Hniezdo

Autobus odbočí smerom doprava, povedľa cesty sa ukáže nižšia budova. Strecha červená, fasáda v pomerne dobrom stave, kedysi krčma, dnes reštaurácia. „Veľmi sa nezmenila,“ usmeje sa Anka na muža sediaceho vedľa nej. „Honosnejší nápis, aby to neznelo tak sedliacky.“

Cesta pokračuje pomalým tempom, v istom úseku ju križuje moderná vozovka, stáča sa a stúpa do prudkého kopca, chatrné domčeky nahradila moderná výstavba. Vo výške sa týči niekoľko rôznofarebných domov, vidieť ich aj aj z veľkej diaľky, pôvodná zástavba musela ustúpiť sídlisku. „Bývať by som tam nechcela,“ ukazuje tým smerom zhrozene. „Chcela, nechcela, sú takí, ktorí sa musia prispôsobiť.“ Manželove slová sa jej nepozdávajú, ale v princípe má pravdu, aj mladí musia niekde bývať. Záhradkárska oblasť sa veľmi nezmenila, v prednej časti pribudol súvislý rad obrovských rodinných domov, ktoré sa starostlivo ukrývajú za vysokými múrmi. Majitelia ich obohnali zo všetkých strán, nikto im nebude nazerať do súkromia, aj bez toho je jasné, že ide o majetnejších.

Autobus zastaví na provizórnej zastávke na znamenie, pristúpi staršia žena s košíkom plným húb, okamžite sa okolo nej rozvinie nádherná vôňa. Anka od neho nevie odtrhnúť oči, to je pochúťka, spozornie až, keď prejdú kameňolom. Očami hľadá vysoký stĺp, stál tu dlhé roky a každý rok na ňom hniezdili bociany. „Aha, tu je!“ zvýskne takmer ako natešené dieťa. „Sú tam nejaké?“ „Určite, vidím červený zobák, možno je v hniezde samička.“ „Už si spokojná?“ „Samozrejme, k tomuto stĺpu mám silný vzťah, chodili sme ich vítať každú sezónu a sledovali sme ako im rástli deti.“

Prudká zákruta pred dedinou je stále rovnaká, povedľa nej je škola, pribudlo moderné ihrisko, ale podstata zostala, ešte teraz má pred očami svoju aktovku. „Vystúpime,“ dáva pokyny. „Prejdeme kúsok a sme tam.“ Zavesí sa do partnerovej ruky a v tichosti kráča, je napätá, akoby ju čakala nejaká dôležitá udalosť. „To je on,“ zastane pred oknom s čipkovanou záclonkou. Chce niečo povedať, ale všetky slová sa minuli, jej rodný dom, starostlivo si prezerá každý detail. Porovnáva, o slovo sa hlásia spomienky, nedajú sa potlačiť. Pri veľkej hnedej bráne zbadá postavu, podľa všetkého mladá žena, občas počuť džavotať dieťa. Už-už sa jej chce prihovoriť, nadviazať reč, trocha vyzvedať, tak veľa by toho chcela vedieť. Nechce sa vtierať, ani pôsobiť hlúpo, chvíľku váha, napokon zostane nehybne stáť, len tak so svojimi spomienkami, potrebuje ešte chvíľu, vrátila sa tam, odkiaľ vyletela.