Denník N

„Holky, nechcete se mnou jet zítra do Užhorodu?“ alebo Ako nikomu nerobiť magora

Cestovali sme raz (ale nielen raz) s kamarátkou spolujazdou. Bolo to dávno. K niektorým veciam sa však pre ich výnimočnosť oplatí časom vrátiť. Ešte by sa kamsi stratili a čo potom…

Je to už nejaký ten piatok, vlastne už i sobota aj nedeľa, čo sa toto odohralo, ale v rámci upratovania poznámok v telefóne som na to narazila… a rozhodla som recyklovať. Pretože múdrych rád do života, priatelia, tých nie je nikdy dosť.

Bolo to pred Vianocami, spomínala som, že je to už nejaký čas, presne tak, a so spolubývajúcou Luciou sme sa v rámci adventného sťahovania národov vybrali i my z Brna smerom pod Tatry a svietiace stromčeky.

S dopravou je to však v tomto období zložitejšie, to iste všetci cp-čkári vedia. Okrem lietadiel, vlakov, lodí a autobusov využívajú študenti hojne i tzv. spolujazdy, teda sa k niekomu so spoločnou (alebo približne spoločnou) cieľovou destináciou šupnú do auta. I my sme vďaka tomuto vynálezu nemuseli štedrovečerať cestoviny na študentskom priváte. Avšak spolujazda má okrem tuctu výhod i pár zádrheľov. Nikdy vlastne veľmi neviete, s kým budete cestovať…

Po tom, čo sme sa s batožinou, ktorej počet bude pre účel tohto textu radšej reprezentovať len premenná x, vytrmácali na najbližšiu zastávku smerom meetingpoint, cítili sme sa už zas triumfálne. Dovtedy to bolo trápne tak akurát, zavŕšil to až moment, keď som s premennou x vypadla z dverí električky. Ale boli predsa Vianoce, ľudia boli srdeční…aj ich smiech. Bol srdečný.

Keď sme s Luciou, s „x“, niekoľkými baliacimi papiermi a ešte jedným chlapcom v maskáčovom mundúre (mal len jednu tašku, hanba) čakali na mieste stretnutia, ešte ani jeden z nás netušil, že táto cesta bude špeciálna. Okrem toho, že sme sa dostali domov, priniesla totiž spolujazda s pánom, nazvime ho Petr, hneď niekoľko bonusov.

Takto s odstupom času mi už určite množstvo detailov uniklo – pamäť je milosrdná – niektoré veci sa však pre moju úchylku skoro všetko si zapisovať predsa len zachytili v útrobách smartfónov. Je ich málo, no pre unikátnosť som si ich dovolila rozdeliť do niekoľkých kategórií, a to:

– Čo som zažil a bolo to ťažké
– Naše spoločné plány a mravokárnosť
– Odporúčania alebo Čo ešte musíš v živote zaručene stihnúť
– Veci, ktoré nechcete počuť od človeka, ktorý vás práve vezie autom domov

Čo som zažil a bolo to ťažké:
Prvá kategória obsahovala životný príbeh od kolísky až po moment nášho stretnutia. Okrem iného sme sa dozvedeli, že Petr robil dlhšie na ambasáde na Ukrajine. Teraz je však nezamestnaný, pretože „nebudu nikomu dělat magora. Nesnáším teamwork, rozmíš…“. Každý sa vraj začne hrať na seba a intrigovať, „víš jako“. A to je konkurencia. Navyše: „Jestli nemáš kapitál a bohaté rodiče, magora dělat musíš.“ Jedno alebo druhé už asi Petr má, keďže z ambasády už pred ôsmimi rokmi odišiel.

Naše spoločné plány a mravokárnosť:
Petr nám ponúkol, že keby sme chodili smerom z Brna do Popradu častejšie, mohli by se sa dohodnúť aj na pravidelnejších spolujazdách. Yes. Ibaže „viete, my nechodíme domov zas tak často. Asi tak raz za semester. Nanajvýš…“. Haha. Táto naša milosrdná lož nezostala bez reakcie: „No jasně! Ta dnešní mládež… Jste strašně pohodlní!“ Veď dobre, Petr. Hej, hej.

Chlapec v maskáčoch, čo s nami cestoval, vystúpil v Martine. Jeho smola. Nevypočul si Odporúčania alebo Čo ešte musíš v živote zaručene stihnúť. Táto kategória začala nevinne: „Holky, nechcete se mnou jet zítra do Užhorodu?“ Petra musíte zbožňovať… Bolo nám povedané, že by sme niekedy mali, ale naozaj určite fakt ísť na Ukrajinu. Zobrať so sebou rodičov a prosto ísť, veľmi spontánne. Pretože tie ceny, čo tam majú, to je vraj senzácia: „Maso za dvě eura, pivo levný, benzín levný… Já vlastně nemám rád ty západní krajiny. Tam když se chce člověk ožrat, nechá tam i stovku v eurách. Mám rád spíš ty sračkoidní krajiny…“ Po tomto som už skutočne chápala, že náš vodič na ambasáde skončil. Mrhal tam totiž svojím talentom a nechával ho krpatieť. Pán Petr by sa mal dať na marketing. Propagačný spot, ktorý by pre Ukrajinu vystrúhal…všetkým by nám boli sánky spadli. A končil by určite vetou: „Já tam mám i frajerku. V Kyjevě. Si tam brzo najdeš ženu, ty Ukrajinky musíš od sebe odhánět!“

„Doufám, že tady nebudou poliši, protože nemám dálniční známku…,“ bola jedinou zapísanou vetou z kategórie Veci, ktoré nechcete počuť od človeka, ktorý vás práve vezie autom domov. Po tomto som už veľmi aktívne nepočúvala a nič som si nezapísala. Sústreďovala som sa na stískanie držadla na zadných dverách auta… z nejakého určite paralelného sveta.

Využívajte spolujazdy!
Väčšinou kopa srandy!
Fakt…

Teraz najčítanejšie

Dominika Braná

Napísala by som tu, že rada čítam, vystrihujem, konverzujem a často ma možno nájsť v kaviarni. S koláčom. Alebo že som spod Tatier. Alebo že žijem v Brne, jedinom vtipe, v ktorom sa dá bývať, kde som i študovala - ale to tiež zaujíma len málokoho. Ale keď už, tak aspoň napíšem, že mám rada slová, hry a slovné hračky, vediem si zoznamy, žijem pestro a vraj som perlivá, nech to už znamená čokoľvek.