Hrozbou utečeneckej krízy neboli utečenci, ale vzbura toho nízkeho v nás

Dajme si na úvod nejaké čísla z Nemecka:

Merkelovej popularita klesla, ale klesla z nebeských výšok vyše 70% spred migračnej krízy na súčasných 55%, ktoré jej namerali posledné prieskumy sprevádzajúce ohlásenie jej štvtej kandidatúry.

Percentá CDU klesli na cca 32% z predkrízových vyše 40%. Protiutečenecká Alternative für Deutschland vzrástla z 5% na cca 12% (maximum jej namerali 15%). Treba ale dopovedať celý príbeh, pretože celkové skóre relevantných proimigrantských strán (CDU, SPD, Die Linke, Die Grunen, FDP) vs. protiimigrantskej AfD je v posledných prieskumoch cca 82%:12%. Takže ak niekto vytiahne zopár výsledkov z regionálnych volieb, kde AfD uhrala nepríjemne vysoké percentá a nedopovie aj to B, zavádza. Na druhej strane, ak by sa niekto chcel tváriť, že všetko je v pohode, tiež je mimo. Nálada sa vo všetkých merateľných smeroch viditeľne posunula a Merkelovej vo vlastnej strane narástla vnutorná opozícia. Spoločnosť je v otázke utečencov oveľa viac polarizovaná a AfD spolu s marginálnou, ale nebezpečnou Pegidou, je pre Nemecko strašiak.

Merkelová ostáva suverénkou nemeckej scény a favoritkou najbližších volieb. No nie som blázon, aby som sa v týchto časoch podujal prognózovať, či ich Merkelová vyhrá, takéto frajeriny si môže dovoliť akurát tak Richard Sulík, ktorý pred rokom vykrikoval niečo takéto:

„Dni Angely Merkelovej sú spočítané. Okrem toho všetkého bude potupne prepustená zo štátnej služby, možno aj s procesom na krku.“

Podľa posledného prieskumu si do týchto dní našlo prácu 13% utečencov, čo je väčšinou sprevádzané so slovom “iba”. Zase si ale treba povedať celý kontext. Veľká časť utečencov stále čaká na azylové rozhodnutie, takže pracovať zatiaľ vôbec nemôžu a ďalšia časť stále študuje jazyk, aby boli v Nemecku zamestnateľní. Na základe doterajších skúseností sa v dlhodobom horizonte zamestnanosť utečencov približuje zamestnanosti iných migrantov respektíve domáceho obyvateľstva. Pri tom s akou vervou sa Nemci pustili do integrácie, nie je dôvod si myslieť, že by sa im toto nemalo podariť.

Kriminalita utečencov bola najväčším zdrojom kontroverzií, hystérie a strachu. Verejnou mienkou najviac pohla séria útokov na čele s tými novoročnými v Kolíne. Vplyv týchto útokov bol znásobený nielen ich efektom mediálnej nukleárnej bomby, ale aj tým, že boli sprevádzané stovkami hoaxov o ďalších vymyslených znásilneniach a útokoch.

Keď Sulík písal svoj upokojujúco štátnicky blog s názvom “Sex, crime and terror”, z nejakého dôvodu selektívne vypichol len štatistiky týkajúce sa niekoľkých tisícov Alžírčanov a Maročanov len z jednej spolkovej krajiny. Pritom v samotnom článku, na ktorý odkazoval, sa píše aj takáto veta: “Zatiaľ čo kriminalita utečencov a žiadateľov o azyl je vo všeobecnosti veľmi zriedkavá, pri migrantoch zo severnej Afriky je alarmujúco vysoká.”

Sulík použil len to, čo mu vyhovovalo, nepovedal nám už to B. Keby nás totiž chcel presviedčať o celkovo nadproporčnej miere kriminality vrámci tejto vlny utečencov, z ktorých najviac je zo Sýrie, musel by sa odkazovať na nejaké smiešne ruské weby. Nemecká polícia tvrdí, že kriminalita utečencov je vo všeobecnosti porovnateľná s kriminalitou domácej populácie.

Nemecko sa drží, ale bohužiaľ je výnimkou

Začal som s Nemeckom, pretože bez neho by tento text bol čistá depka. Ale najmä, Nemecko, ktoré bolo najviac zaplavené utečencami a drží sa najlepšie, nám naznačuje, že najpodstatnejší nemusí byť reálny kontakt s utečencami, ale idea utečenca, virtuálna predstava vytvorená na základe informácii, ktoré sa k nám dostávajú. Case in point: Slovensko.

Dostávame sa tu totiž k centrálnej téme dnešných dní: nie je dôležité, či sú utečenci nebezpeční, ale to, či si ľudia myslia, že sú nebezpeční. A niečo podobné si väčšinou zjavne myslia.

Elementárna chyba, ktorú robia mnohí pri vysvetlovaní súčasných politických posuvov je obmedzovanie sa len na jednu krajinu ignorujúc, že čelíme globálnemu fenoménu. Hillbilly Elegy a reportáže z Rust Beltu vám nevysvetlia prečo majú Fíni vo vláde nacionalisticko – populistickú Finns Party a Švédi zase 20%-ných Švédskych demokratov v parlamente. Ficova korupcia vám nevysvetlí rakúskeho Hofera. Odtrhnutosť establišmentu, okrem toho, že je to prevarená prázdna fráza, veľmi nesedí k hyperpopulárnym Obamovcom s ich klasickým working class záberom a tak ďalej.

To, čo preukázateľne spája Trumpa, Brexit a nárast extrémizmu naprieč celou Európou je imigrácia (aj keď samozrejme každá krajina má svoj vlastný príbeh a špecifiká – neredukujem to na jediný faktor). Potvrdené to je exit pollmi, dátami a aj riadnymi analýzami ako je táto z Voxu.

Imigrácia je ideálna živná pôda pre burcovanie strachu a zmagorenie ľudí, populisti sa radi chytajú príležitostí a mainstream stráca kontrolu nad informačnými tokmi. Máloktoré lži sa šíria s takou ľahkosťou ako sú tie o neznámych cudzincoch. Je to toxické, šíri sa to ako mor a špeciálne v časoch, kedy si pravda zobrala dovolenku a odišla preč zo sveta, sa tomu zjavne nedokážeme brániť.

Stačí sa pozrieť na disproporčne vysokú popularitu krajne pravicových strán na Facebooku (obraz trochu narúšajú osobné profily napríklad Camerona alebo Merkelovej, ktoré sú výrazne populárnejšie, ale to sú globálni lídri, ktorí sú, alebo boli, vo fukcii a majú lajky z celého sveta):

Facebook sa stál globálnym semenišťom fašizoidných nálad, mentálnou kanalizáciou ľudstva cez ktorú cirkuluje rasisticko – xenofóbno – konšpiračný odpad v objemoch a v rýchlosti v akej sme to nikdy predtým nezažili.

Kombinácia témy, emócie a dostupnosti vhodných komunikačných nástrojov, vytvára monumentálnu silu, ktorá vymrštila bláznov, z ktorých sme sa kedysi smiali, na piedestál politického mainstreamu, kde sa ich zrazu musíme báť.  

Merkelová za to nemôže

Jeden z najväčších mýtov o Merkelovej je ten, ktorý z nej robí stvoriteľku utečeneckej krízy. Táto kríza ale nezačala nemeckým otvorením hraníc a Merkelová ich neotvorila pretože by bola naivná slniečkarka, ktorá chce zachrániť svet. Je to v rozpore s jej celoživotným profilom kalkulujúcej pragmatičky. Bola jednou z mála, ktorá premýšlala skutočne európsky a nechcela sa prizerať ako sa menšie a slabšie štáty EÚ, Maďarsko a Grécko, trápia na prahu humanitárnej katastrofy, keď k nim prichádzali desaťtisíce ľudí. Merkelová urobila ad hoc politické rozhodnutie, ktoré hasilo akútnu situáciu. Nikto dnes nevie, čo by sa v týchto štátoch dialo, keby sa na ne vykašlalo ešte aj Nemecko. Skúste si predstaviť ako Maďarsko alebo Grécko, so svojimi povestne špičkovými štatnými správami, čelia toľkým masám.

Nemci otvorili hranice 5. septembra 2015. Cesta a príprava na cestu trvala migrantom väčšinou dlhé týždne až mesiace, takže väčšina utečencov, ktorí dorazili do Maďarska v septembri, museli byť na ceste už predtým ako sa otvorili nemecké hranice. Viac o tomto v článku “It really wasn’t Merkel”.  

Merkelová mohla následnou rétorikou povzbudiť určité množstvo ľudí, ale tie masy sa začali zvdíhať už mesiace predtým. Veď samotný Sulík už v auguste, teda pred otvorením nemeckých hraníc, hovoril o príchode milióna migrantov. Ak chcete kritizovať, kritizujte nepripravenosť Nemecka, tú dnes aj sami priznávajú. Kritizujte konkrétnu formu s akou Merkelová vítala migrantov, kritizujte, že dohoda s Tureckom neprišila skôr a podobne. Je čo kritizovať.

Len netvrďme, že otvorenie nemeckých hraníc spôsobilo utečeneckú krízu, lebo tú spôsobili vojny, nie Merkelová.

Mýlili sa obe strany, ale iba jedna koketovala so zlom v nás

Na liberálnej strane sme podcenili nebezpečenstvo, ktoré migranti predstavujú ani nie sami o sebe, ale cez politické dôsledky, ktoré prinášajú. Tie sa prejavili nielen tam, kde mainstream vybičoval emócie na maximum, ale takmer všade, dokonca aj v krajinách ako Švédsko, Fínsko alebo Rakúsko, ktoré sme si dlhodobo idealizovali ako vyspelé a tolerantné raje.

Občasné snahy o vytváranie dojmu, že prúdy migrantov sú nevyhnutnosť a nedá sa s tým nič robiť, sa tiež celkom nepotvrdili. Keď bola Merkelová pod tlakom a naplno sa obula do riešenia už ďalej neudržatelnej sitúacie, dokázala vyrokovať dohodu s Tureckom a zabezpečiť, aby sa toky migrantov niekoľkonásobne znížili. S migrantmi z Afriky to bude tažšie, ale Merkelová ukázala návod. Je ním reálpolitika. Ak treba bojovať proti prevádzačským gangom, tak tvrdo a agresívne. Ak niet inej cesty ako je dohoda s nejakým africkým diktátorom, tak to treba urobiť aj keď to nie je pekné a nepatrí sa to. Willkommenskultur musí byť doplnená o tvrdo pragmatickú zákulisnú politiku. Nemôžeme si dovoliť ďalší rok 2015, pretože táto planéta nemusí uniesť ďalší 2016.

Omyly protiimigrantskej strany ani neviem spočítať. Len si spomeňte na to šialenstvo. Drísty o tom, že migranti sú bohatí, lebo mali peniaze pre priekupníkov (hej, často im dali celý svoj majetok); vraj je zaujímavé, že majú iPhony (no a?); ževraj je podozrivé, že sú to samí muži (logicky); že migranti za sebou zanechávajú bordel (strašne prekvapivé, že ľudia v extrémnej situácii sú nezorganizovaní); že sú to teroristi, barbari, násilníci. Kecy o tom, že “islam je len jeden”, vraj sa to nedá, je to nekompatibilné, nemôžeme prijať ani jedného jediného. Spomeňte si na tie youtube videjká, obrázky, spomeňte si na kompletne vymyslené hoaxy ako ten o 13-ročnej znásilnenej Lise z Berlína. Podobných príbehov bolo dokopy zmapovaných 358 na mape hoaxov a veľmi efektívne “dopĺňali” medializované teroristické útoky.

Hádam je badateľná moja snaha písať tento text v umiernenom a vyváženom tóne, naozaj to nie je čiernobiely príbeh. Jednu vec chcem ale povedať celkom jasne: Všetci, ktorí ste šírili tie bludy a prikrmovali sa na šírení paniky a hystérie, od Kollára, cez Galka, Sulíka, Kaliňáka, Fica, až po všetkých konšpirátorov, popových publicistov a facebookových magorov, to čo ste robili je hanba. Takýmto spôsobom sa priživovať na dôsledkoch vojny a humanitárnej katastrofy je ľudské dno, dodnes mi je z toho zle a nikdy vám to nezabudnem.

Nechápme sa zle, nemám na mysli samotný politický nesúhlas napríklad s kvótami alebo presadzovanie externých hot-spotov. Mám na mysli proaktívne, iniciatívne ryžovanie na tejto téme a spoluautorstvo xenofóbnej spoločnosti.   

“Wir schaffen das” je politické heslo desaťročia

V preklade “Zvládneme to”. Nič tu nechýba viac ako toto. Zabrnkať ľuďom na city, ale na tie pozitívne. Vytiahnuť z nich to najlepšie, nie to najhoršie. Pripomenúť im, že spolu sú silní a nemusia sa báť. Dotknúť sa aj vlastenectva, ale na podporu kolektívneho sebavedomia, nie ako nástroja nenávisti voči iným. Normálne ľudí povzbudiť, hecnúť ich, motivovať pre dobrú vec a povedať nebojte sa, dáme to. To nie sú kecy, ale neskutočne podstatné a silné politické gestá.

Ak vás nebaví sledovať politiku podrobne, mám pre vás jednoduchú radu: dávajte si pozor na nasratých lídrov.

Václav Havel prežil komunizmus ako disident, ale nikdy z neho nesálala primárne zlosť. Andrej Kiska si zažil peklo v kampani zo strany Roberta Fica a napriek tomu z neho vždy sršala najmä pozitívna energia. Ak základná emócia, ktorú z niekoho cítite je hnev, ak neustále brojí proti niečomu, ak jeho hlavným marketingovým nástrojom je prskať a vyhukovať, tak takýto človek nikdy neprinesie nič dobrého tejto krajine. Je úplne jedno či brojí proti utečencom, Bruselu, establišmentu, novinárom alebo proti politickej korektnosti. Ešte aj tú korupciu sa dá kritizovať viac na Beblavého, menej na Matoviča. Ak je niekoho najväčšia kvalifikácia to, že dokáže strašne naložiť, tak to je nič. História je plná podobných kriklúňov, ktorí strašne chceli proti niečomu bojovať. Tak to väčšinou aj dopadlo. Bojovali. Dávajte si na nich pozor.