Happening ako cesta a divadlo študentov aplikovanej etiky: Ďalekohľad
Prvý happening som zinscenovala kedysi dávno, na detskom letnom ekotábore v južných Čechách, inšpirovaná vodáckou tradíciou. Potom to už šlo akosi samo. Keď som organizovala Dni Zeme ešte na strednej škole na Alejovej ulici v Košiciach, alebo Robinsonov (adopčnú výstavu opustených a týraných zvierat) pre košický útulok, cítila som sa ako ryba vo vode. Dnes je tu divadlo študentov aplikovanej etiky ĎALEKOHĽAD, ktorí vo svojom voľnom čase veľmi tvorivo dokážu a chcú prerozprávať témy, ktoré sa nás dotýkajú, ktoré sú neuralgickými bodmi spoločnosti. Príbehy, ktoré súvisia aj s tým, že človek je nielen bytosť biologická, psychologická a sociálna, ale zároveň ekologická, alebo s tým, že odkrývajú zákutia a zákulisia morálnych problémov, etických praxí.
Mám dobrodružnú dušu a verte, že prívlastok dobrodružná nepoužívam pejoratívne a slovo duša ľahkovážne. Ale kdesi v mojom vnútri je divočina. Je totožná s mojou láskou k divokej, nepretvorenej prírode, bez priveľkých zásahov.
Učím ekologickú a environmentálnu výchovu, filozofiu medicíny, vo voľnom čase sa angažujem pre dobrovoľníctvo a v etike zvierat, veľa čítam o klimatických zmenách, udržateľnosti a sociálnej spravodlivosti, pestujem chilly a zakladám súkromný azyl pre týrané zvieratá. Asi mi nikdy nenapadlo, že sa v mojom živote objaví happening ako cesta. Skôr som sa nazdávala, že budem dobrou učiteľkou, že budem šíriť posolstvo humanitných vied, so silným prepojením na prax. Ale v každodennej učiteľskej práci som si uvedomila, že spojiť vedenie a umenie, znamená nielen zážitok s emočným feelingom, či premenlivý (nielen) informačne nasýtený a bohatý materiál, ale zároveň vyvolanie úžasu z nových interpretácií, pocity šoku, či fascináciu. Žasneme nad dobrom a krásou, ale občas sme zaskočení neviditeľnými súvislosťami vecí, javov, udalostí, či ľudskými vzťahmi.
A tak svoj voľný čas trávim s angažovanými študentmi, ktorí sú výnimoční v tom, že chcú ukazovať alebo naznačiť smer, odhaľovať zákutia nemorálneho konania, alebo nesprávneho, či informovať neinformovaných. Ktorí prinášajú nevšedné príbehy zo skutočného sveta. Verte, tých angažovaných študentov nie je veľa, ba dovolím si povedať, že dnes ich je žalostne málo. Ale práve tí, ktorí sa pridali, ich aktivity by mohli byť účinným nástrojom pri kultivovaní morálnych postojov. Nie som trúfalá, ani bez pokory, verte mi, ani si nenamýšľam, že práve my môžeme zmeniť svet. Ale dívam sa okolo seba a cítim potrebu starať sa o ten zvláštny autizmus súčasného konzumného človeka, aspoň toho, ktorý je v mojom okolí a znovu a znovu obnovovať atrofované spojenia medzi človekom a prírodou, človekom a človekom.
Prvý happening som zinscenovala kedysi dávno, na detskom letnom ekotábore v južných Čechách, inšpirovaná vodáckou tradíciou. Tábor som v tom čase pomenovala Výprava po stopách päťlistej ruže, bola to v našich ekologických hrách prvá slovenská expedícia do Južných Zemí českého teritória. Potom to už šlo akosi samo. Keď som organizovala Dni Zeme ešte na strednej škole na Alejovej ulici v Košiciach, alebo Robinsonov (adopčnú výstavu bezdomovčekov v kožúškoch) pre košický útulok, cítila som sa ako ryba vo vode. Keďže ide o akčné dialogické divadlo, je to vec otvorená, veľmi kreatívna, skutočne ma teší jeho hravosť, invencia, kreativita, dramatizácia. Ale zároveň ním vysielame vysielame do verejného priestoru nejaké podstatné posolstvo a to je dôležité.
A tak je tu divadlo študentov aplikovanej etiky ĎALEKOHĽAD, ktorí vo svojom voľnom čase veľmi tvorivo dokážu a chcú prerozprávať témy, ktoré sa nás dotýkajú, ktorú sú boľavými, alebo odkrývajú zákutia problémov, praxí.
Prečo takto? A prečo nie? A tak sa nápad, ktorý tlel v mojej dobrodružnej duši už nejaké to desaťročie pretavil do skutočného divadla. Neprofesionálne autorské divadlo, alebo inak aj zdieľané divadlo študentov aplikovanej etiky je divadlom, v ktorom účinkujú neprofesionáli – mladí herci, študenti aplikovanej hrajú vlastné autorské hry (zatiaľ tie moje scenáre, spoločne dotvárané). Prostredníctvom malých javiskových foriem, satiry, príbehov „dobrého života“ sa pokúšajú odhaľovať a odkrývať neuralgické body súčasného sveta.
Dnes som dokončila scenár pre malú javiskovú formu. Pomenovala som ho Cesty bez hraníc. Bude o stretnutí troch mladých Sloveniek – zdravotných sestier, stretávajúcich sa v hale jedného európskeho letiska. Vracajúc sa domov z pracovnej cesty zdravotníckej misie v Južnom Sudáne a čakajúc na lietadlo v letiskovej hale, rozprávajú svoj príbeh… príbeh o strachu, aj odhodlaní, o vnútornom konflikte, príbeh o malej sudánke Jamam, ktorá sa predčasne narodila v tábore, o krátkej bolestivej láske, empatii, o súcite, o starostlivosti o druhého človeka.
Otvorená dramaturgia, fragmentárny a dekonštruovaný dej cez sociodrámu a ekodrámu vstupuje pred publikum a oslovuje ho ako malá javisková forma. Je divadelným tvarom, v ktorom práve spomínaná „dráma“ cez príbeh kladie otázky, upozorňuje a mohla by rozvíjať sociálne a morálne kompetencie mladých ľudí. Pomoc tretiemu svetu je neuralgickým bodom našich postojov, či chceme, alebo nie. Dekonštruovaný dej znamená, že nám inscenovaný príbeh neponúka len samotný príbeh, ale zároveň kladie otázky, čo sa skrýva v jeho podtexte? Aké sú jeho skryté významy, nevypovedané tvrdenia. Každý príbeh, každý problém, každá udalosť môže byť vyrozprávaná alebo podaná z určitého uhla pohľadu. Dekonštrukciou mediálneho obsahu môžeme odhaliť hodnotový systém alebo predsudky jeho tvorcov a demaskovať jeho morálne posolstvo.
Čo je na tom našom jedinečné? K interpretácii ponúka len možnosť. Neimplikuje divákovi jedinú a absolútnu hodnotu, jedinú perspektívu, jeden uhol pohľadu. Chcete ho vidieť? Príďte do Košíc. Študenti aplikovanej etiky vyrozprávajú netradičný príbeh malého kúska dobra z tretieho sveta. Vstúpte, u nás je otvorené.
