Denník N

História sme my – ako zabúdame na to čo je „naše“ a aký to má na nás potom vplyv

Často si pokladám otázku, čím to je že si nevážime svoje okolie. Napadne mi to vždy, keď vidím odpadky na uliciach, rozbitý verejný či súkromný majetok o ktorý sa nik nestará, či grafity po celom meste, vrátane historických pamiatok. A opakovane, keď to niekto uprace, opraví či vyčistí, stane sa to zas.

Iste, zásluhu na tom má určite aj laxná kontrola a správa najmä verejného majetku. Radi si niečo postavíme, zriadime, potom sa tým pochválime, no kontinuálna údržba už akoby nikoho nenapadla. Čo sa týka historických stavieb, mnoho je v súkromných rukách, ale ani vidieť to nie je, lebo tým ten príbeh danej pamiatky končí. Akoby si majetní ľudia, ktorí si môžu dovoliť kúpiť starý kaštieľ či kúriu, najprv nespočítali či s ním aj dokážu niečo urobiť – zrenovovať, alebo aspoň udržať stojaci, aby sa nezosypal pôsobením veku. Alebo si ich možno kupujú len tak, človeku sa až rozum nad takýmto spôsobom investícií zastavuje. A grafity sú taká klasika – legálnych spotov pre sprejerov ktorí reálne majú talent na nejaké tie „murals“ či street art je minimum, a všetky tie mestské či štátne polície akoby boli farboslepé a diela polointeligentov, čo sa vedia tak nanajvýš na stenu domu podpísať, a aj to sa nedá čítať, si nevšímajú. Pričom v 21. storočí, s priemyselnými kamerami a stenografmi, a možnosťou vytvoriť jednoduchú databázu grafity, podľa ktorej by sa dali opakovaní páchatelia identifikovať, by snáď už nemal byť problém.

Keď sa však nad tým naozaj zamyslím, toto všetko sú len príznaky nemoci, nie príčina. Príčina je niečo iné, niečo čo takéto správanie ľudí spôsobuje v prvom rade. To, kvôli čomu sa rozhodujeme tak ako sa rozhodujeme, až to vyústi do danej situácie. Čo by to teda mohlo byť?

Podľa môjho názoru, jedným z faktorov by mohla byť naša neúcta k vlastnej histórii. Ale ako taká neúcta k vlastnej histórii vzniká? No v prvom rade zrejme tým, že sa k veľkej časti našej histórie vôbec nehlásime. Buď je to história tých zlých čechov, ktorí nás vykorisťovali, alebo tých odporných maďarov, ktorí nás zotročovali, alebo je to škaredá monarchia či socializmus. A k socializmu – všetky tie revolúcie, a snahy zmeniť systém a myslenie ľudí zo dňa na deň, tiež veľmi nepomohli. Na prvý pohľad sa zdajú ako úspešné – zmenili sme monarchiu na republiku. Socializmus na demokraciu. Samozrejme. No s revolúciou takéhoto štýlu vždy príde práve snaha zabedniť všetko čo tu ten režim predtým spravil či nechal. Vrátane tej histórie. A nakoniec tak miesto poučenia sa z nej a vyrovnania sa s ňou, tu máme snahu tváriť sa že neexistuje, alebo je niekoho iného, nie „nás“.

Ako teda riešiť takýto problém? No snažiť sa viesť aspoň nejakú kontinuitu. Identifikovať to čo má nejakú hodnotu, nech už to pochádza z akých chce pomerov a v nejakej podobe to zachovať. Snažiť sa robiť pokrok krok za krokom, neustále a kontinuálne, než sa snažiť vždy keď máme pocit že niečo nefunguje, začínať od nuly a vymýšľať všetko znova. Koniec koncov aj z Hitlerovského nemecka sa zachovali a udržujú nejaké fragmenty – pretože aj pamäť na skutočne ohavné časy má svoj zmysel, ak nie žiadny iný, tak minimálne edukačný. Koniec koncov, ako hovorí slávny citát „Tí čo si nepamätajú históriu sú odsúdení ju opakovať.“

Druhý krok bude ukázať ľuďom, vzdelať ich, že tá história, to nie je nejaká abstraktná veličina niečoho mimo nás. Je to história nás samých. Každý jeden z nás má nejaké puto, ktoré nás s históriou spája, pretože história je príbeh ľudstva, územia, národa, akokoľvek to chcete nazvať. Ten historický dom, o ktorý sa nik nestará, a grafiťáci si z neho robia plátno, to nie je len dom „ktorý je problémom niekoho iného“. Je to história týkajúca sa nejakým spôsobom aj priamo každého jedného z nás. V západných krajinách, najmä za oceánom, keďže tie krajiny sú tvorené z väčšej časti európskymi prisťahovalcami v priebehu storočí, je veľký boom genealógie. Ľudia sa snažia dopátrať svojich predkov, kam až to ide, a vytvoriť si ten osobný príbeh do mozaiky histórie, vytvoriť si to priame puto s príbehom ľudstva a kam do neho zapadajú. Koľko ľudí v našich krajinách pozná viac ako dajme tomu svojich praprapredkov? A takýmto spôsobom sa stráca pocit, že to verejné, staré, historické, pamätné, je aj naše.

Ďalším krokom by teda mohla byť snaha štátu uľahčiť ľuďom vytvoriť si takéto puto s históriou. Napríklad kvalitnou digitalizáciou historických prameňov – matrík, cenzusov, vojenských záznamov, fotografií, atď. Vyjsť ľuďom v ústrety pri snahe zdokumentovať svoj malinký kus histórie, aby sme potom všetci spolu mohli vytvoriť ten veľký kus našej spoločnej histórie. Sfunkčniť inštitúcie ako Národný Archív, ÚPN, Národné Múzeum, Vojenský Hist. Ústav a vytvoriť priestor na ich spoločnú komunikáciu a efektívne dopĺňanie sa. Vytvoriť styky s podobnými inštitúciami v okolitých krajinách, keďže veľká časť našej histórie je spojená s našimi susedmi. Len si ju musíme aj priznať.

A keby sme chceli byť veľmi kreatívni a experimentovať? Môžeme skúsiť napríklad obnoviť šľachtické tituly z čias Rakúsko-Uhorska. Samozrejme, triedna spoločnosť v demokracii nemá čo robiť, a je úplne prirodzené že so zrušením monarchie a zavedením demokratických princípov sa zrušila šľachta. Skutočne je však nevyhnutné potomkom ľudí zo šľachtických rodov zakazovať používať daný titul, aj keby nemal žiadnu špeciálnu váhu? Koniec koncov, často krát bol taký titul priamou súčasťou mena rodu. Nevidím problém v tom, aby mohla existovať databáza šľachtických rodov, ktorá by po zdokumentovaní, že daný človek reálne má podľa zákonov bývalej monarchie nárok na daný titul, mohla v mene SR dať tomu človeku právo ho používať. To je celé, len možnosť použiť ten titul. A k čomu by niekomu bol, ak nemá žiadnu váhu či špeciálne výhody? Prakticky k ničomu, ale dajte možnosť ľuďom mať niečo čo nikto iný nemá, a využijú možnosť to získať ak sa dá. Ľudia budú mať nejakú incentívu začať pátrať v histórii, lebo im z toho niečo vzíde, a popri tom sa dozvedia plno vecí z vlastnej histórie, o ktorých možno nemali tušenia, a ktoré opäť zmenia ich vzťah k tomu čo je „naše“ a nie „problém niekoho iného“. Koniec koncov, nebol by to prvý „čestný titul“, ktorý reálne je iba pre dobrý pocit. Akademická obec takýto systém dobre pozná už dlho.

A čo takýmito nápadmi sledujem? No zmenu myslenia ľudí. Urobiť tú našu históriu živou, našim spoločným príbehom, ktorý sa snažíme rozprávať ďalej svojim konaním, namiesto nejakého abstraktného konštruktu, o ktorý nemá nikto záujem lebo v praxi z neho predsa chleba lacnejší nebude. Lebo kým bude väčšina uvažovať rovnako ako teraz, a to čo sa deje okolo nás ale nie je priamo „naše“ alebo „moje“ sa nás predsa netýka, lebo je to problém niekoho iného, tak sa reálne toho veľa nezmení. Najprv je treba zmeniť to zmýšľanie väčšiny, aby sa začali zmeny prejavovať aj v praxi. A potom možno zistíme, že to tu okolo nás krajšie vyzerá, lepšie funguje, a v konečnom dôsledku sa nám tu aj lepšie žije. A to je predsa ten zmysel, no nie?

 

Teraz najčítanejšie

Lukáš Tomášek

Občas mi niečo napadne, tak o tom napíšem, primárne preto, aby o tom začal uvažovať aj niekto iný, a aby mi dal feedback čo si o mojich nápadoch myslí. Profesionálny nolifer a romance ninja so záujmom o mestský urbanizmus, históriu a technológie.