Harabin vracia úder

Úvod do problematiky – pojednanie o názvoch literárnych diel a ukľudnenie na záver

Dobrodružný Simplicius Simplicissimus od Hansa Jakoba Christoffera von Grimmelshausena, publikujúceho pod pseudonymom German Schleifheim von Sulsfort (nie že by to na veci niečo menilo), bol pre mňa medzi názvami vždy prvá liga. A to ešte nebol plný názov tohto bravúrneho pitoreskného dielka. Ja viem, vôbec sa to tu nehodí, ale keď už som to načal, názov románu v celej svojej plnosti znel: „Dobrodružný Siplicius Simplicissimus, to jest podrobný životopis podivného vaganta menom Melchior Sternfels von Fuchshaim, totiž ako, kde, kedy a akým spôsobom prišiel na svet, čo v ňom pozoruhodného a pamätihodného videl, poznal, skúsil a zažil, ako aj to, prečo ho zase dobrovoľne opustil“. Baroko malo rado okázalosť a nafučané rukávy. Niekedy mám pocit, že zažívame renesanciu baroka, čo je, uznávam, možno trošku zvláštna kombinácia. Ale neprišli sme na svet práve preto, aby sme sa  čudovali? Naša justícia, alebo aspoň jej časť, to už, zdá sa pochopila. Nie, baroko to ešte nie je. Ale aspoň niečo. Našla záľubu v trepotajúcich sa rukávoch na rámoch spustených okien áut, o ktoré si svoje nečakane slobodou obťažkané ruky opierajú kedysi právoplatne odsúdení na ceste z výkonu trestu zase domov. On the road again. Milujem slobodu tejto pesničky. Keď ju počujem, mám pocit, že všetko je možné.

Ale ako to už býva, Pán Boh mieni, slovenská justícia mení. S názvom tohto príspevku to je nakoniec celkom inak. Ponoreného do úvah ma vyrušil kolega, ktorý vstávajúc od stola povedal: „Kašlu na to, jdu si na uklidnění pustit Hvězdné války.“

Vstup do problematiky – Hviezdne vojny slovenskej politiky a justície, alebo „Ať tě provádí síla“

„Už se poprali?“, pýta sa starenka v známom českom filme. Ostala sklamaná. Ešte nie. „Hele, už se perou!“, môžeme si teraz pri pohľade na najnovšie akčné scény slovenských politických a justičných hviezd hovoriť my. Alebo ďalší výstižný citát: „Koukej, jak ho žere!“ Ale máme dôvod na radosť? Asi ťažko. Statočnosť protagonistov filmovej ságy Hviezdne vojny za tým nehľadajme. To len Harabin vracia úder.

Kto by náhodou túto filmovú ságu nepoznal, Wikipédia o nej píše: „Celé dielo predstavuje konflikt medzi rádmi Jedi a Sith, ktorých prívrženci majú schopnosť ovládať vesmírnu Silu. Celá hexalógia popisuje životný príbeh Anakina Skywalkera (Darth Vadera), ktorý sa z rytiera Jedi stane učeníkom Temnej strany Sily. Vedľa neho stojí snaženie Darth Sidiusa, arcizloducha, ktorý chce ovádnuť galaxiu. Okrem hlavnej línie má dej mnoho zápletiek, chvíľ napätia, humoru, medziľudských vzťahov, veľkolepých bitiek a ďalších ingrediencií space opery. Špecialitou ságy sú súboje so svetelnými mečmi, ktoré George Lucas vymyslel.“

No nie je to úžasný príbeh? A nie je nanajvýš aktuálny? A namôjveru, je v tom aj niečo slovenského! Veď nelomcuje Slovenskom okrem tepla aj to, čo sa už predtým zrodilo v hlave Georga Lucasa?

Ako to vyzerá vo vojnách našich politických a justičných „hviezd“? Z oboch strán sa zdá, že ide o veľké veci. Akoby zúčastnení naozaj stáli na odlišných stranách. Ministri sa tvária pobúrene. Majú zvraštené obočia. Padajú silné slová. Rozhodné gestá. Napätie ako pred osudovou bitkou. Do toho nonšalantný výraz predsedu trestného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Stačí letmý pohľad a je nám jasné, že ten používa iné zbrane ako jeho najnovší úhlavný nepriateľ. To preto, že tento pán, je akoby z iného sveta. Vtiahnutý do deja Darth Vaderom rokov deväťdesiatych prešiel neúprosným castingom hlavného režiséra začiatku novému milénia. Nesmieme zabúdať na to, že to bol práve on, menovec poslanca talianskeho parlamenetu Roberta Fica, kto tomuto špecifickému sudcovi dal požehnanie slovami: „Ať tě provádí síla“. Potom náš hlavný hrdina roky dobre hral svoju úlohu (dovolil by som si zvlášť vyzdvihnúť krásne romantické pasáže), o čom svedčí aj nepotvrdená skutočnosť, že ho vraj fanúšikovia istý čas poznávali v telefóne po hlase. Ale to sa mi nechce veriť.

A potom, ako v každej lepšej dráme, zrazu nastal zvrat. Bod zlomu. Už nič nemalo byť tak, ako predtým. Čo však, keď si hlavná hviezda justície až príliš privykla na svoje postavenie a nechcela sa zachovať rozumne, ako pravý rytier? Bolo ho treba hodiť cez palubu (akokoľvek to môže v žánri sci-fi vyznieť divne). Ale ustúpiť už nešlo. A tak sa dnes postupne a potupne deň po dni dívame do „chřtánu“ „temnej strany Sily“, ktorá sa rozhodla, že ten úder vráti.

Jadro problematiky – Zákonnosť, alebo „Já můžu pít i z láhve, když bude potřeba“

Čo nemožno pánu Harabinovi uprieť je vytrvalosť a cieľavedomosť. Tiež istý druh odvahy. Neplatia na neho inak zaužívané konvencie verejného pôsobenia a mediálnej prezentácie. Ide si svojou cestou. Keď sa raz zahryzne, nepustí.

Jeho bývalých kámošov z neho teraz určite bolí hlava. Spôsobom sebe vlastným a nenapodobiteľným vyslovuje slovo, ktoré má tak rád a ktoré tak krásne zapadá do každého príbehu. Zákonnosť. Rozhodol ako rozhodol. Pretože bola porušená zákonnosť. Musel. Inak sa nedalo.

Zákonnosť. Navyše vyslovená s takou chuťou, akou svojho času podobne argumentoval „majster Joda“ z prezidentského paláca. Magické slovíčko, pod ktoré sa dá skryť všetko, keď je treba. Pritom zákonnosť v týchto súvislostiach nie je ničím iným, než inak povedané slovné spojenie: „Já můžu pít i z láhve, když bude potřeba“ (citáty z dabovaných filmov uvádzam zásadne v češtine). Citát z filmu Biela mačka, čierny kocúr je podstatou toho, čo nám mnohí politici a tiež sudcovia či prokurátori vlastne hovoria. Niektorí používajú v zásade iba toto. Úplne postačí omieľať stále to isté, len inými slovami. „Zákonnosť.“, „Litera zákona bola naplnená.“, či „Po skončení vyšetrovania a právoplatnom ukončení sám požiadam o vystúpenie pred výborom.“

Harabinova „zákonnosť“ je len prejavom bratovražednej a voči ľuďom našej krajiny celkom bezohľadnej vojny. Nejde tu o spor súdnej a výkonnej moci. Nie je to vecná debata o postavení policajnej inšpekcie. Je to sebecký spor medzi jednotlivcami, ktorí pre svoje vlastné záujmy a postavenie neváhajú ohroziť ľudí našej krajiny. Harabin iba robí to, čo mu tak dobre ide. A čo robil stále. Seká do svojich nepriateľov a hovorí tomu zákonnosť. Teraz sú to zhodou okolností tí, ktorí ho roky držali na výslní. Ješitnosť jedného človeka a neschopnosť a prospechárstvo iných na jednej strane, tu stojí tvárou v tvár zmyslu a účelu existencie štátu a jeho občanov na strane druhej.

Záver – príčiny tejto mizérie a ich možné odstránenie

V „hviezdnych vojnách“ na slovenský spôsob sa prejavuje bieda našich spoločenských pomerov. Jednotlivci na čele štátu a justície, alebo „spoločenské a mocenské elity“ by mali všetko svoje konanie podriadiť záujmom krajiny a jeho občanov. Pritom o ľudí im vôbec nejde. Sú im úplne ukradnutí. Ani na sekundu sa nad nimi nezamýšľajú. Idú si za svojím a to celkom bezohľadne. Je im úplne jedno, že sa kvôli týmto osobným záujmom na slobodu dostane odsúdený násilník, korupčník, alebo akýkoľvek iný usvedčený kriminálnik.

Ľudia tejto krajiny nie sú vo svetle tohto sporu občanmi, ale prinajlepšom tak číslami spisov. Prostriedkom alebo vedľajším produktom vlastných mocenských záujmov tých, ktorí by im mali slúžiť. Občan sa stáva použitým materiálom. A podľa toho sa s ním aj nakladá. Bude rád, ak bude aspoň ako tak triedený.

Toto je skutočný zlepenec! Zlepenec prospechárstva, vrúcnych bozkov a kopancov. Z ohrdnutej lásky nenávisť. Je to ako film bežiaci na obrazovkách našich televízorov, kým si my len tak v prítmí našich domovov podriemkávame a možno tak jedným okom z času na čas preventívne kontrolujeme, čo ten záporák zase vyvedie. Pritom si vôbec neuvedomujeme, že tí skutoční záporáci sú podstatne bližšie ako roztrúsení po okolitých galaxiách. Nie sú tak celkom ani v telke. Sú v našom svete. Kde filmové citáty slúžia nanajvýš tak na pobavenie. Ale život nie je film.

Je teda správne, keď si to nevšímame? Keď je nám úplne jedno, čo sa tam hore deje? Alebo je správne, keď iba nadávame na politiku a politikov? Sú skutočne oni príčinou našej vlastnej mizérie? Alebo je ňou naša ignorancia? A oni sú dôsledok?

Podľa mňa je dôležité rozlíšiť fikciu od reality. A niečo s tým robiť. Lebo nie je vojna ako vojna. Skutočný záujem o realitu okolo nás je svetelným mečom, ktorým je možné z vedenia našej krajiny dostať postavy, ktoré síce bojujú zanietene, ale z pohľadu občana, v celkom iných galaxiách a pre neho nezmyselných vojnách. Ak by totiž bojovali tie správne boje, nikdy by nedopustili roky „harabinizácie“ našej krajiny. A nikdy by slovo zákonnosť neznelo tak podivne a vzdialene. Akoby k nám cez ústa jedného pána prenikalo z tých najvzdialenejších kútov vesmíru. Kde nič, čo poznáme, neplatí. A kde nič nie je. Ani dobro. Ani zlo. Len prázdno.

Melchior Trauma Klep
(Ešte nikdy som nepoužil pseudonym. Teda, nie že by to na veci niečo menilo.)