Denník N

God Save the Queen

Budem veľmi subjektívny. Na Britániu mám odjakživa slabosť. Do môjho života priniesla také úžasné veci ako Depeche Mode, Wimbledon, Jamesa Bonda, martensy i indickú kuchyňu.

Do Británie som sa vybral stopom pol roka po páde železnej opony ako 19-ročný fagan s prázdnymi vreckami. Šesť týždňov som makal na stavbe a vrátil som sa na pánka lietadlom (prvý krát v živote som letel) a s dvetisíc librami v kešeni. Sotva si dnes kto vie predstaviť, koľko pív sa za to vtedy dalo kúpiť v Machnáči. Moje britské dobrodružstvo výrazne formovalo môj vzťah k západnej Európe, ktorá nám v tom čase začala v rôznych formách podávať pomocnú ruku. Napríklad aj tak, že o necelý rok na to som už nastupoval na štipendium Tempus (dnešný Erasmus) na univerzitu v belgickom Gente.

Prínos Veľkej Británie do európskych dejín, kultúry a politiky je obrovský. Nedá mi nespomenúť tvrdohlavosť a odhodlanosť Winstona Churchilla, ktorý má leví podiel na tom, že Európu neprevalcovali nacisti. Proti vôli celého kabinetu presadil vstup Británie do II.svetovej vojny v čase, keď pragmatizmus velil dohodnúť sa s Hitlerom. Mnohých možno prekvapí, že prvé myšlienky o potrebe európskej integrácie zazneli práve z úst človeka, ktorý bol symbolom britskej jedinečnosti a výnimočnosti ľudí „z ostrovov“.

Po šiestich rokoch v politike a stovkách stretnutí na európskej úrovni konštatujem, že to boli spravidla britskí poslanci bez ohľadu na stranícku príslušnosť, ktorí v diskusii zdôrazňovali common sense a upozorňovali na „uletenosť“ Bruselu od reálnej Európy. A aj keď to robili tým preexponovaným a občas nezrozumiteľným a smiešnym britským prízvukom, vždy sa mi s nimi dobre robilo, cítil som sa s nimi viac na jednej lodi, ako s pseudoliberálnymi eurohujermi, a boli mi sympatickí. Obdivujem britskú politiku pre jej praktickosť a priamočiarosť. No a nezabúdajme na britský humor, ktorý milujem.

V zahraničnej politike sa Britom vždy darilo sedieť pri tom dôležitom stole, aj keď už dávno nemali palebnú silu, územia ani ekonomickú moc. Dostávali sa tam aj vďaka projekcii vlastnej kultúrnej nadradenosti a vďaka tomu, že „Britain is special“. Svoju výnimočnú pozíciu však vedeli vždy obhájiť a boxovali vo vyššej váhovej kategórii, aká by im prislúchala. V európskom diškurze boli pre mňa hlasom rozumu a reality, ktorý tvrdo konfrontoval bruselské rozprávky a vzdušné zámky. Ten hlas ale bude po dnešku čoraz slabší. Je mi smutno, lebo mám pocit, že sme prišli o názorového spojenca.
Úplne rozumiem výhradám Británie voči EÚ, ktoré naformuloval v liste Cameron Tuskovi. Zdieľam ich aj ja aj moji kolegovia z SaS. Úplne rozumiem tomu, že karikatúry ako Van Rompuy alebo Verhofstadt sa stali v UK symbolom euroimpotencie a plytvania peňazí nás všetkých. Úplne rozumiem tomu, že Britom sa ježia chlpy, keď nejaký „eurosympaťák“ Elmar Brok (toho si vyhľadajte, fakt stojí za to), ktorého zvolilo pár desiatok tisíc Nemcov, má väčšiu moc, ako bežný minister zahraničných vecí bežnej európskej krajiny.
Úprimne držím Británii palce na jej vlastnej ceste. Chcem veriť tomu, že dnes sa nestala žiadna tragédia. No myslím si, že spolu by to Británii a Európe svedčalo viac, ako od seba. Boris Johnson, ktorého som mal ešte donedávna veľmi rád, si vybral ihrisko, na ktorom môže prehrať Európa, prehrať Spojené kráľovstvo a usmievať sa bude iba cynický technológ moci Putin. Čakal som od neho štátnický rozmer hoden Churchilla, no dočkal som sa len typického pragmatizmu politika voleného na štvorročné obdobie.

Teraz najčítanejšie