Hrdinovia našich detí – časť II. Happiness manager do školstva?

S Mikelem sme sa teda stretli pred 15 rokmi a našťastie si on pamätal, kde sme sa spoznali. Zaujal ma jeho príbeh na facebooku, že odišiel z firmy a šiel do školstva. Celý Mikeleho príbeh tu nebudem opisovať, treba ho stretnúť osobne a vypočuť si ho. To, čo ma najviac zaujalo bola jeho pozícia vo firme – HAPPINESS MANAGER. Čo to je? Bol tam na pozícií a pracoval na tom, aby medziľudské vzťahy vo firme i mimo firmy boli stále lepšie. Veľmi ma to zaujalo, inšpirovalo, mám rešpekt pred týmto človekom. Po tomto stretnutí nasledovali ďalšie a ďalšie až sme začali spolupracovať v tíme na tvorbu a rozvoj našej pohybovej spoločenskej hry.

Vrátil som sa z manažérskej pozície do školstva a pracujem s deťmi na polovičný úväzok. Zmenil sa mi pohľad na prácu v školstve odkedy som stretol Mikeleho a ďalších ľudí, ktorí v školstve chceli niečo skutočne zmeniť. Napísal som svoju prvotinu Naivnú pedagogiku z praxe, ktorá mala byť len jednoduché dielko na potešenie sa detským svetom. Zrazu sa to všetko začalo spájať – táto prvotina sa stala mojim stavebným kameňom k tomu, aby som chcel tiež niečo zmeniť. Zmeniť? Nie, nechcem v školstve nič meniť, mojim cieľom je do školstva niečo pridať. Po tejto všetci asi viete o čo ide, chcem pridať HAPPINESS MANAGERA do škôl.

Ale prečo? Veď školstvo nejako funguje, aj tak tam nie sú peniaze, aby tam sa dalo robiť niečo navyše. Ani tieto a ani iné dôvody ma nepresvedčili k tomu, aby som si vybral inú prácu, aby som len chodil do roboty a nadával na to, ako tam je zlé. Aktuálne v práci vidím veľkých ľudí, ktorí by chceli deťom odovzdať aj seba keby mohli. Vidím pedagógov, ktorí k danému učivu pridávajú aj niečo iné – pozitívny vzťah k deťom. Popri všetkých administratívnych úkonoch, opravovania písomiek a občas zbytočných reakcií na svoje deti upätých rodičov sa im ani nečudujem, že občas niečo podcenia, nezvládnu alebo prichádzajú o chuť ráno vstať pozitívne do práce. Videl som už na vysokej škole veľkých ľudí, ktorí by mohli deťom odovzdať tak veľa.

Naše školstvo sa zameriava na mnoho memorovania, vedomosti, ktoré už je otázne koľko percent detí využije v praxi a koľko nie. A to je super, nie som ten, čo nadáva, že sa deti učia a skôr ľutujem, že ja som sa neučil poctivejšie a nezískaval tieto informácie, ktoré by mi skôr či neskôr pomohli v živote. Únava pedagógov zo zbytočností, únava rodičov a detí zo zbytočného riešenia problému mi dalo ideu. Spojil som tieto skúsenosti s príbehom Mikeleho a dostal som výsledok.

Dostaňme do každej školy jedného človeka, ktorý sa bude snažiť o prehĺbenie vzťahov, ktorý bude k dispozícií deťom, pedagógom, vedeniu školy, ktorý poteší svojou pozornosťou aj pani kuchárky či upratovačky a školníka. Predstavte si veľkú prestávku, kde sa každý deň stretnú oslávenci toho dňa a kto chce im môže prísť zagratulovať. Alebo odchádzate na školenie a niekto vám prinesie balíček a popraje veľa šťastia. Alebo idú prázdniny a dostaneš odkaz: „ďakujeme ti za to, čo robíš, uži si prázdniny a po nich sa na teba opäť tešíme“. Koľko učiteľov dostane poďakovanie za to, čo sa robí? Väčšinou sa zameriame na to, čo nerobí a dostane „hubovú polievku“.

Asi poznáte experiment robený na Harvarde, ktorý trval 75 rokov. Zistili, že práve naplnené vzťahy a spokojnosť v práci sú najdôležitejšími ingredienciami šťastného života. Preto to potom nedopriať aj našim pedagógom? V našom školstve, kde hodnotíme negatívne vzťah, ohováranie za chrbtom a smutne s tým žijeme ďalej.

POĎME SA UTOPISTICKY ZAMYSLIEŤ:

Predstavte si človeka, ktorý je 30 hodín týždenne (vychovávateľský úväzok je 27 hodín) v priamej činnosti s deťmi, pedagógmi, vedením i rodičmi školy. Človeka, ktorý nemá svoju kanceláriu, iba prenosnú stoličku a tú si nosí po škole a je pripravený pri každom rozložiť a načúvať mu. Človeka, ktorý zbiera nápady na realizáciu od detí ale aj od pedagógov a rodičov a naozaj sa snaží niečo (pokiaľ nie všetko) zaviesť do chodu školy. Človeka, ktorému neujdú ani jedny narodeniny, meniny či významná udalosť v živote každého, kto do školy patrí. Človeka, ktorý je sám vedený osobnosťou kouča, pracuje na svojej fyzickej i psychickej stránke, aby tak bo každým dňom lepší. Človeka, ktorý keď zastupuje hodiny spraví vždy niečo, aby sa triedne kolektívy viac spoznávali a viac spolupracovali. Človeka, ktorého jedinou administratívou je informovať spoločnosť o svojich činoch prostredníctvom blogov, ktoré si môže prečítať ktokoľvek. Človeka, ktorý jednoducho príde a roznáša radosť – ktorý sa nevenuje problémom ale primárnej prevencií skvalitnením medziľudských vzťahoch. Človeka, ktorý vo vašich deťoch hľadá to pozitívne a hľadá spôsoby ako im pomôcť ich využiť. Človeka, ktorý pre celý kolektív zorganizuje akcie a nebude vyraďovať z tohto kruhu nikoho, kto sa akcie bude chcieť zúčastniť.

Celkom dosť nie? Ale prečo je to utopistické? Lebo takáto pozícia nejestvuje. Platí však jedna múdra veta, ktorá vraví následovné: „Kto nechce hľadá dôvody, kto chce hľadá spôsoby“

AKO TO DOCIELIŤ?

Predstavte si, že obetujete jedno pivko či kofolu s kamarátmi mesačne a toto svoje euro pošlete človeku na tejto pozícií. Som si istý, že keby sa našlo ochotných aspoň 800 ľudí vzdať sa mesačne jedného eura, spoločne by sme vedeli malou čiastkou ale spoločnými silami pridať jedného človeka na školu. Vravíme si, že chceme dopriať danému človeku viac, lebo však bude sa školiť, bude na sebe makať? Tak sa zozbierajme viacerí.

ĎALŠÍ UTOPISTICKÝ VÝPOČET:

zoberme masu 2 000 000 dospelých pracujúcich ľudí, ktorí by po eure mesačne poslali takémuto človeku. Dajme človeku s touto pozíciou plat, aby sa mohol venovať deťom (cca 1000€) takto vieme zabezpečiť do školstva 2 000 ľudí, ktorí by pracovali pre našu ďalšiu generáciu. Nie je to pecka?

JE TO VŠAK UTÓPIA… ALE DOKEDY? DOKEDY S TÝM NEZAČNEME NIEČO ROBIŤ – KAŽDÝ JEDEN Z NÁS…

VÝZVA PRE PEDAGÓGOV: Predstav si, že na škole máte takéhoto človeka, ako by sa ti mohol zmeniť pracovný život? Čo by si mohol si viac vychutnávať? Bol by si rád, keby sa niekto staral aj o teba, bol k tebe pozorný a vážil si tvoju robotu, tvoje náročné poslanie?

VÝZVA PRE VŠETKÝCH PRACUJÚCICH: Za akých podmienok by si bol ochotný venovať svoje euro mesačne do človeka, ktorý robí na škole HAPPINESS MANAGERA? Čo by si od neho očakával? Nenechaj si myšlienky pre seba, napíš ich do komentára pod článkom.