Horúca reportáž z chladného Iraku.
Viedeň-Istanbul-Erbil a vystupujeme o 2 hodine rannej na letisku, ktoré je svojou jednoduchou a vkusnou architektúrou jedným z najpríjemnejších, na akom som kedy pristával. Po krátkom čakaní v príletovej hale sa objavila lekárka Zuzka Dudová aj s Przemekom, Poliakom, ktorí spolu s ďalšími dobrovoľníkmi pôsobia v Iraku. Cesta autom do Duhoku trvala asi 3 hodiny, prešli sme niekoľko kontrolných stanovíšť pešmergov, ktorí strážia na kontrolných bodoch vjazd do jednotlivých miest, alebo zón. Mosul, ktorý je obsadený isilákmi, sme míňali asi vo vzdialenosti 30 kilometrov od vojnovej línie. Na ceste sme prešli niekoľkými strážnymi stanovišťami pešmergov. Sú to kurdskí bojovníci, ktorí sa v Iraku vlastne ako prví s im vlastnou hrdosťou vzopreli vraždiacim monštrám z Isilu. Dostáli tak svojmu menu, keďže pešmerg znamená v kurdštine „ten, ktorý pozerá smrti do očí“.
Po krátkom spánku smerujeme ráno do mesta, ktoré je charakteristické svojou modernou architektúrou. Bohužiaľ na úkor vlastnej histórie, keďže v čase budovateľského ošiaľu nechali inžinieri Saddáma Husajna zbúrať a tým nenávratne zničiť celé historické srdce tohoto mesta.
Druhý deň sme sa už spolu so Zuzkou, Przemekom a Wojtekom(ďalší poľský dobrovoľník, ktorý chce študovať fimovú réžiu a nádherne fotí) vybrali priamo do utečeneckého tábora, v ktorom žije asi 27 000 jezídov. Jezídi sú nábožensky odlišní od muslimov a vo svojej viere majú veľa prvkov kresťanstva. Napríklad krst. Boli vlastne jedni z prvých, na ktorých začal uplatňovať islamský štát svoje beštiálne praktiky. Upaľovanie, či pochovávavnie zaživa, znásilňovanie dievčat a ich branie do sexuálneho otroctva… Jezídi sa snažili ukryť v horách pri meste Sindžár, ale až vďaka pešmergom a americkému bombardovaniu pozícií Isilu sa podarilo vytvoriť koridor, cez ktorý ušli do Sýrie, aby sa oblúkom vrátili do bezpečnejších miest v okolí Dohuku.
Školu v tábore vedie Ibrahim, ktorý nás pozval na návštevu do svojho príbytku, čo je pre cudzinca pocta, ktorú sme skutočne radi prijali. Zuzka pôsobí v tábore ako lekárka, Przemek ako logista a Wojtek v čase našej návštevy zaskakoval dokonca za neprítomného farmaceuta. K tomu zopár domácich pomocníkov a klinika, zriadená kým iným, ako profesorom Vladimírom Krčmérym, zachraňuje životy stovkám chorých. Deti sú tu ako všade na svete. Keď si predstavíme šialený strach, v akom ešte nedávno utekali spolu s rodičmi pred zabijákmi, je úžasné, ako sa s touto tragickou etapou svojho života dokázali vyrovnať. Aspoň navonok…
Ďalší deň sme už nabrali kurz na Erbil. Cestou sme sa zastavili v najposvätejšom mieste jezídov na svete, v Lalishi. Pred vstupom do priestorov svätyne sme sa museli tak, ako všetci ostatní vyzuť a celú prehliadku sme absolvovali len v ponožkách. Väčšina prítomných jezídov tak robila dokonca úplne naboso. Domáci sprievodca hovoril veľmi dobrou angličtinou a tak sme sa napríklad dozvedeli, že jezídom sa musí človek narodiť a na jezídsku vieru sa nedá prestúpiť. Podľa ich náboženských pravidiel, ak sa totiž niekto rozhodne zriecť svojej viery kvôli viere jezídskej, nie je zaručené, že sa v budúcnosti nezriekne jezídskeho náboženstva kvôli náboženstvu inému… Kňazi jezídov – fakíri nosili dlhé brady, ktoré si vlastne nikdy nestrihali. Teraz, sa zabijaci z Isilu začali tiež pýšiť takýmto zjavom, si fakíri na protest začali svoje brady na protest strihať a holiť!
Po príchode do Erbilu sme sa ubytovali v hoteli Karlovy Vary(!) a večer sme strávili v spoločnosti Petra Pagáča, ďalšieho Slováka, ktorý za svoje životné poslanie považuje pomoc ľuďom v núdzi.
Dnes sme spolu s ním navštívili ambulanciu, ktorú vedie ako lekárka Katka Molnárová, ktorá si sem „odskočila“ z niekoľko ročného pôsobenia v Rwande. Potom sme sa ešte vybrali na návštevu jednej jezídskej rodiny poblíž ordinácie, do ktorej inak chodia zväčša irackí kresťania z erbilského tábora.
Peter Pagáč cestou takmer nestíhal odpovedať na pozdravy miestnych a bolo zjavné, že je tu Pán Niekto! Nie preto, že je pánom, ale preto, že ho tu všetci vnímajú ako človeka so SRDCOM!
Zajtra sme si vyhradili čas na návštevu kresťanského tábora, ktorý máme cez cestu a z ktorého prišlo na Slovensko nedávno necelých 150 irackých kresťanov, ako prejav „kresťanskej solidarity a veľkodušnosti“ slovenskej vlády. Veď Slovensko bolo vždy kresťanské a Slováci kresťania. Samozrejme podľa aktuálnej potreby a výhodnosti.
Chlapček, ktorého drží na rukách otec, sa volá Rivan a pri úteku pred besniacim Isilom sa v horách pošmykol a zranil na hlave. V podstate ochrnul a prestal hovoriť, ale vďaka lekárskej starostlivosti Zuzky Dudovej sa mu dnes vracia nádej na návrat do plnohodnotného života.
Mudr. Zuzka Dudová vyšetruje pacientku a tlmočníka do jezídskeho jazyka jej robí miestny pracovník.
Kresťanský kostol v Duhoku.
Ja som ju pomenoval jednoducho : Hanblivá jezídska princezná.
Na návšteve v utečeneckej rodine jezídov v Erbile.
Do jezídskej svätyne sa dá len vyzutý, alebo v ponožkách.
Vchod do krstitelnice jezídov. Sem okrem nich nesmie nikto vstúpiť.
Láska nepozná vojnu. Nikde na svete. Ani v Iraku
Nočná obloha nad Dohukom je chladná, temná a mesiac akoby zachmúrený. Ale aj tu raz vyjde slnko
