Denník N

Hrdý Európan

Odmalička som hrdý Slovák. Pamätám si dokonca, že keď som bol ešte niekedy v začínajúcej puberte, teda mladší a hlúpejší ako teraz, zamieňal som si hrdosť s nacionalizmom. Bohužiaľ tak, ako to robia mnohí aj teraz (a vo väčšine prípadov už dávno nie sú mladší).

Títo „najhrdší Slováci“ sa veľmi často tvária, že vedia, čo je pre Slovensko najlepšie. Niektorí sa radi pasujú do roly záchrancov či dokonca spasiteľov. Ich najväčším nepriateľom v tomto snažení je „diabolská“ Európska únia. Svoje nádeje vkladajú do Ruska, ktoré nás dokáže ako jediné ochrániť pred EÚ a USA.

EÚ vs. Rusko

Dlho sa zamýšľam, aké myšlienkové pochody ich vedú k tomu, že Rusko je náš jediný záchranca. Dejepis mi vždy išiel celkom dobre a pokiaľ si pamätám, Rusko (pod akýmkoľvek názvom) nám nikdy nepomohlo bez toho, aby nesledovalo vlastné záujmy. Samozrejme ich účasť vo víťaznom ťažení spojencov a konečnom oslobodení od fašizmu v druhej svetovej vojne je nespochybniteľná, aj za to sme však zaplatili veľkú daň. Takmer polstoročie rozhodovania o dôležitých otázkach so súhlasom Moskvy (alebo dokonca s priamym príkazom), „bratská pomoc“ v roku 1968 a mnoho ďalších príkladov vypovedajú dosť o charaktere tejto veľmoci. Doba je už síce iná a svet sa zmenil, no príklady takéhoto správania môžeme vidieť aj teraz, stačí sa pozrieť k našim východným susedom alebo na pobaltské štáty, ktoré žijú v neustálom strachu z veľmocenských ambícií Ruska.

Na druhej strane máme už spomínanú „diabolskú“ EÚ. Spoločenstvo demokratických štátov, ktoré zabezpečuje v Európe historicky najdlhšie obdobie stability a mieru. Úniu, ktorá napriek rôznym chybám ekonomicky ťahá aj náš región a náš štát. Prínos EÚ pre nás je nespochybniteľný, nech si hovorí kto chce, čo chce. Možnosť voľne cestovať do väčšiny krajín Európy bez hraničných kontrol je určite niečo, čo ocenia aj veľkí odporcovia Únie.

Kde sa stratilo nadšenie z EÚ?

Keď vidím ten rastúci odpor rôznych skupín voči Bruselu, musím sa zase vrátiť do minulosti. Pamätám si rok 2004, keď sme vstupovali do Únie. Rovnako si pamätám, napriek tomu že som bol ešte mladý a nemohol voliť, aké dôležité bolo referendum o vstupe do EÚ, ktoré bolo zatiaľ ako jediné úspešné. Ľudia nielen u nás, ale aj v ďalších najmä postkomunistických krajinách, to brali ako veľké zavŕšenie procesov, ktoré naštartovali v roku 1989. Po dlhom čase sa vtedy ukázala aj iná národná hrdosť ako len pri hokejových víťazstvách. Hrdosť na to, čo sme dosiahli vstupom do EÚ. Tá sa potom ešte zopakovala pri vstupe do Schengenského priestoru a eurozóny. Pýtam sa preto, kde sa podel ten pôvodný pocit hrdosti? Čo zlé nám EÚ spravila? Prekážajú nám eurofondy alebo voľné cestovanie, alebo ďalšie možnosti, ktoré sme predtým nemali?

Som hrdý Slovák. Myslím ale, že už je čas byť aj hrdým Európanom. Európska únia nám prináša výhody, ktoré naši rodičia a starí rodičia nemali. A že má aj svoje chyby? To je predsa normálne! Ja vnímam EÚ ako jednu veľkú rodinu. Všetci súrodenci sú si rovní, no zároveň každý je iný, špecifický. Taktiež, ako to už v rodinách býva, súrodenci sa medzi sebou hašteria. Starší a silnejší zvyknú ignorovať mladších, tí ich zase zvyknú podpichovať a podobne. Keď však vznikne problém, rodina sa zomkne. Spojí sa proti nepriateľovi a spoločne čelí problémom. A presne o tom je aj EÚ. Každý z nás môže mať svoje záujmy, ale najdôležitejšia je spolupráca. Tá však bude možná, len keď sa aj v našich mysliach staneme plnohodnotnými členmi Európskeho spoločenstva. Ja som hrdý Michalovčan, hrdý východniar, hrdý Slovák, a nevidím dôvod, prečo by som nemohol byť aj hrdý Európan.

Teraz najčítanejšie