Hannah Arendt sa nezmýlila.
Kniha: Eichmann v Jeruzaleme (Správa o banalite zla), obrázok je z Botticelliho Inferna.
Frfleme, nadávame, zúrime, až si napokon tiež niektorí tak zvykneme, že nás už vôbec nerozruší, keď niekto zdôrazní: Ale kritika nie je kritické myslenie. Arendtová v diele z Jeruzalema, a predsa mimo neho, „banalitu zla“ (pojem sa zaužíval, chcela ho neskôr odstrániť) rozpracováva náročným, hoci čitateľným spôsobom, inak, ako je hordami recenzií táto kniha stigmatizovaná.
Statočne sa držala šance spracovať proces s človekom, ktorý niesol za svoje skutky písomnú zodpovednosť. Profesorka, ktorá stratila životnou príležitosťou viac, ako získala, pretože stratila aj priateľov zo svojho myšlienkového sveta, rozlišovala precízne, pozorne, odsúvajúc vlastnú skúsenosť. Poctivo rozlišovala. Aj písomne, s kvalitnou deskripciou a nediplomovanou psychológiou trvala na svojom, že súdny proces s obžalovaným s konkrétnym menom, biografiou, skladbou pohľadov k nemu a štruktúrou osobnosti by sa nemal, už kvôli potenciálom ďalšieho človeka, budúcich precedensov a politických kreativít, stať predmetom zneužitia.
Aj po rokoch vidieť, ako kvalita prístupu a príklad nehrdzavie, aký je pojem čas vágny, a že sa môžeme stať obeťou reflexívnej tradície skratiek a výhybiek ako spôsobu rozmýšľania až neobhájiteľnosti vypínania zdravého rozumu vlastne všetci… Rozhodne je občas aj na slobodnej vôli človeka, aby sme sa tak rýchlo neblížili k zlomu – k zvyku, ktorý vedecky fascinoval nielen ju.