Denník N

Hrianka v Havane

Jedného rána v Havane…

Zobúdza ma vôňa hrianky a cesnaku. Pán domáci si chystá raňajky. Mám nápad, dnes nepôjdem do reštaurácie. Uvarím si sám. Aj ja chcem hrianku. Vyjdem z prenajate izby v ‚casa particular‘ na ulicu naproti slávnej promenáde Prado v Starej Havane. Rodičia vyprevádzajú do školy deti v pionierskych uniformách, vedľa mňa dopadá obsah vedra s vodou z rozpadnutého balkóna budovy naproti, zozadu zapíska vodič bici-taxi, ktorému som vošiel do cesty, dostávam letmú ponuku na sobáš od okoloidúcej dámy, vojak v zelenej uniforme práve, vrámci boja proti vírusu Zika, vydymuje susedné byty a stipľavý výpar sa zmiešava so zápachom z kontajnerov, stoky, výfuku chevroleta z 50-tych rokov, a prachom z rozkopaného Prada, ktoré treba rýchlo opraviť. Veď o týždeň je tu Obama.

calle Virtudes                                                 20160304_110113

Od pojazdných súkromníkov na ulici si za 1 CUC (1€) kupujem čerstvý kokos, ktorý hneď vypijem a za 50 CUP (2€) paradajky, cesnak, cibuľu, papričky, a baklažán. Už potrebujem len olej a urobím si hrianky s cesnakom a zeleninou. Prechádzam na rušnejšiu ulicu Neptuno – tam sú štátne obchody kde by som ho mohol zohnať. V prvom obchode nemali, vraj len ocot ak chcem. Do vedľajšieho obchodu práve privážajú olivový olej. Kým sa dostanem na rad kupujúca predomnou po anglicky vysvetľuje staršiemu páru turistov, aby jej kúpili sušené mlieko pre deti a ked sa dohodnú pýtam si ten olivový olej od pôvabnej predavačky.

-Olivový nemáme ‚mi amor‘.

-Veď ho tam vidím v krabici.Práve ho priviezli.

-Áno, ale ten prišiel dnes, až zajtra ho budeme predávať.

Hľadám teda ďalej, navnadený na olivový ma už obyčajný neuspokojí. Prechádzam sa ďalej ulicou vyhýbajúc sa rozpadnutým ‚almendrones‘ a vymetám jeden obchod za druhým. ‚Aceite de oliva‘ ale nenachádzam. Odpoveď je buď že nezoženiem, alebo že mám skúsiť vedľa. Na konci ulice pred veľkým supermarketom La Época stretávam kamaráta z Bratislavy ktorý tu tiež žije.

– kam ideš?

– zháňam olivový olej. A ty čo taký upotený, kam sa ponáhľaš?

– ja zháňam vajcia, keď niekde uvidíš, tak zavolaj.

V supermarkete je tovaru dosť, majú aj olej ale nie ten čo chcem ja. Ten predávaju za stráženou pokladňou spolu s cigaretami, luxusným alkoholom a vybranými drahými špecialitami, lebo liter stojí okolo 10 CUC. Dnes ale nemajú. Cestou späť volám kubánskemu kamarátovi do talianskej reštaurácie a ponížene ho prosím nech mi trochu odleje. Podarilo sa, ale už som taký hladný že odkladám doma nákup a idem na raňajky do neďalekého hotela Inglaterra. Aspoň sa tam pripojím na internet odôvodňujem si rozhodnutie. Od pouličného dílera za 3 CUC kupujem hodinové pripojenie na internet, usadím sa na terase a bleskovo si z menu vyberám vytúžený sendvič. Keď si ho chcem u čašníka ktorý sa objavil po 20-tich minútach objednať, vymenil mi menu za iné. S menším výberom a vyššími cenami. Objednávam aj tak a o dalších 40 minút, keď mi končí moja kartička pripojenia na internet, prichádza opečený toustový chlieb s listovým šalátom, ktorý je síce neumytý a je na ňom zmes hliny a rôzneho hmyzu, ale je k nemu olivový olej.

Milujem Havanu. Tam kde všetky veci fungujú je hrozná nuda.Toľko zážitkov kvôli jednej hrianke človek zažije len na Kube.

20160304_102018

Teraz najčítanejšie

Ivan Strápek

Vyrastal som v Petrzalke. Studoval v Prahe a Spanielsku. Pracujem v oblasti cestovneho ruchu, hlavne v Latinskej Amerike. Zijem v Bratislave a Havane.