Denník N

História CIA, Muž CIA a denník z Guantanáma.

Denník z Guantánama som nemohol pustiť z rúk. Fascinujúca, strhujúca, krutá a napriek tomu ľudsky napísaná realita, ktorú Muhammad Walad Saláhí vyslovene zažil a zažíva na vlastnej ľudskej koži. Saláhí ju napísal angličtinou, rečou, ktorú sa naučil vo väznici Guantanámo.

Chodil som po kníhkupectve a rozmýšľal akú knihu si mám na dovolenku kúpiť. Po blogu Samo Mareca som zalistoval v knihe denník z Guantánama. Na prvý pohľad ma takmer odradili kúsky a miestami aj celé začiernené stránky ako aj cena, ale nič lepšie som nenašiel, tak spolu z Brownovým Infernom ako záloha putoval do košíka. Na moje prekvapenie som denník z Guantánama nemohol pustiť z rúk. Fascinujúca, strhujúca, krutá a napriek tomu ľudsky napísaná realita, ktorú Muhammad Walad Saláhí vyslovene zažil a zažíva na vlastnej ľudskej koži. Saláhí ju napísal angličtinou, rečou, ktorú sa naučil vo väznici Guantanámo. (plynule hovorí aj po nemecky a francúzky). Pri čítaní sa mi vynárala kniha Hlava XXII a z nejakého dôvodu som videl Saláhího ako herca Bena Stillera v komédii typu Fotr je lotr. Tragikomickosť niektorých situácií vyplývajúcich z ľudskej omylnosti, mi zas pripomenul oscarový film:„Život je krásny.“ Napísanie tohto článku, je to najmenšie, čo môžem pre Saláhího urobiť.
Pre pochopenie kontextu, rozhodnúť o tom, či sa s našim súcitom Saláhí nepohráva, je potrebné si prečítať niekoľko kníh: História CIA (Legacy of ashes) od Tima Weinera (držiteľ Pulitzerovej ceny), autobiografie Johna Rizza: Muž CIA, 30 rokov u spravodajskej služby a články Tima Weinera.
• CIA pokračuje v mučení
• Mučenie nám pomohlo dostať Bin Ládina, je odsúdeniahodná lož.
• Prečo správa o mučení nič nezmení

Vyšetrovaní mučení CIA skončilo zapomente

Myslím si, že Saláhímu sa stalo osudných niekoľko vecí:

  1. Jeho cestovateľský profil zodpovedal teroristom z 9/11 2001. Portrét mužov z jaskýň, totiž nezodpovedá realite a samotný bin Ládin rozhodne nie je mužom z jaskyne. Saláhí sa narodil v Mauretánii v roku 1970, študoval techniku v Nemecku, v roku 1991 prerušil štúdium a zapojil sa v Afganistane tzv. al–Káide proti komunistickému režimu, vtedy materiálne a zbrojne podporovanej od CIA. Po páde režimu sa vrátil späť k štúdiu v Duisburgu, kde po takmer celé 90. roky pracoval. Krátko pracoval v Kanade, kde ho začala sledovať, na popud CIA, kanadská tajná služba.
  2. Abú Hafs jeho švagor použil bin Ládinov satelitný telefón.
  3. Ramzí bin aš-šíba, tzv. hamburská spojka, zúčastnil sa útokov 9/11, Saláhí mu odporučil cestovať do Afganistanu.
  4. A osudné Bushove slová v prejave po 9/11:  Nebudeme robiť žiadny rozdiel medzi teroristami, ktorí spáchali tieto činy a tými, ktorí im poskytujú útočisko.“
  5. A jedna bežná veta:„kúp mi prosím cukor do čaju,“ ktorú nahrala Kanadská tajná služba.

    Pri mučení si človek nakoniec začne vymýšľať, len aby mučenie skončilo.

Podobné prípady
Yuri Nosenko– jeho príbeh je popísaný v knihe história CIA. Bol to mladý sovietsky agent, ktorému prostitútka ukradla valuty a prehral v hazarde, spolu asi 900 dolárov. KGB si minuté valuty riadne účtovala a Nosenko nemal inú možnosť ako predať CIA nejaké informácie. Chcel presne tých 900 dolárov. Popísal neexistujúci vzťah Oswald-KGB, ale paranoidný šéf kontrarozviedky Angleton mu to neveril. Bol presvedčený, že Nosenko je dvojitý agent, ktorý má poskytnúť falošné informácie o spojení Lee Hardyho Oswalda a KGB a odradiť CIA od tejto verzie. Tri roky(1964-1967) ho držali mučili a vypočúvali. Problém bol, že pre jeho vek moc toho nevedel a ak ste raz na druhej strane, všetko čo viete, sa stane históriou. Prakticky nedostali žiadne informácie a nakoniec ho pustili. Napriek tomu Angleton veril, že ak by ho C.I.A. viac zlomila, mohli by odhaliť sprisahanie a vyšetrovanie atentátu na Kennedyho by bolo vyriešené.
John Rizzo – právnik CIA. Jeho úlohou bolo spracovať tzv. právne nálezy, ktoré po podpise prezidentom Spojených štátov, dávali právny rámec na vykonávanie akcií CIA v zahraničí.
Rizzo spomenul jednu príhodu, kedy prezident nedbalo podpísal miesto poslednej strany prvú stranu nálezu, čím však spôsobil, že CIA musela zastaviť akcie, lebo nález nebol celý v platnosti.
Skrátka CIA úplne patrí pod kompetenciu prezidenta, a preto sa Rizzo nazdáva, že Agentúra CIA je veľké lákadlo moci, ktorého sa žiaden prezident nechce a nebude chcieť vzdať.
Medzi prvé úlohy, ktoré John Rizzo dostal(1977), bola návšteva Nosenka. Nosenko potúžený vodkou hovorí Rizzovi, že mučenie chápal, boli sme predsa nepriatelia, že im odpustil. Vedel som, že keď budem trvať na svojej verzii, nakoniec ma pustíte. Vaši kolegovia ma vlastne nemučili, neviete čo je to skutočné mučenie.
Túto epizódu som spomenul, lebo pravdepodobne tu si niektorí pracovníci mohli podvedome myslieť, že keby Nosenka vtedy podrobili tzv. rozšíreným technikám, možno mohol prezradiť viac.
John Rizzo bol členom štábu, ktorý vyberal tieto metódy a neskôr po prevalení kauzy waterboarding, bol predvolaný pred komisiu a na základe toho neskôr zo CIA odišiel.
Tim Weiner popisuje moment ako po desiatich rokoch existencie CIA, si zamestnanci spoločne uvedomili, že ich práca bola po celú dobu absolútnym fiaskom. Agentov, ktorých vycvičili a poslali za železnú oponu, sa buď hneď stali dvojitými agentmi, alebo to boli podvodníci, ktorí ťahali milióny dolárov na neexistujúce hnutia alebo falošné informácie.
Abbot Smith 1958: „Vykonštruovali sme si vlastnú predstavu o SSSR a nech už sa stalo čokoľvek, museli sme to upraviť tak, aby to zodpovedal našej schéme. Je to najhorší hriech aký môžu tvorcovia spravodajských informácií spáchať.“
Tých zlyhaní CIA je toľko, že sa do blogu nevojde.
I keď sa ďalší riaditelia pokúšali odstrániť tento neduh, dostala CIA po prstoch po každej analýze, ktorá nezodpovedala predstave oválnej pracovne. CIA naberá najmä študentov z Harvardu a iných prestížnych škôl, čo má byť záruka kvality informácií, avšak skôr využívajú svoje literárne nadanie na „konšpiračné teórie“, čo s čím súvisí, kto čo plánuje a pod. Kniha popisuje ako si z niekoľkých slov informátora CIA, niekoľko týždňov neustále rozširovala a rozpisovala literárnym spracovaním veľkú agendu, avšak s veľkými dôsledkami. Informátor si aj tú pôvodnú správu vymyslel. Dostával za to peniaze a agent CIA si budoval kariéru. Skrátka v DNA CIA, je prispôsobovať informácie, tak aby vyhovovali nejakej schéme.
O agentoch CIA, koluje predstava ako o niekom tajomnom, nesmierne inteligentom, niekom ako James Bond. Nič nie je vzdialenejšie realite. Keď chytili agenta CIA na blízkom východe nemohli uveriť, že CIA proti nim poslala absolútneho laika. Trvalo im niekoľko týždňov aby pochopili, že americké filmy majú oveľa bližšie k sci-fi ako realite.
Na tomto skutočne krátkom výlete histórie CIA, vám chcem ukázať, že CIA je skrátka ako každá iná štátna organizácia, len stým rozdielom, že o zlyhaní sa verejnosť dozvie po pár rokoch, a to takmer vždy po nejakej nevydarenej akcii(Irán contras) alebo vďaka whistblowerom(E. Snowden, Susan Lindauer) .
Spomeniem niekoľko závažných zlyhaní.
Tonkinský incident, ktorý bol spôsobený zlým zaradením správ v časovej osi a streľbe po vlastnom radarovom odraze. Pamätná veta po štyroch rokoch od incidentu slovami Lyndona Johnsona: Sakra, tí sakramentsky hlúpi námorníci strieľali iba na lietajúce ryby.“
Abdul Válí, afganský farmár, ktorý v 80. rokoch bojoval proti sovietom, sa dopočul, že ho hľadajú v súvislosti s raketovými útokmi blízko amerických základní. Dobrovoľne sa prihlásil a prehlásil za nevinného. Passaro, ktorý slúžil u polovojenskej jednotky CIA a bol vyhodený od polície za surové bitie človeka v ruvačke, Válimu neveril a strčil ho za mreže. Týral ho tak strašne, že Válí len prosil o ranu z milosti. Po dvoch dňoch, na následky surového mučenia zomrel.
Bývalý guvernér provincie Kunar napísal: Smrť Abdula Valího ťažko poškodila americkú vec v Afganistane …impulz ožívajúcim silám al-káidy a Talibanu… vystupňoval nedôveru…a zasadil ťažkú ranu snahám o obnovu a zaistenie bezpečnosti v Afganistane.
Taliansky súd nariadil obžalobu voči viac než dvom desiatkam príslušníkom CIA, kvôli únosu jedného radikálneho duchovného.
Súd v Nemecku obvinil 13 príslušníkov CIA z nezákonného únosu nemeckého občana narodeného v Libanone.
Maher Arar, ktorý bol zatknutý pri návrate z dovolenky, keď prestupoval v NY, previezli ho do Sýrie, kde bol 10 mesiacov kruto vypočúvaný. Kanadská vláda sa mu oficiálne ospravedlnila a vyplatila odškodné 10 miliónov dolárov.
Jedno úmrtie väzňa v Iraku vo väznici Abú Ghrajb.
Za niektoré z tých zlyhaní si sype popol na hlavu aj John Rizzo. Priveľmi sa sústredili na hlavných teroristov typu ZubajdaChálid Šajch Muhammad. Ministerstvo spravodlivosti však vydalo prehlásenie ministra Erica Holdera, ktoré  zabránilo potrestaniu pracovníkov CIA: Pretože dostupné dôkazy nedokázali zaistiť odsúdenie mimo rozumnú pochybnosť, nebude ministerstvo kvôli týmto dvom úmrtiam nikoho trestne stíhať.“(incidenty v Afganistane a Iraku)

O Chálidovi Šajchovi taktiež panujú pochybnosti. John Rizzo v tom nevidel problém. Po prvom waterboardingu vraj začal hovoriť ako keď sype. Otázka znie prečo tam bolo do 400 takýchto opakovaní. Čo sa stane s ľudskou mysľou po 400 topeniach vodou? Akú majú také vynútené priznania váhu?
V roku 2006 zistili vyšetrovatelia niekoľko desiatok ďalších incidentov, v ktorých mohlo dôjsť k týraniu väzňov s tým, že dostupné dôkazy neumožňujú zahájiť trestné konanie.
Potom sa na popud verejnosti vyšetrovanie opäť rozbehlo, avšak v roku 2011 bolo zastavené pre nedostatok dôkazov. Dva prípady úmrtia boli naďalej vyšetrované, avšak rok na to pre premlčacie doby a jurisdikciu zastavené aj tieto dva prípady. V zásade ministerstvo spravodlivosti hovorilo toto: „Incidenty sa odohrali pred dlhým časom, v izolovaných, vojnou rozvrátených miestach, nemáme žiadne telá k pitve, žiadne spoľahlivé dôkazy alebo dostupných svedkov.“

J. Rizzo sa vo svojej knihe zaoberá Valériou Plame, ktorej príbeh bol vo filme Fair game. Napríklad je tam popísané stretnutie agentov CIA, kde sa vo filme stretli s Valériou na cintoríne aby jej predložili ako to vidí CIA. Herec vo filme sa skrátka trochu moc vžil do role. Avšak mediálny tlak bol skutočný, v čom však Rizzo nevidí problém, pretože podľa neho sa z radovej agentky Valérie Plame stala známa osoba, napísala knihu a natočil sa o nej film a dnes má lepšiu prácu ako predtým. Zaujímalo by ma ako by sa J. Rizzo, ktorý poukazuje na zabíjanie dronmi, po prečítaní denníka z Guantanáma, vyjadril k Saláhímu.

Napriek tomu sa agentúra sa v roku 2005 nadčasovo trafila: „Príslušníci CIA v Bagdade a vo Washingtone sa pokúšali varovať, že cesta, ktorou sa v Iraku prezident uberá, smeruje ku katastrofe. Upozorňovali, že Spojené štáty nemôžu riadiť krajinu, ktorej nerozumejú. Ich výstrahy však nemali v Bielom dome žiadnu váhu. Vláda, ktorá založila politiku na viere, videla v ich názoroch kacírstvo.“
To prečo sa to nepodarilo, objasnil aj Saláhí vo svojom denníku. Moslimská viera zakazuje zabiť iného moslima, preto sa islamskému štátu darí prevziať niektoré miesta bez odporu, a potom zajatých vojakov hromadne pozabíjať. Tiež poukazuje na to, že časť vojakov patrí k tzv. čiernym dušiam aby ich nadriadení mohli poberať za nich plat.
V roku 2005 Silbermanová komisia, vyšetrovala ako si CIA došla k záveru o zbraniach hromadného ničenia v Iraku: K záveru o irackých chemických zbraniach CIA dospela na základe zle vyhodnotených snímkach irackých cisterien. Závery o existencii biologických zbraní zas opierala o informácie od jediného zdroja, od agenta s krycím menom Curveball. Závery o existencii jadrových zbraniach v Iraku, CIA vyvodila takmer výlučne z Husajnového nákupu špeciálnych hliníkových trubiek konvenčnej rakety, ibaže tie boli určené pre konvenčné rakety.“ Avšak pre úplné pochopenie treba ísť až k prvej Irackej tzv. 100 hodinovej vojne. Vtedy Iracký režim naozaj niektoré zbrane vlastnil. Z toho vyplynulo, že ten Saddám ich predsa musí mať niekde ukryté.
“Ríšu riaditeľa ústredného spravodajstva označujeme za uzavretý svet s takmer nedostihnuteľnou schopnosťou odolávať zmenám.“
„Denné správy pre prezidenta obsahovali poplašnejšie a menej odtienený obraz situácie…svojimi chytľavými medzititulkami a sugestívnym opakovaním navodzovali dojem, že pracujú s mnohými preverenými správami aj tam, kde sa v skutočnosti opierali aj o veľmi chudobné zdroje. A keby sa prejavoval snaha agentúry vylepšovať spravodajský produkt, aby sa na CIA nepozeralo, že nič nerobí.“ (História CIA T.W.)

Médiami neprebehli tieto informácie.
Vyšetrovatelia si mysleli, že na Saláhího zaberú praktiky, ktoré sa priečia jeho vierovyznaniu.
• Zakazovanie modlenia.
• Hladovka spojená s podávaním jedla, ktoré buď moslimovia nemôžu alebo Saláhí neznáša.
• Sexuálne mučenie: obtieranie vojačkami Spojených štátov a hranie sa s genitáliami Saláhího
Médiami tiež neprebehla ešte jedna informácia alebo nie tak v hrozivej podobe. Než sa takýto väzeň dostal do Guantanáma, najprv prešiel tajným väzením a vyšetrovaním vo svojej krajine, a potom vyšetrovaním a mučením v Jordánskom väzení, kde sa na nejaké nálezy nehladí. Tejto časti je venovaná veľká časť knihy, preto je naozaj ťažké presne opísať ako to medzi CIA a Jordánskom funguje, avšak i Jordánski vyšetrovatelia zistili Saláhiho nevinu.
Toto všetko je potrebné k pochopeniu ako vyšetrovatelia až konšpiračne pristúpili k slovám cukor a čaj.
Saláhí sa rôzni vyšetrovatelia so všetkou vážnosťou opakovane pýtali:
„Čo ste mysleli tým cukor do čaju? Aká tajná šifra to je?“
Dokonca v spánkovej deprivácii, sa pokúsili vyvolať v Saláhím, hlasom ducha, zdanie, že od neho chce informácie duch zo záhrobia.
Saláhího vyšetrovala viac než stovka vyšetrovateľov. Rizzo popisuje, že každý na svojej úrovni CIA má len taký prístup k informáciám na aké má oprávnenie, a preto Rizzovi chýba ucelený pohľad na rozšírené metódy vypočúvania. A tak vyšetrovateľ dostane úlohu slovami:  tam je ten, čo môže mať informácie o ďalších teroristických útokoch. Dostaňte z neho, čo znamenal ten cukor do čaju.“
Saláhí stále nechápal, čo znamená pojem „spolupráca“. Neznamená to hovoriť pravdu, ale to čo CIA zapadne do mozaiky, do jeho schémy. A po X pokusoch trafiť sa do tejto schémy, Saláhí sa ako dobrý vojak Švejk priznal „k zabitiu Cisára pána.“
Priznanie:
„Do Kanady som prišiel vyhodiť do vzduch CN tower v Toronte. Mojimi komplicmi boli xxxxx a xxxxx išiel do Ruska odkiaľ nám priniesol výbušniny. xxxxx nasimuloval celý výbuch, ktorý som odskúšal a potom na dátovom nosiči posunul xxxxx. On ho poslal do Londýna odkiaľ sme od šejka dostali konečnú fatvu. xxxxx mal kúpiť veľa cukru, aby sme ho zmiešali s výbušninami a tak zväčšil škody. Financie nám poskytol xxxxx. Kanadská tajná služba náš plán odhalila, preto zlyhal.. Priznávam sa ako ktorýkoľvek iný člen skupiny. Je mi veľmi ľúto a hanbím sa za to.“

Saláhí bol označovaný po Zubajdovi, Chálid Šajch Muhammedovi ako veľká ryba. Ak je Saláhí väznený iba na základe týchto informácií, čo potom zvyšok väzňov v Guantanáme? Americký sudca, ktorý preskúmaval v roku 2010 Saláhího prípad,  nechápe, prečo je ten chlapík stále vo väzení.“
Ľudia radi škatuľkujú, na diskusiách vznikli o útokoch 9/11 dva tábory tzv. Twoofers a Believers. Ani po 15 rokoch nie jednoznačne jasné, kde je jednoznačne pravda. Slová nekompetencia, neschopnosť, lajdáctvo dostávajú v tomto kontexte, zlyhanie CIA pred útokmi 9/11,  nie ako náhodné alebo cielené, ale ako výsledok dlhodobej polofunkčnosti agentúry CIA, ktorá je v jej koreňoch.“

Cukor do čaju však vyvoláva ďalší rad otázok o správnosti všeobecného odpočúvania, čo mi pripomína „červených mravcov“ z filmu občiansky preukaz eŠteBák.

Tim Weiner v závere knihy hovorí:  Spravodajská práca nie je v kupovaní volieb alebo v robení waterboardingu na väzňoch. Tá práca je špionáž. Jediná cesta ako zistiť, čo si myslí protivník, je hovoriť sním a práve to je úloha špiónov.“ Dúfam, že Tim Weiner bude mať možnosť napísať knihu i o tejto časti histórie CIA. Avšak uniká nám, čo sa stalo s humanitou celého západného sveta, že si nedokáže priznať pochybenie. Na začiatok potichu vysaďte Saláhího pred domom v Mauretánii aby mohol byť zo svojou rodinou. Dejiny píšu víťazi, ale budúcnosť, tak tú si pripravujeme sami.
Slovenská republika prevzala osem ľahších väzňov z Guantanáma a ja sa pýtam, či nie je morálnou povinnosťou preveriť dôkazy, na základe ktorých boli uväznení? Slovami Edwarda Snowdena: „pretože nie je v stávke iba osud jedného muža, ktorému napriek všetkému podarilo vyrozprávať, čo prežil, ale aj budúcnosť našej demokracie.“
Existenciu väzenia Guantanáme používa Islamský štát na propagandu a jedinou cestou ako islamský štát poraziť, je stať sa opäť humánnou demokraciou.
A keď sa na to tak pozerám ja, s tými všetkými informácii, múr väznice Guantanáma mi pripomína Berlínsky múr, ktorý oddeľoval bezprávie východu a od humanistického západu, tak výrokom Ronalda Reagana z roku 1987 dávam odkaz prezidentovi Spojených štátov: „pán Prezident, strhnite ten múr.“

 

 

Teraz najčítanejšie