Denník N

Headbanguj, až kým ti hlava neodletí – top 5 metalových albumov 2017

Rok 2015, kedy sme sa naposledy stretli pri metalovom bilancovaní, bol neobyčajne silný. Pretože som na topku z 2016 v tom čase akosi zabudol, dostanete k tohtoročnému výberu 2017 aj pár nášupov z vlaňajška. Zabezpečte si svoju hlavu poriadne, aby vám pri toľkom headbangovaní neuletela do vesmíru! Let’s get it on \m/

Zdroj: lockerdome.com

Kde som mal hlavu minulý rok ja, to naozaj netuším, pretože mi uniklo fakt veľa kvalitných albumov. Nové zbožíčko zhodili aj Evergrey, ale priznám sa, ešte sa moc nezakrútilo v mojom éteri. Väčšinu vtedy čerstvého materiálu som okúsil až tento rok. Napriek mnohým milým prekvapeniam môžem zodpovedne povedať, že oproti 2015 bol mierny kvalitatívny pokles, predsalen sa nestáva stále, že by takmer naraz zhodili drahokamy Nightwish, Symphony X, Stratovarius, Kamelot či Angra. Hlavne Stratovarius mi vtedy načisto odpálil dekel.

Poďme ale na zopár fajné albáčov z 2016. V tomto prípade som ich nedal do poradia, keďže tento konkrétny rok nemal jasného a žiarivého víťaza, ktorý by nad ostatnými vyčnieval.

 

Topka 2016

Meshuggah – The Violent Sleep of Reason

Niektorí ich zbožňujú a dostávajú nefalšované organizmy nad ich komplexnosťou a genialitou. Iní si z ich albumov, najmä posledných zopár, robia bezbrehú srandu. Sarkastické jazyky tvrdia, že tento štýl zvaný „djent“ (podľa zvláštneho dunivého zvuku) je možné zahrať aj na lopate prerobenej na basovú jednostrunku. Ja osobne to neriešim. Keď si potrebujem prečistiť hlavu poriadne agresívne znejúcou muzikou, ktorá odnesie aj susedov do stratosféry alebo aj vyššie, pustím si práve niečo takéto. Skvelé aj na otestovanie subwooferov, keďže basami je to napeckované až strach. Ak vám podobná hradba zvuku sedí, nech sa páči, povyklepávajte si svoj mozog zvnútra na praženicu :)

 

The Vision Bleak – The Unknown

Gotici z Nemecka priniesli svoju novinku pomerne nenápadne. Ak ich ešte nepoznáte, po zvukovej stránke veľmi pripomínajú Black Album od Metallica, teda jednoduchý heavy/thrash metal, kde sa nehrajú na prehnanú zložitosť, ale na efektívnosť a efektnosť použitých riffov. Do toho sa pridá kombo naschvál hlbokých, akože strašidelných vokálov, sem-tam growly a hororové texty takisto nesmú chýbať.

Od svojho receptu sa nie a nie odkloniť, čo môže byť recept na fakt zlú stagnáciu, u TVB však prekvapivo stále funguje a baví. Aj skrz pretekajúci retro-pátos im ich muziku veríte. Lepšiu metalovú ducharinu v súčasnosti ťažko nájdete :)

 

SuidakrA – Realms of Odoric

SuidakrA je v žánri melodeathu, resp. medzi folkoidnejšími formáciami v ňom (ako sú napr. ešte Eluveitie a pod.), stabilnou veličinou. Aj keď nie je až taká známa, ide o kapelu, ktorá produkuje kvalitné, keltským folkom líznuté albumy na pravidelnej báze. Po Caledonii prišiel troška útlm a bombu menom Eternal Defiance som veru nečakal. Pompézne intro a čo pesnička, to pecka. Nebolo výnimkou, že som si celý album pustil aj 3x za sebou.

Realms of Odoric sa púšťa ešte soundtrackovitejšou cestou, ale inak ide o akúsi stabilizáciu po Eternal Defiance. Stále dokáže rozhýbať krk do headbangovania aj zodvihnúť ruky do vzduchu a ideme hejahejahou, ale už nemá ten moment prekvapenia ako predošlé CD. Ak pôjdu týmto smerom aj naďalej, časom sa viac ako melodeathovou formáciou stanú folk metalovou a lá Turisas alebo Týr.

 

Sabaton – The Last Stand

Aj v tankovej brigáde Sabaton je v podstate všetko po starom. Prinášajú svoju štandardnú kvalitku, ktorá funguje aj naživo a zasa sa dozviete niečo nové z vojenskej histórie, konkrétne o významných inštanciách hrdinského posledného odporu.

Ako najväčšie pecky by som vypichol pieseň Shiroyama o bitke pri Širojame, ktorá znamenala koniec samurajov, a Winged Hussars o rozhodujúcej úlohe poľskej elitnej ťažkej jazdy (husárov) v bitke pri Viedni v roku 1683.

 

Opeth – The Sorceress

Po skvelom Watershed sa Opeth vydali cestou, aká mi pred rokmi príliš nesadla. Nechápte ma zle, ich prog rockový Damnation z 2003 som žral od prvej sekundy, ale Heritage a Pale Communion vypadli z mojich playlistov takmer okamžite. Keďže som očakával niečo podobné aj pri The Sorceress, spočiatku som ho ignoroval úplne.

Podľa progového kódexu (asi takého flexibilného ako zaklínačský, hehe) som týmto plackám dal ešte šancu, a nie sú nakoniec také zlé. Zrejme nikdy nedosiahnu piedestál prvých dvoch albumov, ale za určitých okolností ide o veľmi pekné melancholické nahrávky.

Sorceress je o kúštik tvrdšia a dovolil by som si tvrdiť, že kvalitou sa už-už blíži aj spomínanému Watershedu. Opeth skrátka nedokážu napísať zlý album, ani keby veľmi chceli :)

 

Prekvapenie roka 2016

Rhapsody of Fire – Into the Legend

Akože prekvapenie, veď Rhapsody boli vždy fajn? Nuž, niekde po albume Triumph or Agony im začala jemne dochádzať šťava. Ďalšie nahrávky neboli zlé, ale už nedokázali nadchnúť takým spôsobom ako Symphony of the Enchanted Lands alebo Power of the Dragonflame. Dark Wings of Steel sa nedočkal práve vrelého prijatia, a preto som ignoroval aj Into the Legend.

Ako to ale pri mne už býva, zvyknutý z progu dávať niektorým albumom druhú, resp. prvú, ale spravodlivú šancu, pustil som si najprv Dark Wings of Steel a vravím si „Čo na tomto recenzentom tak strašne prekážalo? Veď to vôbec nie je zlé!“. Zamiloval som si odtiaľ napr. song Angel of Light, nádherne tiahlu epickú baladu.

Obdobne som dal šancu aj Into the Legend. Začína pomerne klasickým ultrapompéznym introm, na aké sme u Rhapsody za tie roky zvyknutí.

Hneď prvý regulérne song Distant Sky dáva zaspomínať na najslávnejšie dni kapely. V priebehu CD na nás postupne pália pecky ako Into the Legend, pomalú emocionálnu baladu Shining Star, riadne našľapanú bombu s basovým sólom Rage of Darkness a záverečný epos Kiss of Life. Od začiatku do konca som to nevedel vypnúť, akoby sa prstom nechcelo ťuknúť na STOP.

Niekoľko ráz sa stalo, že som po skončení hracej doby znovu dal PLAY.

Fabio podal skvelý výkon už na Secret Garden od Angry, tu v trende pokračuje, a je len škoda, že albumom Into the Legend sa Rhapsody budú lúčiť počas Farewell Tour s metalovou scénou. Je však nepochybne fajn, že nám zamávajú dôstojne a v dobrej forme :)

 

2017 takisto nebol až taký nabitý. Fajn albumov vyšlo dosť, ale iba zopár viditeľne vyčnievalo nad konkurenciu. Potešila ma však celková rôznorodosť, kvalitky vyšli naozaj zo všelijakých kútov obrovského metalového sveta.

Kým sa pustíme do CD, ktoré u mňa najviac zarezonovali za tento rok. V skratke vám predstavím ešte 5 nahrávok, ktoré takisto stoja zato, ale nemal som toľko času, aby som ich naozaj plnohodnotne napočúval a rozpitval :)

 

Kreator – Gods of Violence

Od ich kvalitatívneho návratu v podobe Hordes of Chaos je každé ich CD thrash metalovou udalosťou. Inak to nie je ani v tomto prípade. Guľometná paľba začína pomerne skoro a utícha len výnimočne. Najviac si púšťam Totalitarian Terror, zrejme kvôli jeho aktuálnosti. Spolu s najnovším Overkill skvelý prostriedok, ako dovzdelávať susedov v odbore zvanom (thrash) metal \m/

 

Ayreon – The Source

Anthony Arjen Lucassen nedokáže zložiť vyslovene zlý album, ani keby mu drvili ruky v hámroch. Aj keď občas dodá jemne nudnejší materiál (Guilty Machine, ehm, ehm, eeeehm :), vždy ide o kvalitku.

Podľa môjho názoru (ktorý zdieľa mnoho ďalších) nesmrteľnú klasiku The Human Equation už asi neprekoná, i keď hneď ďalší epos 01011001 k tomu nemal ďaleko. The Source opäť nešetril priestorom a hviezdnym obsadením. Ani kvalitou, dodám pre úplnosť. Niektorí speváci sú na CD Ayreon už pomaly ako doma, o to viac ma potešila účasť Zahera Zorgatiho z Myrathu, aj keď pomerne krátka.

Za kvalitným power/symphonic progom netreba chodiť ďaleko :)

 

Enslaved – E

Enslaved sú zárukou black metalovej kvality od svojho vzniku. Či už ide o ich vikingské vecičky zo začiatkov alebo prog/artové albumy z neskorších rokov, vždy dokázali dodať pomaly až intelektuálny zážitok v žánri, v ktorom by to čakal asi málokto.

E neznie tak psychedelicky a „divne“ ako niektoré predošlé nahrávky, viac mi pripomína éru okolo albumu Isa a Monumension. Nepochybujem, že ďalším počúvaním sa mi bude páčiť ešte viac :)

 

Bell Witch – Mirror Reaper

O tento (funeral) doomový projekt by som asi ani nezakopol, nebyť mojej snahy byť pri výbere naj albumov 2017 čo najpestrejší. Mnohé bilančné články na internete uvádzali toto CD medzi top 10, niektorí dokonca v top 5.

Dal som mu šancu a nebolo to veru zlé, aj keď takto pooooomaaléééémuuuuuu doooommmmmuuuuu až tak nefandím. Ako podmaz bol Mirror Reaper super, aj ťaživú atmosféru som zachytil, nemyslite si, že nie. Len som nehýkal od nadšenia. Ak žeriete pomalý doom, tu sa budete rochniť, good for you :D

 

Septic Flesh – Codex Omega

Aj pri „septikoch“ sa mi potvrdilo, ako málo sa dá občas veriť často zhýčkaným a rozmaznaným recenzentom. Určite to poznáte aj pri filmoch – stačí, že sa tam objaví búú CGI efekt, alebo nejaká malá prkotina, a daný človek je schopný tomu dať z trucu 30 či 40 percent. Na precitlivenosť na symfoniku a cnenie za staršími agresívnejšími časmi doplatili aj nahrávky Septic Flesh po geniálnom comebacku Communion.

Codex Omega opäť udrel citlivú strunu mohutnou symfonikou, ale vo všeobecnosti je vypilovanejší ako predošlých zopár nahrávok. Práve pri týchto gréckych hromotĺkoch si môžete prakticky vypočuť, ako to znie, keď dáte dokopy majestátnu symfoniku a agresívny extrémny metalový zvuk.

 

Topka 2017

TOP 5: Snovonne – The Child and the Bitch

Pôvodne som toto CD chcel plácnuť do kategórie „prekvapenie roka 2017“, ale keďže by sa tam zrazili s ďalším nečakaným hitom sezóny, a navyše mi odpálilo parádnym spôsobom dekel kvalitou, nakoniec skončilo medzi topkou.

Netuším, nakoľko ju poslucháči na Slovensku poznajú, ale zjavne nie dosť, inak by som ju už začul z rádia. Speváčka, ktorá stojí za týmto projektom, totiž pochádza práve zo Slovenska, aj keď, pokiaľ viem, žije v USA. Podľa môjho názoru sa to krásne odráža v produkcii, takto kvalitný zvuk má málo slovenských nahrávok, ak sa teda stále bavíme o rocku/metale.

Nejde o čisto metalovú nahrávku. Obsahuje tak heavy pasáže, ako aj silnými emóciami nabité „mäkšie“ časti, ktoré ohúria vkusnou symfonikou. Možno to nie je úplne trefné prirovnanie, ale podobne by asi znela Lana Del Rey, keby do svojej hudby napeckovala gitaru a jej skladby sa nezlievali do jednej.

Okrem toho, že sa The Child and the Bitch príjemne počúva, aj napriek temnejšiemu ladeniu, musím pochváliť práve spomenutú diverzitu v rámci priebehu albumu. Skladby síce spája čitateľný (resp. počuteľný) rukopis autorky, ponúkajú však dostatok rôzne znejúcich piesní, aby nehrozila nuda.

Za pozornosť určite stoja aj predošlé nahrávky Snovonne, nové však CD považujem za asi najlepší vstup do jej sveta. Poprosím viac takýchto vydarených vecí typu PPC, za ktorými stoja Slováci alebo Slovensky \m/

 

TOP 4: Battle Beast – Bringer of Pain

Prvým albumom si Battle Beast vypýtali pozornosť metalového sveta, ako sa vraví v angličtine „they put the world on notice“. Ďalšími nahrávkami, tentoraz s novou speváčkou, svoj úspech umocňovali, pričom na Unholy Savior pridal aj trocha vplyvov z 80s popu á la Kim Wilde.

Vplyv 80s na Bringer of Pain narástol, ale v dobrom, aj keď tie 80s vypeckovali hlavne pri gitarách. Battle Beast sa naďalej na nič nehrajú, stále idú v šľapajách AC/DC a Acceptu, na novej nahrávke pridávajú aj kúsok zo Sabatonu, najmä v songoch ako Lost in Wars alebo God of War, ktorý by sa rozhodne nestratil ani na albume tankistov zo Švédska.

Čo by sa ešte dalo napísať? Tento album vypaľuje ohnivú stopu od zapnutia až po posledné tóny, a ak túžite po riadne vypeckovanom 80s metale, neváhajte.

 

TOP 3: Arch Enemy – Will to Power

Výmena na poste speváčky v jednej z najslávnejších melodeathových formácií vyvolávala spočiatku obavy. Ako sa ukázalo, neprávom (názor autora). War Eternal vytrel parket s vlasmi pochybovačov a na trón posadil novú kráľovnú menom Alissa White-Gluz.

Medzičasom do kapely „prikvitla“ gitarová veličina Jeff Loomis, ktorého by ste mohli poznať z pôsobenia v Nevermore, kde v podstate definoval ich jedinečný zvuk. Hneď mi bolo jasné, že takáto akvizícia sa výrazne podpíše aj na zvuku Arch Enemy. Skutočne, ak si pustíte napr. singel The World Is Yours, prvé, čo vám asi napadne, je, že presne takto to znie, keď sa zvuky Arch Enemy a Nevermore viac ako zblížia a vytvoria akýsi svojský hybrid.

Už tak slušný modernejší sound sa s pridaním Nevermore korenia len vylepšil a šlape ako hodinky.

Budúcnosť Arch Enemy vidím pozitívne, i keď je otázkou, nakoľko „death metaloví“ ostanú na ďalšej nahrávke.

Celkovo super, ale na úplné top to tentokrát nestačilo :)

 

TOP 2: Adagio – Life

Priznám sa, že Adagio ma až donedávna obchádzalo. Do ich katalógu som sa rozhodol nakuknúť po tom, ako som sa dozvedel, že sa k nim pridal Kelly „Sundown“ Carpenter, relatívne nedávno vzkriesený poklad medzi metalovými spevákmi.

Na zvuku, ktorý mnohí prirovnávali k akejsi temnejšej obdobe Symphony X, sa to podpísalo naozaj pozitívne. Celkovo Adagio dostali šťavu a pridali aj grády v segmente „heavy“, v mysticky znejúcom kúsku Subrahmanya dokonca začujeme až „djentovú basku“, ako vystrihnutú z tvorby Meshuggah.

Carpenter zarezáva ako kedysi na Outworlde, zo svojho intenzívneho prejavu nestratil ani kúštik, v jemnejších pasážach ale dokázal skrotiť to stádo divokých koní, ktoré mu cvála v hrdle.

Tematicky tu nájdeme pomerne dosť duchovna, čo je zrejmé už z cover artu. I keď mystike zrovna nefandím, na Life dokázali Adagio tieto vecičky podať pomerne stráviteľne a nenásilne.

Peckovitá záležitosť a teším sa, čo „vyparatí“ so svojím hlasom Carpenter na nejakom novom CD Civil War :)

 

TOP 1: Excalion – Dream Alive

Nech sa páči, metalisti a metalistky, tu máte tohtoročného kráľa. Excalion mi dezintegrovali starý dekel (tak, ako nikdy nezistíme, kto bol „starý admin“ Zomri) predovšetkým albumom Waterlines, i keď asi všetky ich staré CD sú skvelé. Pôvodný spevák bohužiaľ v kapele nezostal a celkovo kapela na dlhé roky zaspala.

Ako sa kapela vrátila z mŕtvych, fakt netuším, podstatné je, že priviedli istého Marcusa Långa. Osobne mi trocha pripomína Jorna Landeho, ale iba jemne. Do jemne progového zvuku zapadá skvele. Nie je tak výrazný ako jeho predchodca, ale príjemne sa ho počúva. Všetky polohy zvláda s noblesou.

Ako to, že som Dream Alive umiestnil na top priečku medzi albumami 2017? Azda mi pripomenulo tie príjemné pocity, aké som mal po opakovanom vypočutí Eternal od Stratovariusu. Je fakt, že práve k modernému zvuku Stratovariusu má najbližšie. Takúto nahrávku je radosť počúvať. Radosť cítim aj preto, že jedna z najväčších nádejí fínskej power metalovej scény nezapadla prachom a nezomrela zabudnutá a opustená, ale je „alive“, teda nažive.

Jedno z CD, za ktorého fyzickú kópiu sa oplatí zaplatiť svoje ťažko zarobené eurá \m/

 

Prekvapenie roka 2017

Wind Rose – Stonehymn

Pomôžem si čmajznutým vtípkom z komentárov na YouTube.

Gimli sa rozpráva s Legolasom. Vraj s elfom po boku by nešiel do boja, ale s kamošom, to áno.

Teraz si predstavte, že namiesto Legolasa sa skamoší s ďalšími trpaslíkmi a spolu si založia power metalovú kapelu. Presne tak totiž vyzerajú (pozrite si klipy, tie cosplayové kostýmy sú vcelku podarené) aj znejú. Zvukom najviac pripomínajú Turisas alebo Týr, majú ale dostatok vlastnej identity a drzosti, aby sa odlíšili.

Aj by som ich „bachol“ do top 5, ale Snovonne mala tento rok skrátka navrch, akokoľvek mám chuť si s „veternou ružou“ zaspievať pri kalichu medoviny a pri ceste na Erebor. Keby Thorin ešte žil, určite by sa na ich koncert išiel pozrieť :D

 

Ešte nekončíme. V tieto dni totiž ochutnávky nových albumov vypustili dvaja horúci kandidáti na budúcoročnú top 5. Vychutnajte si teda menší encore :)

 

Čierne kone na rok 2018

Orphaned Land – Unsung Prophets and Dead Messiahs

Synovia Osirelej zeme nám predhodili veru šťavnatý kúsok v podobe singlu Like Orpheus, kde si v refréne zaúčinkoval Hansi Kursch, legendárny frontman Blind Guardian. Song je inšpirovaný výskytom Orphaned Land v istej knihe, ktorá vyšla v Egypte pred pomerne dosť rokmi, a kde sa metal považuje za dielo Satanovo.

V klipe vidíme dva odlišné svety judaizmu a islamu. Dvoch mladých ľudí, ktorí sú šťastnejší v ríši metalu. Obaja sa akoby v utajení vydávajú na cestu na metalový koncert, kde rovnako intenzívne prežívajú dianie na javisku a hudbu, ktorá im koluje v žilách. Po skončení koncertu sa vracajú do svojich rodín. Video veľmi pekne a názorne ukazuje realitu mnohých metalových fanúšikov na Blízkom Východe a iných krajinách, kde to doteraz metal nemá ľahké.

Singel býva väčšinou prístupnejšieho rázu a zvyšok albumu zvykne byť o niečo kvalitnejší. Ak to bude aj tento prípad, tak si odo mňa Orphaned Land vyslúžia ďalšiu poklonu :)

 

Angra – Omni

Travelers of Time ma síce neohúrila až tak mocne ako Like Orpheus a zatiaľ z nadchádzajúceho albumu od Angra neskáčem po plafón, ale Lione aj tu drtí veľmi solídne. Minimálne natoľko kvalitne, aby som sa začal na nové CD od Angry tešiť. Lione do tejto kapelky zapadol prekvapivo dobre, a fanúšikovia power metalu nemusia smútiť, že tento skvelý spevák ich nebude tešiť po plánovanom zániku Rhapsody of Fire.

 

Rok 2017, ako vidíte, celkom ušiel, aj keď predošlý výber neprekonal. Z encoru ale vidno, že 2018 ma našliapnuté stať sa megapeckóznym rokom, a to zatiaľ poznáme len zlomok z toho, čo vyjde.

Každopádne, ďakujem za priazeň v 2017 (čo neznamená, že ešte nenapíšem nemetalové blogy), a pri spoločnom headbangovaní sa vidíme aj v ďalšom roku.

Trošku oneskorené želanie šťastného nového roka vám exkluzívne posiela aj sám maestro Arjen Anthony Lucassen \m/

 

Teraz najčítanejšie