Honba za polárnou žiarou

„Myslíš, že ju uvidíme?“ pýtam sa Martina v lietadle na ceste do arktického mesta Tromsø. „Uvidíme,“ povedal, ako vždy, optimisticky. „Pozri, polárna žiara!“ zrazu kričí a ukazuje von do tmy. Fakt? Kde? Ostrím zrak, no nič tam nebolo. Iba si zo mňa vystrelil. „Pozri, teraz!“ A zase som mu neletela. Letíme si ďalej. Každú pol minútu pozerám von do tmy a dlaňami si cloním pred svetlom na palube. Martinovi už neverím ani slovo. Počula som však, že v týchto zemepisných šírkach je vraj dosť veľká pravdepodobnosť, že môžete letieť priamo cez polárnu žiaru. A vidieť do z lietadla je údajne skvelý zážitok. V pravidelných intervaloch ostrím zrak ponad krídlo lietadla. A zrazu sa zjavila. Nikdy predtým som polárnu žiaru nevidela, ale toto sa nedá s ničím zmýliť. Zelený pás sa vynoril v diaľke a žiaril v jemnom oblúku. Pobúcham chytro Martina niekoľkokrát po stehne. „Aha, tam je!“ A ukazujem do diaľky. „No určite,“ neverí mi a pokladá to za obyčajný revanš. „Vážne?“ Po pár sekundách pochopil, že to nie je žart, a tak sme sa napokon obaja pchali do okienka. Nórom okolo nás, ktorí už zrejme videli desiatky, ak nie stovky polárnych žiar, sme zaiste pripadali komicky. No a čo!

Tak, to by sme mali. Teším sa z počiatočného úspechu, aj keď trval iba necelú minútu, ale odfotiť to ešte treba. A to bude ťažšie. Najmä, keď predpoveď počasia na nasledujúce dni hovorí sneh, oblačno, a potom dážď aj dážď so snehom.

Na severe Nórska je v týchto dňoch polárna noc. Keď sme prišli, bolo ešte aspoň ako tak svetlo. Prinajmenšom na dve – tri hodiny denne. Slnko vyšlo doobeda okolo 10.30 a začalo zapadať okolo 13-tej. O pol tretej poobede bolo v Tromsø už tma ako v rohu. V kombinácii so zimou, vetrom, mrakmi a rôznymi zúrivými vrtochmi počasia však aj deň pôsobí tmavo a iste to dá ľudskej psychike zabrať. V duchu rozmýšľam, či by som tu dokázala žiť. Pochybujem. Veď každé ráno sa ledva z postele vykopnem. Budík zvoní, je už 8 hodín ráno, no mám pocit, že sú 3 hodiny v noci a mám chuť natiahnuť si na hlavu perinu. „Dá sa na to zvyknúť. Len sa človeku trošku ťažšie vstáva,“ usmieva sa naša domáca, Siw. „Ja pochádzam z okolia Oslo, takže toto pre mňa tiež nebolo normálne.“ Siw však teraz býva na Lofotách, kde je to so svetlom predsa len o niečo lepšie ako v Tromsø. Jeden deň sme mali tuším až 4 hodiny svetla a stihli sme toho hodne nafotiť. Je to celkom vtipné, keď nemáte poludnie, len sa východ slnka pomaly zmení na západ slnka. Z ružového odtieňa prejde obloha ihneď do oranžovej farby a potom do dlhej, predhlej noci. Siw práve pripravuje svojim deťom raňajky – ryžu s vajcom. Buď meškajú alebo im musí škola začínať dosť neskoro, myslím si v sebe. „Kedy u vás začína ráno škola? O 9-tej?“ Pýta sa Martin, ktorý sa zrejme čuduje rovnako ako ja. „Áno. A u vás?“ „O ôsmej,“ odpovedáme. „Ó, to je strašne skoro!“ Smeje sa Siw.

Spomínané Lofoty sú hornaté súostrovie, ktoré sa vyznačuje rybolovom, nádhernými fjordmi, ktoré môžete obdivovať aj z kajaku, či previesť sa autom cez nespočetné množstvo mostov až na koniec, do dedinky Å. Boli ste už v obci, ktorej názov má iba jedno písmeno? Jednu takú nájdete práve na konci Lofotov, kde sa dá už iba otočiť naspäť. História Lofotov siaha až do čias Vikingov. Žiaľ, vikingské múzeum v meste Borg je v zimných mesiacoch otvorené iba dvakrát do týždňa, v sobotu a v stredu, takže sme to minuli. Aspoň sa mám ešte kde nabudúce zastaviť. Počuli sme, že Lofoty sú jedným z najkrajších kútov Nórska. Ale že až taký nádherný? Nórsko sa ľahko fotí, lebo je čo fjord, čo zákruta, dedinka, to nádhera. Len škoda, že na tých úzkych cestách nemôžete vždy zastaviť, kedy sa vám zachce. Jedným najfotogenickejších miest, či už v lete alebo v zime, je dedinka Reine, ktorú by ste nemali vynechať.

Práve na Lofotách sa na nás usmialo šťastie, a to vo forme polárnej žiary. Lofoty majú vďaka Golfskému prúdu trošku miernejšie podnebie ako napríklad severné Tromsø. V ten večer bolo jasno a chladno, a to je presne to, čo na pozorovanie polárnej žiary potrebujete. Ak prší, je zamračené alebo sneží, vaše šance na tento prírodný úkaz sa rapídne zmenšujú. V ten večer sme nocovali v meste Svolvær a vybrali sme sa na prechádzku do mesta, keď Martin zastavil a ukázal do údolia nad mestečkom. „Tam je!“ Rýchlo začínam rozkladať statív. Snažím sa nepanikáriť. V tom zhone, keď človek vidí niečo unikátne a nevie či to bude trvať pár sekúnd alebo minút, je schopný stvárať kadejaké kixy. Našťastie som nezabudla dať dole krytku z objektívu, ako sa to vraj už niekoľkým fotografom v tom nadšení stalo. Nemám ideálne miesto, lebo fotku mi osvetľujú okoloidúce autá. Ale teším sa aspoň tomuto „úlovku“.

Polárna žiara sa vyskytuje tak pri severnom (aurora borealis), ako aj južnom póle (aurora australis) v blízkosti resp. za polárnym kruhom. Čo to tá polárna žiara vlastne je? Začína to pri elektricky nabitých časticiach Slnka – iónoch – nazývaných slnečný vietor. Keď sa slnečný vietor priblíži k Zemi, stretne sa s jej magnetickým polom. Väčšina slnečného vetra je blokovaná magnetosférou, ale niektoré ióny sú zachytené v ionosfére, v kruhovitej oblasti okolo geomagnetických polí Zeme. V ionosfére sa ióny solárneho vetra zrážajú s atmosférickými plynmi a výsledkom uvoľnenej energie je farebná žiara okolo zemských pólov. (Zdroj: http://nationalgeographic.org/encyclopedia/aurora/) Toľko veľmi stručne o tom, ako táto krása vzniká. V minulosti však ľudia verili, že polárna žiara sú putujúce duše mŕtvych bojovníkov.

Fotenie polárnej žiary je dosť špecifická vec. Je preto fajn, ak sa na to človek vopred trošku pripraví. Či už lepšou fototechnikou, preštudovaním overených rád od skúsenejších fotografov, ako aj teplým oblečením. Ja som si dala poradiť od blogera žijúceho v Nórsku, Andreja Tichého. S fotografovaním polárnej žiary má bohaté skúsenosti. Ak teda výsledok vašej honby za polárnou žiarou nechcete nechať na náhodu, odporúčam preštudovať si rady skúsenejších, aby ste vedeli ako nastaviť expozíciu, čo všetko k dobrej fotke potrebujete, a z ktorých overených miest sa polárna žiara dobre fotí.

O dve hodiny sa však nebeské divadlo zopakovalo. To sme si už vybrali iné miesto na fotenie, v lesíku za dedinou s výhľadom na zasnežené hory. Zelená žiara sa začala na oblohe ešte viac krútiť ako predtým, vytvárala rôzne špirály a potom sa zase narovnala či rozdvojila. Zmizla a zjavila sa o niečo ďalej. Celé to trvalo asi 15 minút. Je to krása. Stláčam spúšť a pritom takmer ani nedýcham, aby sa mi statív nepohol. Keď to po niekoľkých sekundách cvakne, obaja s Martinom pribehneme k foťáku, či to vyšlo. Potom sme polárnu už do konca výletu nevideli ani raz. Počasie sa nám zmenilo na daždivo-snehovú príšernosť.

Počas cestovania v Nórsku sme bývali u domácich, ktorí prenajímajú svoje byty, izby či apartmány. Je to tzv. Airbnb, ktoré sa stáva čoraz populárnejšie. Aj vďaka tejto službe sme sa dostali trošku bližšie do – údajne – chladnej a neprístupnej nórskej povahe. Nórov sme za tých pár dní spoznali ako extrémne otvorených a dôverčivých ľudí. „Ak tu ráno nebudem, len zavrite dvere a vhoďte kľúčik do topánky.“ Alebo: „Ja teraz nie som doma, ale dvere sú otvorené, pokojne vojdite, ubytujte sa a cíťte sa ako doma.“ To sú slová niektorých domácich. Nikto sa tu nejako extra neponáhľa, pohoda, úsmevy, dokonalá angličtina pri pokladni či v autobuse, a bezbrehá dôvera. Viem si však o nich predstaviť, že ich dôverčivosť ide ruka v ruke aj s trochou flegmatickosti.

Nuž, Nóri na nás spravili výborný prvý dojem. Aj keď je pravda, že sme tam boli týždeň. Asi jediná výčitka voči nim je tá, že všade mali otrasne mäkké postele. Obdivujem aj ich dôslednosť v recyklovaní, usporiadanosť a čistotu. Niekedy sme boli až zmätení, lebo sme nechceli niečo vyhodiť do nesprávneho koša a tak sme sa museli pýtať, čo kam patrí. „Obdivujeme vás, akí ste uvedomelí a poctivo recyklujete,“ chválili sme našich domácich. „Viete, nie všetci sú takí. Aj recyklácia niečo stojí a sú ľudia, ktorí smeti radšej zakopú do lesa pod stromy ako keby mali platiť za zakúpenie recyklačných nádob. Ale ja pracujem v štátnej správe, takže som poctivka,“ hovorí s úsmevom hostiteľka Siw.

Jedna vec mi hneď bila do očí. Nóri nemajú na oknách záclony. Je to hlavne kvôli nedostatku svetla, ktorému tým nechcú brániť v osvetlení ich – inak veľmi útulných – príbytkov s bohatou vianočnou výzdobou. Takže vidím, že sused práve pozerá futbal, vedľa ide reklama. Vidíte všetko. Kto si číta, kto sedí na gauči, varí si, či kuká do blba. Nórov to však absolútne nezaujíma. Nech ich je pokojne cez okno vidno! Hlavne, aby mali čo najviac svetla a nebránili im v tom nejaké blbé záclony.

V lete je to všetko presne naopak. Sú také dlhé dni, že slnko takmer vôbec nezapadá. Zaujímalo by ma, či si tie záclony a závesy na leto namontujú…

Či už je to dobré alebo zlé, obvykle mám veľmi vysoké očakávania pri cestovaní, ale Nórsko ich absolútne naplnilo. Prišiel však čas vrátiť sa domov. Hoci som sa na návrat do „svetla“ celkom tešila, predsa som si v Osle pri odlete zakrývala oči pred ostrím ranným slnkom ako nejaký upír.  Ako rýchlo som si zvykla na život v tme! Možno raz prídem skúsiť aj pravý opak – polárny deň a pozrieť sa na ďalšie krásy, ktoré pred nami studená noc tentoraz ukryla.

Koľko to celé stálo?

• prenajatie auta = 240 EUR

*výhodnú cenu za prenajatie budeme mať len vtedy, ak si auto rezervujete vo veľkom predstihu (1-2 mesiace vopred)

• palivo (diesel) = 108 EUR (prešli sme 1300 km, minuli 68 litrov)

*cena diesla sa momentálne pohybuje okolo 13,5 NOK.

• Ubytovanie cez Airbnb = 373 EUR/6 nocí/2 osoby = ca. 62,1 EUR/1 noc/2 osoby.

*ubytovanie v Nórsku je veľmi drahé. V lete môžete využívať kemping, ale v zime pri mínusových teplotách, snehu a daždi sme radšej uprednostnili ubytovanie cez Airbnb, ktoré vychádza lacnejšie ako hotely.

• Letenky = 370 EUR/2 osoby

Viac o našich cestách po svete nájdete na http://travelistan.sk/.

Text a foto: Marta Rajková