Hovorené slovo / Záhrada
V našej rodine si sa slabé oči dedia po praslici. Slabé oči neznamená dioptrie dvojky, to znamená mínus desať a odlepená sietnica. Preto milujeme rozhlas. A rozhlas miluje nás. Nikdy, nikdy sa nám neprestal prihovárať.
Mám problém so slovami, niečo ma v poslednej dobe pomaly paralyzuje; ako keby všetko zostávalo čupieť na kraji.
Potisnúť to jazykom?
Píšem si to ako pre seba.
Sú také dni, po kolená v dýkach, spieva sa.
Ale predsa len sa s vami chcem o čosi pekné podeliť, aj keby nebolo veselo, veď nemusí stále byť, Robin Williams, hovorila som si ráno, srandičky, srandičky, oprátka.
Nedávno sa v rámci jednej diskusnej relácie na Rádiu Devín hovorilo na tému Umenie reči (TU). Musíte si to vypočuť. Nemusíte. Je to prenádherné. Najviac priestoru z pozvaných hostí zaslúžene dostáva pani Alexandra Jarošová z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra. Hneď v úvode poznamená, že sa mnoho ľudí domnieva, že v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra sa vymýšľajú slová. To ma veľmi prekvapilo. Predstava o svete level bocian.
Neskôr uvádza veci na pravú mieru, napríklad vysvetlí fungovanie kodifikačnej komisie – čiže, zjednodušene povedané, ako presne sa slová dostávajú do slovníka. Prípadne ako v ňom strácajú pôvodný status. A aké sú niektoré, hovorí pani Jarošová, húževnaté. My, odborníci, na ne prilepíme nejaký kvalifikátor, označíme ich za zastarané či zastarávajúce, slovník vyjde, a tu sa zrazu slovo vráti do bežného používania.
Niektoré slová sú húževnaté.
Krása, bože, krása.
Jazyk je dobrodružstvo, povie ktorýsi z prítomných pánov.
Jazyk, hovoril Sándor Márai, je naša skutočná vlasť, spomínam si, jediný domov, ktorý mám. Ktorý ešte mám. A nie že ruky, na ktorých smieš plakať.
NEBORÁSTKY – malý poklad ovocinárov, ktorý lingvisti zatiaľ nekodifikovali.
A vraj sa dá, informovala pani Jarošová, v prípade záujmu poslať prihlášku do korpusu. Tuším, čo za tým striehne, ale nechcem to vedieť s istotou, ešte chvíľu vyčkávam, kým to zadefinujem, ešte chvíľu o tom budem uvažovať takto. Tvoje vyplnené tlačivo v rozrezanom tortovom korpuse, podpis a šmuhy po krémovej plnke. Vašu žiadosť sme prijali, odpovieme do dvoch týždňov. Počkať s Plathovou v rúre, chňapky na očiach.
Krémové plnky sú citlivé, ak si nedáš pozor, objavia sa hrudky, také, čo skrátka nevyšľaháš. Myslím, že mama hovorila, že sa ich dá zbaviť, ak sa to celé opatrne nahreje, ale nie som si istá.
Nepucuj stále, písal Hviezdoslav svojej žene v láskyplných listoch z ďalekých krajov, nepucuj a nepeč, a hlavne neposielaj, bo i zájedky tunajšie ku káve sú dosť dobré. Myslím na teba. Čokoľvek ti píšem, sú to len iné verzie jediného: „Chýbaš mi“.
Ako dávno.
Toto by mali byť tipy na hovorené slovo. Je možné, že sa článok rozpadne. Keby sa tak stalo, zapamätajte si to Umenie reči, o to mi išlo predovšetkým a na ničom inom toľko nezáleží.
Potom, potom je tu Rádio Litera.
Na Rádiu Litera sa všetko vysiela stále dokola, takže vlastne nikdy nič úplne nezmeškáte; ideálny svet. Prebiehajú tematické týždne, ktoré sa trebárs nie vždy trafia do vášho vkusu, ale zo srdca odporúčam pustiť si hocičo, naozaj hocičo bez ohľadu na bežné preferencie. Prekvapte sa. A nájdite si niečo naše – aj moje najmilšie rozhlasové spomienky sa viažu k slovenským autorom. Pustila som si tak trebárs Kamaráta Jaška, menej známu prózu Dobroslava Chrobáka, a už po prvých vetách sa zasekla – rukávy vykasané, múka na predlaktiach, prsty zanorené – totálny knokaut, počúvaš a nemôžeš uveriť.
Potom som si tú knihu kúpila, pre istotu rovno tri kusy, lebo je to láska a lebo nikdy nevieš; niekde v tejto izbe, po kolená v dýkach, je trikrát Jašek, a ja ho predsa neviem nájsť. Márnosť.
Z iných našich maľovaných džbánkov a čiašok zdobných:
„Vynímajú sa sťa kôpky,“ hovorí Kukučín vo svojich Prechádzkach po Patagónii o ovečkách porozhadzovaných na pasienku.
„Nuž ale kdeže si, ty šúplata nepodarená?!“ volá gazda v Žartoch a rozmaroch Gustáva Kazimíra Zechentera-Laskomerského. (Tento autor mi pripadá hlboko nedocenený.)
Čo ešte?
Neviem, ale zbieram teda slová (NEČUJNE poznačené v poznámkovom bloku, o dve strany ďalej DODRÚZGANÝ) a vrátim sa k Hviezdoslavovej korešpondencii:
„…musím ako hasič na zábavu. Však odpíš mi, či sa mrzieť nebudeš, či dovolíš, či nebudeš kundovrčná?“
Aj iné programy Slovenského rozhlasu stoja za pozornosť, hoci azda nie rovno nepretržitú pozornosť. Trebárs športové správy na Slovensku 1 sú nezriedka plné skutočných perál, minule ako sa tam opľúvali nejakí basketbaloví tréneri, a vôbec, čo všetko sa dá povedať o lopte, úplne nový vesmír. A na Rádiu Regina vysielali pred časom Charitatívny hokej kňazov, Ružomberok. Neviem, čo to bolo. Možno vtip.
Pre jazykovo vybavených tu upozorním na obrovský archív Librivox.org. Tipy? Nič ruské tam nie je počúvateľné, niektorí tí ľudia ako keby nevedeli ani dýchať. Na nemecké mi chýba trpezlivosť, mocne mi však utkvela v pamäti jedna Meyrinkova poviedka v podaní ženy s nevysvetliteľne trúchlivým hlasom, ktorá vystupuje pod prezývkou Hokuspokus. Ušetrím vám hľadanie (ak ste sa chystali…), nájdete ju TU. Anglické texty, pôvodné aj prekladové, tvoria väčšinu tohto archívu a často sú nahrané prekvapivo kvalitne. Srdce mi zlomila Tess of the D’Urbervilles v podaní Adriana Praetzellisa, to som náhodou počúvala po operácii očí a hrozne ma to bolelo, text, nie oči, oči boli umŕtvené, len srdce plieskalo – po pätnástich hodinách som si, príliš rozrušená, odlepila svoje pirátske pásky a kalným zrakom si na Wikipedii dohľadala, ako to skončí. Tak ma to rozhodilo, že som knihu nikdy nedopočúvala. Ešte teraz, keď na to spomínam, mám chuť kričať.
Po rozchode s milovanou Tess som sa s novým elánom – nevídali! – chopila ihlíc, vplietla do svojich jesenných šálov nejednu Dickensovu sirotu. Preferably vyberajte verzie nahrané užívateľom s prezývkou Tadhg. Mení hlasy. Dáva si záležať. „Janette! Donkeys!“
Úplne mi to zdvihlo náladu.
Menej jazykovo vybaveným, ale stále lačným po vzdelaní ponúkam Knihy, na které vám nezbyl čas (TU), reláciu Českého rozhlasu, ktorej názov povedal všetko dôležité. Už som ju tu raz spomínala v súvislosti s Ballom, možno ste si ju vyhľadali. Obídem tie kontroverznejšie tituly a príliš známych autorov a za seba dám odporučím diel venovaný knihe Teorie nevzdělanosti profesora K. P. Liessmanna (malé: tu).
Neviem, ako vznikol tento oblúk, v každom prípade sa vraciam k Slovenskému rozhlasu. Posledné, čo chcem spomenúť, je relácia Symposion, donedávna ešte vedená pod názvom Filozofická knižnica.
Symposion moderuje, pokiaľ moja pamäť siaha, pani Mária Michalková. Keby som si mohla vybrať prezidenta, chcem Máriu Michalkovú. Neviem, aká je, keď dôjde večer domov, ale z rozhlasu znie ako tá najláskavejšia osoba na svete. Neraz by ste si želali, aby toho povedala viac, pretože by očividne mohla, jej postrehy sú neuveriteľne prosté a bystré – zostáva však, skromná, v pozadí, bez najmenšej irónie vsúva svoje poznámky medzi výroky akademikov, usmerňuje tok debát. Môžete si v archíve (tuto) vyhľadať tému podľa svojho gusta, výborná je v každom prípade trebárs tá ostatná, zo začiatku marca: Prirodzené a neprirodzené.
Ak to teraz vyzerá, že mám okrem veľa načítaného ešte aj veľa napočúvané, upozorňujem, že toto sa mi nazbieralo za dlhé roky. Nejeden môj večerný program tvoria gify, epic fails, cat fails, fat people fails, som nízka, že by som sa vám vošla pod dvere.
Srandičky, srandičky – S každým riadkom dole, ale nikdy do hĺbky.
Píšem si to ako pre seba. Hovorené slovo? V kláštornej záhrade sa schovávaš za strom, šliapeš po suchom ihličí. Je ticho.
V rámci úvah o prirodzenom a neprirodzenom jeden z hostí Márie Michalkovej, predpokladám, že Miroslav Marcelli, nadhodí, že by sa štúdium filozofie mohlo trochu odintelektualizovať. Je dedičstvom, tradíciou štúdia filozofie, že hľadáme odpovede u iných filozofov, mohli by sme však zavše zdvihnúť hlavu od kníh a obzrieť sa okolo seba, ako bývalo dobrým zvykom u starovekých mysliteľov, ktorí sa spoliehali predovšetkým na svoje pozorovanie.
„Všetci boli vybavení mimoriadnym pozorovacím talentom,“ vyslovuje sa Marcelli s veľkou istotou, bezpochyby nečaká, že si to niekto trikrát počúvne a bude citovať, „a niektorí už sa opierali aj o rodiace sa empirické vedy.“
Nato si tam s tým druhým pánom vymení nejaký vtip o predsokratikoch, sami sa schuti zasmejú.
Páči sa mi to, odintelektualizovať, úplne nekonceptuálne koláče a priamočiare šály. Naostatok, čosi také vyčítal Vajanský Hviezdoslavovi a Hviezdoslav sám na staré kolená ľutoval – že bolo toľko myšlienky a tak málo vášne – a na poslednú chvíľu kresal iskry, pamätáme si, Herodes, capisko, oblieza Salome.
To už trochu fabulujem.
A nejde predsa o vášne, či len o ne.
Whitman vo svojich Stéblech trávy:
„Vzhlédnutí okem nebo ukázání na fazoli v její slupce rozvrátí učenost věků…“
Príliš citujem, málo som; iba po kolená. Ak zvuk, tak pazvuk, alebo pieseň čepelí, a v každom prípade to bude končiť tichom. Úplne to počujem.
OBRÁZKOVÁ PRÍLOHA:
KAJAKÁR:
Vždy ma rozosmeje, neviem prečo. Ako písal ktosi na internete, it’s oddly satisfying.
http://i.imgur.com/rul24Oz.gif
VĎAKA
Sianovi – viete, že tie najlepšie veci mám od Vás
