Halloween a zblúdilé dušičky

Opičíš sa po Amerike? A babke si už zapálil sviečku na hrobe?

Tieto a podobné výroky sa šíria internetom. Poviem vám úprimne, je mi z toho skôr smiešne. Môžeme skĺznuť do moralizovania, môžeme sa chytať nostalgie, že to tu predtým nebolo a chodilo sa klasicky na hroby so sviečkou.

Ja sa z Halloweenu teším. Som skôr veselá povaha, nechám sa zlákať každou zábavou či výstrelkom. Možno sa zdá, že tieto dva paralelne sa tiahnúce sviatky, ktoré sa vo svojej podstate bijú vnímaním tej istej udalosti a rozdeľujú ľudstvo na dve skupiny sú absolútne nezlučiteľné. Americký štýl v súboji s Európskym vnímaním, aj keď vo svojej podstate ide o pohanský zvyk, ktorý sme si stáročiami osvojili.

Život každému čo-to naloží. Ja nie som výnimkou. Veľmi skoro nás opustila mama. Umrela nám doslova za pár dní. V náručí. Naučila som sa o tom hovoriť, mám svoje skrátené verzie pre tieto srdcervúce témy. Preto mi, prosím, odpustite len stručné konštatovanie, že už nie je medzi nami. Bol to najväčší šok, najväčšia strata v živote, ktorú pochopí len niekto, kto rovnako čelil takejto tragédii, ktorá je o to bolestivejšia, o čo silnejší vzťah sme spolu mali. Mama, sestra, najlepšia kamarátka, modla najvyššie stojaca na piedestáli osobností môjho života. Tí, čo ju mali možnosť spoznať mi určite dajú za pravdu. Žiarila. Zhasla však vo veku 54 rokov čo je bolestivo skoro.

Dovtedy som nechápala to klišé, že ľudia zostávajú v našich spomienkach, že vlastne nikdy neodišli kým sú tu v našich mysliach s nami. Horia ako malý plamienok sviečky, symbolu Dušičiek. A Halloweenu.

Stalo sa pred tým aj potom množstvo tragédií. Človek prichádza o ľudí… Ďalšie klišé však vraví, že s každou stratou prichádza nový život.

Tak aj k nám prišlo to šťastie, a rovno dvakrát. Máme dve princezničky. Nespoznajú už svoju babičku, ale stále je na mne, aby som v nich zapálila ten malý plamienok, ktorý z mojich spomienok a rozprávaní preskočí aj na ne. Spomíname. Rozprávame sa aké to bolo a aké by to bolo keby… Deti na to majú svoj pohľad a názor. Úžasne ľahký a citlivý. Tiež sú to však deti, ktoré sa rady jašia, strašia, vyrezávajú tekvice, ktoré strašidelne v noci svietia a desia susedov.

Tak sme tento rok, ako každý iný, zapálili sviečku na hrobe, zaspomínali si na tých, ktorí tu už nie sú, a predsa sú v našich srdciach. A vyrezali sme tekvicu, zapálili v nej ďalšiu sviečku a tešili sme sa zo strašidelnosti tohto amerického divočenia. Zmachlili sme sa a obliekli do monsterských kostýmov…

Každý rok ma v tomto období chytí depka. Utekám pred ňou, snažím sa jej skryť. Nakoniec som však ja tá, čo sa skrýva. So svojimi slzami.

Keď vás však v takej chvíli objaví vaše dieťa v divokom kostýme a vrhne sa na vás, utrie slzy a vtiahne vás do tej krásnej detskej surreality, znáša sa to oveľa lepšie. Ku koncu dňa sa smejem. Na duši mám ľahšie. Plamienky stále horia a verím, že tie pomyselné plamienky spomienok a schopnosti zaspomínať si pomalinky preskakujú aj na moje detičky…

Dušičky nemusia byť v súboji s Halloweenom. U nás to tak funguje a je to fajn.

Preto mám pocit, že na nás záleží, ako tieto dva nespojitelné svety zlúčiť v náš prospech a nesťažovať sa. Pretože každý z nás si vlečie ten svoj vlastný balvan.

Môj plamienok v srdci je predsa len iba môj…Iba ja ho môžem dokonale precítiť a aj forma, akou to robím je len moja vlastná voľba.