nitra : Mestské múzeum v Bratislave/Archeologický ústav SAV, 2005. 72 s. ISBN 80-88709-78-4.

Zdroje obrázkov:

Oltár s votívnym nápisom, rok 238 – 244 n. l., Fragment oltára s votívnym nápisom, koniec 2. stor. n. l.:
SCHMIDTOVÁ, Jaroslava – JEZNÁ, Jitka – KOZUBOVÁ, Anita. 2005. Rímske kamenné pamiatky Gerulata. Bratislava/Nitra : Mestské múzeum v Bratislave/Archeologický ústav SAV, 2005. 72 s. ISBN 80-88709-78-4.

Ľavo-pohľadová a pravo-pohľadová stéla s Attisom:
SCHMIDTOVÁ, Jaroslava. 2015. Rusovce: Rímsky vojenský tábor kastel Gerulata. Komárno : Vydavateľstvo KT spol. s.r.o., 2015. 16 s. ISBN 978-80-8056-710-1.

Bronzová soška Merkúra, 2. stor. n. l.:
NOVOTNÝ, Bohuslav. 1995. Slovom a mečom: Slovensko v rímskej dobe. Martin : Vydavateľstvo Matice slovenskej, 1995. 152 s. ISBN 80-7090-330-9.

Teraz najčítanejšie