Hmyz asistuje aj pri vyšetrovaní vrážd, hovorí zoologička, ktorá pomáha mestským deťom spoznať prírodu
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Svoje prednášky začínam a končím pri muche, hovorí Anna Vedralová, zoologička, ktorá deťom na školách rozpráva o tom, ako vyzerajú zvieratá a ako funguje príroda. Najmä mestské deti totiž často s prírodou strácajú kontakt a majú strach aj z neškodných zvierat. „Raz mi jedna pani učiteľka po prednáške napísala, že im bezvládna mucha ležala na okne a deti ju chceli zachrániť.“
Jej profil na Instagrame sleduje viac ako dvadsaťdvatisíc ľudí. Vo videách hovorí aj o živote zvierat, ktoré sama chová – pavúkoch, hmyze, plazoch a ďalších.
V rozhovore sa dozviete:
- aké triky môže vyskúšať človek, ktorý sa bojí pavúkov;
- aký je rozdiel medzi fóbiou a prirodzeným strachom zo zvierat;
- že existujú špecialisti, ktorí pomáhajú ľuďom prekonať strach zo zvierat;
- ako reagujú deti na prednáškach, keď im ukazuje zvieratá, o ktorých nevedeli, že ich jedia.
Hovoríte, že máte pozitívny vzťah k prírode už odmalička. Váš otec je paleontológ, teda študuje fosílie – skamenelé zvyšky živočíchov a rastlín. Viedol vás k tomu práve on?
Viedli ma k tomu obaja rodičia a okrem nich máme v rodine veľa ďalších milovníkov zvierat. Spoznali sa na výskumnom ústave, mama sa zaujímala o vírusy rastlín a otec pracoval s hmyzom. Keď som bola malá, jazdili sme na chatu, kde sme hľadali roháče alebo motýliky a mohla som ich spoznávať. Robí to dodnes a síce nie je vyštudovaný paleontológ, ale zaujíma sa o fosílie, mušle či meteority.
Otec ma v detstve zobral na zvieraciu burzu, kde som si kúpila svoje prvé zlatohlávky. To sú tie chrobáčiky zelenej metalickej farby. Raz mi na ruku položil obrovského pavúka vtáčkara. Mala som asi päť rokov, a keď to videla mama, nebola veľmi spokojná, ale otcovi dôverovala. Vyrastala som v prostredí, v ktorom mi hovorili, že sa nemám čoho báť. Aj preto chcem vzdelávať o zvieratách.
Deti učíte, že nemusia mať strach zo zvierat. Vy sa nebojíte žiadneho z nich?
Je to vtipné, ale bojím. V detstve som nemala rada, keď mi doktorka robila odber krvi. Preto nemám rada bodavý hmyz cicajúci krv. Neskôr som na škole študovala parazitológiu a zistila som, že aj parazity sú dôležité.
Vždy mi prekážali ovady a jeden mi raz pri kúpaní vletel do úst. Sú hrozne dotieravé, ale celkom múdre. Keď sa snažíte ponoriť pod vodu, sledujú vás nad hladinou a čakajú, kým sa vynoríte. Nemám z nich fóbiu, ale prekážajú mi. Rozumiem však aj tomu, že majú svoj význam. S komármi a ovadmi je to tak, že samčeky cicajú nektár z kvetov a samičky cicajú krv. Ich larválne štádiá sú v prírode veľmi potrebné.
Prečo?
Larvy komárov sa vyvíjajú v stojatých vodách, napríklad v rybníkoch, kde sú potravou pre ryby a iné zvieratá. Sú preto dôležité, aj keď ich zrejme väčšina ľudí nenávidí.
Máte skúsenosti s ľuďmi, ktorí majú fóbiu zo zvierat?
Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.
