Blog
nedeľa

Hannah Arendt, žena, ktorá predpovedala stav doby

Hannah Arendt, nemecká politická teoretička počas svojho pôsobenia napísala viacero významných publikácií. Eichmann v Jeruzaleme, Správa o banalite zla je knihou, ktorá jej priniesla pozornosti najviac. Tento záujem však bol veľmi negatívny a viedol k nenávisti a neoprávneným obvineniam. Kniha Eichmann v Jeruzaleme, Správa o banalite zla vychádza 52 rokov od jej vydania prvýkrát v slovenskom preklade.

Hannah Arendt je veľmi zaujímavou osobnosťou. Nehodnotí sa ako filozofka, aj keď niektoré jej úvahy nadobúdajú takýto charakter. Fokusujú sa najmä na porozumenie totalitarizmu a zlu páchanému počas druhej svetovej vojny, no siahajú ďaleko za tento rámec. Neakceptuje kritiku, ktorá vyviera z nepochopenia jej publikácií. Naopak, kritiku, ktorá sa vzťahuje na spôsob jej písania akceptuje, „je totiž jej úlohou niesť ju“.

Kritika je explicitne prítomná aj v knihe Eichmann v Jeruzaleme, Správa o banalite zla. Arendt sa v publikácii venuje súdnemu procesu s Adolfom Eichmannom, jednému z hlavných veliteľov jednotiek SS. Arendt poukazuje na vážne nedostatky tohto procesu, odohrávajúceho sa v Izraeli. Medzi ne podľa jej slov patrí najmä fakt, že tento proces mal súdiť medzinárodný trestný tribunál. Zaujatí sudcovia totiž Eichmanna videli ako monštrum či bezduchého sadistu a procesom sa snažili všemožne svoje presvedčenie dokázať. Skutočnosť však bola iná. Arendt toto svoje tvrdenie dokladá mnohými dôkazmi, pričom Eichmanna opisuje ako obyčajného „šaša“.

Adolf Eichmann sa už v detstve javil ako nenadaný a hlúpy chlapec. Bol pokrvne spätý so Židmi a keď sa dozvedel, že proti židovskému obyvateľstvu sa obracia priazeň osudu, zostal pasívny. Táto pasivita a prázdnota napĺňala celý jeho život. Aj preto sa rozhodol vstúpiť do komunity ľudí. Rozhodoval sa medzi kultúrnou skupinou intelektuálov a jednotkami SS a bez toho, aby o skupinách mal akékoľvek informácie vstúpil do SS. Spočiatku sa mu tieto jednotky nepozdávali, no fascinoval ho idealizmus ostatných členov. Napriek tomu sa v začiatkoch kariéry Eichmann snažil chudobným Židom pomáhať. Postupom času ale kariérne postúpil a nastal životný zlom, o ktorom Arendt referuje ako o „zmene osobnosti“. Eichmann počas svojho života preukazoval viaceré známky nízkej inteligencie a môžeme polemizovať, či aj tento faktor k zmene prispel. Trpel ľahkou afáziou (1), jeho vyjadrovanie bolo veľmi chudobné a plné prázdneho klišé. Nedokázal myslieť z pozície iného človeka. Jeho pamäť bola výrazne slabá a nekonzistentná. Eichmann si častokrát protirečil a popieral fakty, ktoré uviedol v minulosti. Zároveň je však potrebné dodať, že psychiatri, ktorí Eichmanna vyšetrovali sa zhodli na jeho „normálnosti“.

Vysídlenie Židov sa stávalo čoraz reálnejším a Eichmann sa situáciu rozhodol riešiť vysťahovaním obyvateľstva na Madagaskar. Tento nápad však bol nerealizovateľný. Eichmann bol dlhý čas razantne proti krvavému riešeniu, no nakoniec ho presvedčilo vysoké postavenie jeho podporovateľov. Arendt jeho konanie opisuje slovami „[Eichmannovo] telo sa odpojilo od duše a konalo bez rozmýšľania.“ Arendt totiž zastávala názor, človek sa stáva človekom so schopnosťou premýšľať. Túto danosť  Eichmann nedokázal v sebe prijať, čo vysvetľuje aj horeuvedené poruchy pamäti, nedostatok empatie a neschopnosť formulovania viet. Ako poznamenal už Descartes (ktorého úvahami sa Arendt očividne inšpirovala), myseľ (alebo dušu) človeka tvoria zmysly, pamäť a chápavosť, pričom Eichmannova myseľ bola očividne "odrezaná" od zvyšku tela. Z toho vyplýva jeho neschopnosť myslieť. Takýto človek (ak sa takáto bytosť ešte dá nazvať človekom) je len apatickou bábkou v rukách vládcu, ktorá len poslušne plní akékoľvek zákony. Arendt píše: „Tak ako zákon v civilizovaných krajinách predpokladá, že hlas svedomia každému hovorí “Nezabiješ“, aj keď prirodzenou ľudskou túžbou a sklonom je niekedy zabiť, podľa zákona Hitlerovej zeme hlas svedomia každému hovoril: „Zabiješ“...“ Hitler vytvoril opozitné morálne zákony a ľudia ich poslušne nasledovali. Eichmann bol pre führera schopný urobiť čokoľvek, dokonca zabiť vlastnú rodinu.

Táto predstava je, samozrejme, oveľa nepríjemnejšia ako predstava krvilačného monštra. Z výkladu Arendt sa totiž dajú vyvodiť viaceré implikácie. Jednou z nich je, že Eichmannom sa za určitých podmienok mohol stať každý človek. Arendt píše: „Problém s Eichmannom bol práve ten, že sa podobal toľkým ľuďom, ktorí neboli ani zvrátení, ani sadisti, že boli a stále sú strašne, ba až desivo normálni. Z pohľadu našich právnych inštitúcií a našich morálnych štandardov bola táto normálnosť oveľa desivejšia než všetky zverstvá dohromady, pretože to znamenalo – ako zaznievalo znovu a znovu vo výpovediach obžalovaných a ich obhajcov v Norimbergu-, že tento nový typ zločinca, ktorý je faktickým hostis generis humani (2), pácha svoje zločiny za okolností, ktoré mu znemožňujú pochopiť alebo cítiť, že činí zlo.“

No iný a drsnejší pohľad na neľudské konanie Eichmanna nebol jediným a hlavným dôvodom rozsiahlej kritiky danej publikácie. Arendt sa totiž v knihe snaží veľmi objektívne nazerať na holokaust a tento proces opisuje bez akéhokoľvek sentimentu. A aj dvadsať rokov po najväčšom morálnom úpadku histórie, je veľmi krátka doba na kritiku istej skupiny Židov. Arendt totiž tvrdí, že existovali istí židovskí predstavitelia, ktorí s nacistami spolupracovali. V knihe píše: „Celou pravdou však bolo, že existovali židovské komunitné organizácie, židovská strana aj židovské sociálne organizácie na miestnej i medzinárodnej úrovni. Tam, kde Židia žili, tam pôsobili uznávaní židovskí predstavitelia a títo predstavitelia takým či onakým spôsobom z takého či onakého dôvodu s nacistami spolupracovali. Celou pravdou bolo, že ak by židovský národ naozaj nebol organizovaný a nemal by svojich predákov, panoval by chaos a došlo by ešte k väčšiemu utrpeniu, no celkový počet obetí by bol sotva od štyroch a pol milióna do šiestich miliónov ľudí.“

Práve táto pasáž sa stala pre mnohých čitateľov šokujúca a necitlivá. Práve pre tieto zistenia sa na Arendt pustila spŕška kritiky. Jej malá časť bola pravdivá a Arendt si ju, ako čestný človek, priznala. V diele totiž použila mnoho sarkazmu a isté časti preto zostali čitateľmi mierne nepochopené. Za svoju najväčšiu chybu však uviedla samotný názov knihy. Mnoho kritiky na jej adresu sa však vymykalo akejkoľvek logike. Okolie ju označilo za ženu, ktorá kritizovala Židov a očisťovala Eichmanna čo, ako aj sama napísala, nebolo ani zďaleka jej cieľom. Kvôli publikácií stratila množstvo priateľstiev a svoje vyjadrenia musela viackrát opakovať a vysvetľovať.

V skutočnosti sa však Arendt snažila len o zobrazenie reality. Je síce pravda, že mnohokrát bola podfarbená sarkazmom, no inak by sa zrejme kniha o Eichmannovi, človeku, ktorý v Arendt vyvolával smiech, uchopiť nedala. Postupom času sa ohnivá nenávisť voči Arendt mení. Táto múdra žena raz výstižne povedala: „Najsmutnejšou formou slávy je sláva posmrtná.“ Arendt sa jej zrejme začína dostávať. 41 rokov po jej smrti.

Knihu Eichmann v Jeruzaleme, Správa o banalite zla je preto potrebné čítať kriticky. Arendt v nej totiž niekoľkokrát vysvetľuje svoje úsilie. Publikácia je obohatená aj o jej postscriptum, ktoré vzniklo na základe častého nepochopenia jej knihy. Kniha tým síce nadobúda repetitívny charakter, no ten je zrejme, vzhľadom na citlivosť témy, potrebný. Otázkou zostáva, ako na ňu v tejto dobe zareaguje slovenský čitateľ. Bezpochyby je to ale kritický čas, v ktorom je publikácia viac ako žiadaná. Arendt to dobre vedela už pred päťdesiatimi dvoma rokmi. V závere napísala: „...hlavný cieľ procesu – obžalovať, obhajovať, odsúdiť a potrestať Eichmanna – sa dosiahol, nebyť pomerne znepokojujúcej možnosti, ktorú sotva možno vylúčiť, že v budúcnosti môže dôjsť k spáchaniu podobných zločinov. Dôvody k tejto zlovestnej obave sú obecné i konkrétne. Je v samej povahe vecí ľudských, že každý čin, ktorý sa raz objaví a je zaznamenaný v histórii ľudstva, zostáva potenciálne s ním aj dávno po tom, ako sa jeho aktuálnosť stala vecou minulosti. Žiadny trest nebol natoľko odstrašujúci, aby zabránil páchaniu zločinov. Naopak, ak sa nejaký špecifický zločin objaví po prvý raz, bez ohľadu na trest je jeho opakovanie pravdepodobnejšie, než pravdepodobnosť toho, že by sa raz vôbec objavil. A konkrétne dôvody, ktoré hovoria o možnosti zopakovania nacistických zločinov, sú ešte zrejmejšie.“

Nech sú nám slová Hannah Arendt varovným signálom do budúcna.

Pozn. Descartes sa venoval vo svojom uvažovaní vo veľkej časti pochopeniu Boha. Za fundamentálnu časť mysle považoval aj predstavivosť, ktorá je pri viere potrebná. Môžme len uvažovať, či práve toto je dôvod, prečo Eichmann razantne odmietal existenciu Boha.

Ako som už spomenula vyššie, jednou zo zo základných vlastností človeka je myslenie, ktoré je ruka v ruke späté s pochybnosťami. No Eichmann o svojom konaní pochybovať nedokázal, keďže mu chýbala schopnosť myslieť.

1. Afázia je porucha komunikácie, ktorá je zapríčinená poškodením istých častí mozgu, pričom jedincovi môže spôsobovať ťažkosti aj v procese rozprávania, počúvania a písania. Jej najčastejšou príčinou je mozgová príhoda.

2. z lat. nepriateľ ľudského rodu

Foto: Martinus.sk

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

Blogy

|

Už viac ako 91056 z vás dostáva správy e-mailom