BLOG
Jozef Kuric
Jozef Kuric
4 226

Stretnú sa Brit, Nemec a Nór, a každý chce napísať najnapínavejšiu detektívku

Dnešní autori thrillerov a detektívok musia čoraz častejšie konkurovať filmovej a televíznej tvorbe. Do knižných žánroviek sa tak dostáva dynamickejší filmový spôsob prerozprávania deja, nasýtenejšie akcie a aj preexponované zločiny a násilie.

Samozrejme, že k žiadnemu takémuto stretnutiu v skutočnosti nikdy neprišlo. Každý z troch autorov si sedel doma na svojom piesočku a možno o sebe navzájom ani nikdy nepočuli. To mi len v hlave skrsol nápad, ako prostredníctvom vety viažucej sa k anekdotám predstaviť tri romány, ktoré súperia o poličku s názvom "detektívny thriller".

V každej jednej ide inak o veľmi komplikovaný a vypointovaný príbeh, respektíve o snahu autorov taký dej vytvoriť. Osobne som zástanca určitej striedmosti v oblasti tvorby sujetov, pretože niekedy je prosto menej viac. No keďže dnešní autori thrillerov a detektívok musia čoraz častejšie konkurovať filmovej a televíznej tvorbe, do knižných žánroviek sa dostáva dynamickejší filmový spôsob prerozprávania deja, nasýtenejšie akcie a aj preexponované zločiny a násilie.

Stalo sa tak podľa mňa aj v prípade aktuálneho svetového bestselleru s názvom Handrová bábika. Autor Daniel Cole dokonca túto knihu písal už s vedomím, že tvorí scenár pre televíznu spoločnosť, ktorá si od neho vopred odkúpila aj ďalšie dva, ešte nenapísané diely románu.

Hlavným hrdinom je detektív William Oliver Layton – Fawkes, ktorému prischla prezývka WOLF. Je to typ nonkonformného policajta so svojskými vyšetrovateľskými postupmi, v istých momentoch skôr antihrdina, ktorý má určite potenciál zaujať aj potenciálneho televízneho diváka.

Čo sa týka samotného prípadu, ten je samozrejme za hranicou akejkoľvek uveriteľnosti. Kriminalistom sa naskytne desivý surrealistický výjav, mŕtvola zložená zo šiestich rôznych ľudských tiel. Ak by sa detektívny príbeh odvíjal iba od nájdených ostatkov, bolo by to úplne postačujúce, pretože „materiálu“ bolo predsa len dosť.

Noha černocha pripevnená k bielemu torzu a k tomu druhá biela končatina. Ďalej veľká mužská ruka na jednej strane a opálená ženská na druhej, a k tomu všetkému mužská hlava, ktorej strapaté vlasy, čierne ako uhoľ splývali nad bledým, pehavým, štíhlym ženským torzom.

Autor sa však s týmto konceptom neuspokojil a na čiernu listinu uviedol ešte ďalších šesť potenciálnych obetí, pričom vrah plní aj toto zadanie a zoznam sa priebežne kráti. Týmto prílepkom však vznikol v inak celkom dobre sa rozbiehajúcom thrilleri mierny zmätok, pod čo sa s určitosťou podpísala snaha autora o čo najšokujúcejšiu zápletku.

S podobným bohatým reťazcom zvratov pracuje aj nemecký autor Sebastian Fitzek. Jeho kniha Balík je psychothrillerom, ktorý sa číta s ľahkosťou, ale samotné dejové zvraty majú opäť až priveľkú snahu vybudzovať frenetický údiv.

Niežeby samotný dej nedržal pokope, nadbytočne však pôsobí častý efekt náhody, prostredníctvom ktorého autor posúva rozuzlenia príbehu. Na samotnej náhode je založený aj hlavný motív tejto psychologickej detektívky, keď jedného dňa poštár poprosí hlavnú ženskú postavu, aby prevzala balíček pre suseda, o ktorom ona nikdy nepočula, hoci všetkých nablízku pozná.

Tou ústrednou postavou je psychiatrička Emma, ktorá sa stala obeťou psychopatického vraha s menom „Holič“. Ten svojim obetiam oholí hlavu a potom ich znásilní a zabije. Emma je však z nejakého dôvodu ušetrená. Po tejto bolestnej skúsenosti zápasí so svojimi vlastnými strachmi, dobrovoľne uväznená vo svojom dome, a to až do dňa, kým ju poštár nepožiada o pomoc.

Roztočí sa tak kolotoč dejových zvratov, čoho príčinou je samozrejme snaha prepísať hranice už napísaného, keďže v žánrovej literatúre je každá unikátnosť indícií a pointy konkurenčnou výhodou každého novšieho bestselleru. Pred množstvom indícií a následných zvratov nešetrí čitateľa ani Fitzek, pričom pravidelne zavádza na falošnú stopu a rozuzlenie je nastavené na absolútne vyrazenie dychu. Priznávam, stane sa.

Trochu z iného súdka je nórska detektívka Uspávanka. Jej autor Jørgen Brekke v nej nadviazal na svoj debutový úspech s názvom V ľudskej koži. Na scénu opäť prichádza hlavný inšpektor trondheimskej polície Odd Singsaker, ktorý sa zotavuje po operácii mozgu, čo ho pri vyšetrovaní z času na čas mierne limituje, keďže občas stráca sústredenosť.

Vážna neurochirurgická operácia ho však napriek tomu neobrala o schopnosť analyticky myslieť. Táto jeho kompetencia je v jeho druhom knižnom prípade overovaná pri vyšetrovaní bizarnej vraždy mladej speváčky. Vrah jej totižto z hrdla vyrezal hlasivky a súčasne na jej telo položil hraciu skrinku, ktorá reprodukovala skladbu starej uspávanky.

Táto uspávanka z 18. storočia je však stopou aj v prípade ďalšieho zmiznutia mladej tínedžerky s pekným hla­som. Súčasnosť sa tak prelína s minulosťou a autor ponúka akoby dva príbehy, dva zločiny, dvoch detektívov, a to v jednom románe. V historickej paralele z roku 1767 totižto trondheimský policajný veliteľ Nils Bayer vyšetruje vraždu záhadného skladateľa a potulného hudobníka Jona Blunda – autora ústrednej uspávanky.

Jørgen Brekke veľmi vkusne prelína tieto dve časove roviny, pričom pomedzi tento preklad sa postupne veľmi prirodzene odvíjajú aj obidve pointy paralelných dejov. Uspávanka má znaky klasickej detektívky a zároveň jej nechýbajú ani typické atribúty žánru "severské krimi".

Stretnú sa Brit, Nemec a Nór, a všetci traja sú presvedčení, že napísali najnapínavejšiu detektívku. Vtip je v tom, že každý z nich môže mať pravdu.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|