Hrnkov návrh nového územného členenia Slovenska
Je ťažké prebudiť záujem občanov o správu vecí verejných, ak sa to má spájať s podporou štátnej byrokracie.
Z pána Hrnka a spol. mi je nevoľno, ale jeho návrh nového územného členenia Slovenska pôsobí rozumne. Vždy sa mi zdalo, že vhodný by bol kompromis medzi komunistickým členením 3+1 a mečiarovskou osmičkou. Hrnkovo 4+2 by mohlo byť optimálne.
Možno najviac má Hrnko pravdu v tom, že je absurdné, aby Bratislava a Košice mali až tri stupne samosprávy. Byrokraciu treba redukovať, nie podporovať. Je excesom, aby som ako obyvateľ Bratislavy volil poslancov až do piatich parlamentov: staromestského, bratislavského, župného (?!), slovenského a európskeho. Župný medzistupeň je v prípade Bratislavy (a zrejme aj Košíc) jednoznačne navyše. Ide o byrokratickú duplicitu a bujnenie štátneho aparátu, keď sa na mesto Bratislava nalepí zopár okolitých okresov a tým sa umelo vytvorí „bratislavská župa“ (tak odlišná oproti tej historickej).
Praktický dôsledok potom je, že keď súdruhovia rozkopú a pol roka opravujú 500 metrov dlhú ulicu (kauzy Štúrova, Špitálska), môžu sa navzájom obviňovať primátor/magistrát a župan/župa, kto z oboch je na vine. Takže áno: na skrytie zodpovednosti za spôsobené či neriešené problémy je najvýhodnejšie mať čo najbujnejší byrokratický aparát, ktorý je taký neprehľadný, že vyvodenie zodpovednosti je prakticky nemožné a vždy sa dá zvaliť vina na inú zložku štátneho aparátu.
Z jazykového hľadiska treba odmietnuť Hrnkov návrh premenovania „primátora“ na „hlavného mešťanostu“. Tak ako treba bojovať proti byrokracii v štátnom aparáte, rovnako treba bojovať proti byrokratickému jazykovému vyjadrovaniu. Nahradiť jednoslovný trojslabičný termín dvojslovnou a až šesťslabičnou zloženinou je už od začiatku neprijateľné. Mne sa nepáči ani latinizmus „primátor“ a aj dnešných primátorov veľkých miest by som premenoval na slovansky znejúcich „starostov“. (Aj „starosta“ je lepší výraz ako „mešťanosta“, pretože je stručnejší: trojslabičný oproti štvorslabičnému.)
Úsmevný sa mi zdá Hrnkov návrh rezervovať výraz „poslanec“ výlučne pre poslancov celoslovenského parlamentu. Nehovorí z tohto návrhu tak trocha ego dnešného poslanca, ktoré by sa rado videlo na exkluzívnom výslní? Poslancov v župe by Hrnko premenoval na „župných zástupcov“, no tu ide znova o jazykovo byrokratickú dvojslovnú a až päťslabičnú zloženinu oproti slovansky prostému trojslabičnému výrazu „poslanec“. (Vo volebnom spravodajstve cez víkend strašili aj akísi „zastupitelia“.) Skrátka: všetkých najvyšších predstaviteľov miest a obcí by som nazýval jednotne „starosta“ – a členov všetkých druhov zastupiteľstiev jednotne „poslanec“. Keď môže mať osemmiliónový New York prostého „starostu“ (mayor) rovnako ako zapadnuté mestečko v Texase, „starosta“ polmiliónovej Bratislavy niekomu neznie dostatočne honosne? Aj v jazykovej jednoduchosti je sila.
Nepodpora bujnenia štátneho aparátu bol hlavný dôvod, prečo som cez víkend nevolil. Keby som bol obyvateľ Banskobystrického kraja, tak stojím v sobotu ráno pri otvorení volebnej miestnosti v pozore, akoby sa predával nový iPhone. Ale v Bratislave nehrozilo zamorenie hnedými kobylkami a z kandidátov na župana/župných poslancov ma buď nikto nezaujal, alebo som väčšinu z nich dokonca ani nepoznal. A voliť niekoho do miestneho parlamentu len na základe toho, že má v zátvorke za menom tú správnu skratku sympatickej politickej strany, mi pripadá trápne. Tak sa rozhodujem v celoštátnych, prípadne v európskych voľbách, ale nie v lokálnych.
Je občanova vina, ak nepozná osoby, ktoré sa uchádzajú o jeho priazeň, aby ho mohli v najbližších piatich rokoch zastupovať? Osobitne som si zaumienil, že určite nedám hlas nikomu, kto v posledných týždňoch pred voľbami začal zaplavovať klasické poštové schránky letákovým predvolebným spamom. Skutočne sú niektorí kandidáti takí naivní, že za štyri roky sa občanovi ani len neozvú, takže o ich aktivite občan nič nevie (a dokonca aj ich mená sú mu neznáme), ale domnievajú sa, že len vďaka tomu, že v týždni pred voľbami vylovíme zo schránky ich leták, dostanú náš hlas?