Hra osudu

Mirko nebol doma. Nebolo komu zvestovať svoju radosť. Nevadí ešte niekoľko hodín a potom si to spoločne užijú. Zatiaľ by mohla zavolať mame.

Telefón vyzváňa akosi dlho a zostáva bez odozvy. Kde sú všetci? Nikto nechce vypočuť jej radostné správy. Zavolá ešte raz, ale situácia sa opakuje. Mama neberie. Keby vonku nebola taká zima, húta Lenka. No nič nebude predsa sedieť doma sama so sebou. Narýchlo si prehodí kabát a zababuší sa do teplého šálu. Musí sa teplo obliecť, vonku fúka poriadny severák a ona si teraz musí dávať pozor. Veď čo keby sa jej teraz niečo stalo? Zatvára dvere bytu a rýchlo preruší svoje nepríjemné úvahy.

Vonku je to ešte horšie ako si myslela. Studený vetrisko sa jej dostane až na kožu, nič príjemné. Na hlavu si natiahne kapucňu a rýchlym krokom pokračuje v ceste. Po krátkej chvíľke naskočí do prichádzajúceho autobusu a pokračuje vo svojej ceste. Konečne sa ocitne pred vysokou bytovkou. Ešte kúsok a už bude v cieli. Zazvoní na vchodový zvonček a vhupne do brány. S mamou sa nevidela asi dva týždne. Výťah zastaví na piatom poschodí, kde ju už čaká. Zvítajú sa, mama uvarí teplý čaj a čuduje sa Lenkinej návšteve. Nečakala ju, telefón mala v zadnej izbe a jeho vyzváňanie nezachytila. Nevadí, aj tak je rada, že ju dcéra navštívila. Pri šálke horúceho čaju Lenka odkryje svoje tajomstvo, z mamy bude babka. Mame sa rozšíria oči, vystíska dcéru a hneď na prvý pohľad je jasné, že ju jej správa veľmi potešila. Želala by si vnučku, ale čo bude, to bude, hlavne nech je zdravé.

Čas pokročil, Lenka sa musí poberať, príde Mirko z práce a vtedy už chce byť doma. Dnes majú predsa taký veľký deň. Rozlúči sa s nadšenou mamou a vydáva do chladných ulíc sídliska. Jedna cesta autobusom a bude doma v teple. Stihla to, Mirko ešte nebol doma. Po ceste jej akosi vytrávilo, pripravila sebe aj manželovi chutnú večeru. Vyprážané bravčové rezne sa k takej výbornej správe budú hodiť.

Mirko na seba nenechal dlho čakať, zababušený sa vrútil do predsiene. “Ahoj láska, som doma,” štebotal. Lenka nečakala, vrhla sa mu okolo pliec a do uška mu pošepla veľkú novinku. Mirko bol radosťou celý bez seba, spolu v pevnom objatí vošli do izby, kde ich čakala slávnostná večera. Tento večer patril len im dvom a ich ešte nenarodenému dieťatku, ktoré bolo dôkazom ich lásky.

Pre Lenku a Mirka nastalo krásne obdobie. Boli tu jeden pre druhého a spoločne sa tešili na ten veľký deň. Radovali sa z každého dňa a ich napätie sa postupne stupňovalo. Ale osud zamiešal karty a spravil to po svojom. Priblížili sa posledné mesiace Lenkinho tehotenstva. Okrúhle bruško jej krásne vyčnievalo a pútalo pozornosť. Ako často ho spolu s Mirkom vo voľných chvíľach hladkali. Boli to chvíle, keď boli spolu len oni dvaja a ich maličký človiečik.

Nadišiel čas ďalšej pravidelnej kontroly u gynekologičky, Lenka mala tieto udalosti celkom rada. Vždy sa uistila, že všetko je tak, ako to má byť a ich maličké sa má dobre. Na dnešnú prehliadku tiež odchádzala s radosťou. Ale tentokrát nedostala dobré správy. Vyšetrenie sa predlžovalo a lekárke sa stále čosi nepozdávalo. Lenku oblieval studený pot a trápili ju obavy. Čo sa deje? Doktorka toho veľa nepovedala. Jediné, čo sa nastávajúca mamička dozvedela, že sa jej nepozdáva čosi s pupočnou šnúrou. Ale čo? Veď doteraz bolo všetko v najlepšom poriadku.

Tak už to určite neplatí, dostala odporúčanie na vyšetrenie v nemocnici. A musí tam ísť hneď teraz, tak jej to kázala jej lekárka. Ale ona nechce, ani Mirko tu nie je, nemá sa s kým ani poradiť. Aj by mu zatelefonovala, ale nemá záujem robiť mu starosti, v zamestnaní ich má aj tak viac ako dosť. Pôjde do nemocnice na vyšetrenie a potom sa uvidí, snáď je to planý poplach.

Pred nemocničnou ambulanciou je poriadne plno, všade samé mamičky s bruškami. Jedna s okrúhlym, ďalšia so špicatým a medzi nimi aj Lenka. Niektoré z nich boli v sprievode svojich polovičiek. Jej robil sprievodcu len strach a obavy o jej nenarodené dieťa. Ach jaj, veď na tomto mieste dnes vôbec nemala byť, ale dnes nemá dobrý deň. Závery vyšetrenia nie sú vôbec priaznivé, musí sa rýchlo dostať domov a v pokoji zavolať Mirkovi. Nechce, ale musí. Hneď zajtra musí na hospitalizáciu do nemocnice. Do očí sa jej tisnú slzy a prenasledujú ju samé obavy, bojí sa o svoje dieťa.

Cesta do nemocnice jej pripadá nečakane dlhá. Ona aj Mirko sú celkom ticho, trápia sa a nechcú hovoriť o nešťastí, ktoré ich postretlo. Vstupné prijímacie formality sú už vybavené, jej láska musí opustiť brány nemocnice s vedomím, že vôbec netušia, čo bude nasledovať a ako to celé dopadne. A v stávke je ich spoločné dieťatko, taká smutná cesta domov.

Mirko ešte ani nezaspal, trápil sa rôznymi myšlienkami. Telefón, rýchlo, to bude určite Lenka. Nebola to ona, bola to sestrička, ktorá mu s chladným hlasom bez kúska citu oznámila, že sa stal otcom. Nič viac sa nedozvedel, do rána sa šiel zblázniť od nedočkavosti, potreboval vedieť viac. Veď Lenka bola len v siedmom mesiaci, maličké malo ešte čas.

Hneď ráno utekal do nemocnice. Áno, už je ockom. Zbehlo sa to mimoriadne rýchlo, v noci sa im narodila maličká Lenka. Naozaj maličká, nevážila celkom ani jeden kilogram. Museli ju dať do inkubátora, kde zostane ešte dlho. Ale prežila a to je pre nich podstatné, ich maličká žije.

Konečne prichádza Lenka, bez bruška vyzerá akosi zvláštne. V tvári sa jej odráža prežitá únava a obavy o zdravie dcérky. Lekári veľa informácií nepovedali, vraj uvidí sa, čo bude ďalej. Prognózy nie sú najlepšie, až čas ukáže ako sa to bude vyvíjať. Lenka padne Mirkovi do náručia, takto mlčky sú tu jeden pre druhého a obaja pre ich maličkú. Vedia, že teraz musia byť silní, stali sa z nich rodičia.

Ozvala sa aj Lenkina mama, tiež si robí starosti. Prišla popoludní v návštevných hodinách. Vonku bol pekný teplý deň, opustili teda šedivé múry nemocnice a na chvíľku sa usadili na lavičke v priľahlej záhrade. Slniečko sa pekne usmievalo, asi tušilo, že je namieste ich trocha potešiť. Lenka povedala mame všetko, čo sama vedela. Mama toho veľa nehovorila, skôr bola nezvyčajne ticho. Po dlhšej chvíli sa predsa len ozvala. “A nebolo by lepšie keby malá zomrela?” vyšlo z jej úst. “Lepšie, a pre koho?” pýta sa zhrozená Lenka.  V tom okamihu do nej vstúpil taký jed, že sa musela okamžite zdvihnúť z lavičky a rýchlo sa rozlúčiť s mamou. Nedalo sa inak.

V nemocničnej izbe potom ešte dlho rozmýšľala, ako jej to mama mohla urobiť. Nedokázala nájsť odpoveď, ale bola si istá, že svoju dcérku bude navždy milovať bez ohľadu na jej ďalší vývoj.